Juraj Babják

Dnes vieme, že to nie sú červy. A&nbsp;vieme aj to, že problémy so zubami sú staré ako ľudstvo samo. Aj to, že ľudia hľadali možnosti, ako si pomôcť s&nbsp;kazmi alebo vypadnutými zubami, už vieme. Potvrdzuje to aj nález z&nbsp;roku 1988 v&nbsp;Dolomitoch blízko Belluna v&nbsp;skalnom prístrešku s&nbsp;názvom Ripari Villabruna. Podľa výskumníkov pod vedením Stefana Benazziho, paleoantropológa z&nbsp;Bolonskej univerzity, nález predstavuje nesporný dôkaz, že ide o&nbsp;najstarší archeologický príklad manuálneho zásahu do pokazeného zuba. Zub bol čiastočne vyčistený pazúrikovými nástrojmi, sklovina okolo dutiny bola čiastočne zaoblená a&nbsp;vyleštená v&nbsp;dôsledku opotrebovania. To by naznačovalo, že liečba bola vykonaná dlho pred smrťou jedinca. Pacientom bol mladý, asi 25-ročný muž žijúci v&nbsp;severnom Taliansku. Nález bol datovaný na roky 13&nbsp;820 a&nbsp;14&nbsp;160 pred naším letopočtom. Dobre zachovaná kostra je uložená na Ferrarskej univerzite na ďalšie štúdium.

V rokoch 1951 až 1953 sa zubným lekárom udeľoval titul MSDr., v rokoch 1954 až 1966 promovaný zubný lekár. Dentista bol vyučený ako zubný laborant. Po štúdiu na vysokej škole mohol v zubnej ordinácii vykonávať mnohé úkony, ale lekárom nebol. Titul MUDr. absolventom štúdia zubnej medicíny udeľovali v rokoch 1966 až 2004. Od roku 2006 absolventi oboru zubné lekárstvo získavajú titul MDDr. (medicinæ dentium doctor).

Ako to bolo s titulmi

Údolie Indus prinieslo dôkazy o&nbsp;praktizovaní zubného lekárstva už z&nbsp;obdobia 7000 rokov pred naším letopočtom. Neolitické miesto Méhrgarh (teraz v&nbsp;juhozápadnom Pakistane) naznačuje, že miestni odborníci používali nástroje ako malý luk s&nbsp;pazúrovým úlomkom, ktorý sa roztáčal a&nbsp;odstraňoval kaz zo zubov. V&nbsp;Slovinsku objavili najstaršiu zubnú výplň vyrobenú z&nbsp;včelieho vosku a&nbsp;pochádzajúcu z&nbsp;obdobia 6500 rokov pred naším letopočtom. V&nbsp;civilizácii starovekej Číny už v&nbsp;roku 2000 pred naším letopočtom používali rané verzie zubných implantátov. V&nbsp;tej dobe ako náhrada chýbajúcich zubov slúžili vyrezávané bambusové kolíky.

Počas vykopávok, ktoré v&nbsp;roku 1847 v&nbsp;Ninive (dnešný Irak) vykonal britský archeológ Henry Layard, bolo odkrytých 660 tabuliek s&nbsp;klinovým písmom. Boli z&nbsp;čias Enlil-baniho, kráľa Isinu (1798 – 1775 pred naším letopočtom) a&nbsp;obsahovali lekárske recepty a&nbsp;opis používania špáradiel. Tabuľky obsahovali aj liečivé zaklínadlá na choroby úst, zubov a&nbsp;na liečbu halitózy (nepríjemného dychu) a&nbsp;nadmerného slinenia.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z HISTÓRIE ZUBNÉHO LEKÁRSTVA NÁJDETE V GALÉRII

Problémy s ústnou dutinou trápili aj faraónov

Aj v&nbsp;starovekom Egypte boli recepty na liečbu bolesti zubov, infekcií a&nbsp;vypadávania zubov veľmi žiadané. Zaznamenané zostali aj na lekárskych papyrusoch. A&nbsp;problémy s&nbsp;ústnou dutinou neobchádzali ani faraónov. Zlú kvalitu zubov ukázala napríklad múmia Amenhotepa III. alebo múmia Ramesseho II. Tá odhalila absces, ktorý faraóna možno stál život. Zubárov v&nbsp;tom čase nebolo veľa. Prvým zdokumentovaným, ukrytým pod názvom wer‑ibeh‑senjw, čo by sa dalo preložiť ako „hlavný z&nbsp;rezačov slonoviny“ alebo „hlavný zo zubárov“ bol pisár Hesy-Re. Patril medzi zubárov faraónov počas 3&nbsp;dynastie (okolo roku 2600 pred naším letopočtom.). Zubári tých čias hlavne vkladali do zubov faraónov vzácne kamene ako charakteristický znak krásy, vyrábali zubné mostíky, protézy a&nbsp;implantáty. Je možné, že tieto pokusy o&nbsp;zubnú protetiku boli pripravené po smrti z&nbsp;estetických dôvodov.

Majstrami kozmetickej stomatológie boli starí Mayovia. V&nbsp;zuboch sa vŕtali hlavne pre parádu. Vykladali ich drahými kamienkami a&nbsp;zdobili jemnou rezbou. Chýbajúce zuby nahrádzali vyrezávanými kameňmi, kúskami kostí alebo dokonca mušľami. Tieto materiály fungovali dobre, pretože sa dali spojiť s&nbsp;kosťou pacientovej čeľuste a&nbsp;trvalo fixovať.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Kelti zase nezapreli, že sú vynikajúci železiari, a&nbsp;ako dokladá nález 2 300 rokov starých pozostatkov keltskej ženy v&nbsp;severnom Francúzsku, zubné implantáty vyrábali zo železa. Pravdepodobne ho žene vsadili do ďasna až po jej smrti, aby v&nbsp;hrobe vyzerala lepšie, pretože zákrok by bol pre ňu zaživa nesmierne bolestivý a&nbsp;pravdepodobne by jej spôsobil fatálny zápal.

S&nbsp;rozvinutou technikou zubných náhrad prišli okolo roku 700 pred naším letopočtom starí Etruskovia. Náhradný chrup zo zvierat najprv na mieru obrúsili a&nbsp;potom vsadili do držiakov z&nbsp;rýdzeho zlata. Zlaté páskové spojky používali aj na spevnenie uvoľneného chrupu, ale len v&nbsp;tých miestach, kde bolo zuby vidieť. Prvé zubné mostíky boli vyrobené s&nbsp;použitím rôznych materiálov vrátane slonoviny, kostí a&nbsp;dokonca dreva. Podobne pracovali Feničania či starovekí Číňania.

Archeológovia našli väčšinu dôkazov aj o&nbsp;zubných protézach v&nbsp;gréckej literatúre. Jeden taký objav naznačuje, že Gréci nosili falošné zuby vyrobené z&nbsp;platanového dreva pripevnené k&nbsp;susedným prírodným kovom –&nbsp;zlatom alebo striebrom. O&nbsp;zubnom lekárstve písali aj starovekí grécki učenci Hippokratés a&nbsp;Aristoteles. Do svojich myšlienok zahrnuli liečenie pokazených zubov a&nbsp;chorôb ďasien, extrakcie zubov kliešťami a&nbsp;používanie drôtov na stabilizáciu uvoľnených zubov a&nbsp;zlomených čeľustí. Arabskí lekári, rovnako ako tí starogrécki, kládli veľký dôraz na hygienu úst a&nbsp;vymysleli preto jedny z&nbsp;prvých kefiek na svete aj čistiace zubné vody.

S&nbsp;pádom Rímskej ríše však nastal aj súmrak zubárstva, ktoré sa na niekoľko storočí obmedzilo len na vytrhávanie zubov. Ošetrovaniu zubov sa venovali predovšetkým v&nbsp;kláštoroch. Ale čoskoro cirkev dospela k&nbsp;názoru, že prelievanie krvi (pri trhaní zubu) sa nehodí k&nbsp;sviatosti duchovného života, a&nbsp;tak chirurgickú štafetu odovzdali holičom, kováčom, katom, ktorí do kláštorov chodili za mníchmi a&nbsp;občas im pomáhali. Títo takzvaní zubári neboli veľmi jemní a&nbsp;šetrní k&nbsp;pacientovi. Občas so zubom vytrhli aj kus čeľustnej kosti či ďasna. A&nbsp;kde je dopyt, prichádza aj ponuka. Počas renesancie okolo roku 1560 to boli práve kompletné zubné protézy. Základňa bola vyrezaná do stehennej kosti vola a&nbsp;zuby pochádzali od mŕtvych vojakov.

Okolo roku 1579 skonštruoval zubné protézy zo zlata a&nbsp;striebra francúzsky holič – zubár Ambroise Paré (1510 – 1590). Veľký chirurg štyroch kráľov (Henricha II., Františka II., Karola IX. a&nbsp;Henricha III.) stále veril v&nbsp;„zubného červa“. Na odstránenie poškodenej oblasti zuba v&nbsp;nádeji, že zastaví postup kazu, používal kyselinu alebo vypaľovanie horúcim železom.

O&nbsp;zubnej protetike píše aj Peter Lowe, škótsky lekár na španielskom kráľovskom dvore Filipa II. (1527 – 1598). V&nbsp;Rozprave o&nbsp;celom umení chirurgie dáva návod: „Vyrobte umelé zuby zo slonoviny, z&nbsp;veľrybích kostí alebo zo zubov psov, ktoré budú pripevnené drôtom alebo zlatou niťou.“ Všetky pokusy nahradiť chýbajúce zuby využívali skôr „mobilnú“ verziu toho, čo dnes považujeme za fixnú protetiku. Neboli odnímateľné ani fixné. Boli niekde medzi tým. Hoci zapojené, ale nie dostatočne upevnené.

Luxusný tovar, horúca komodita medzi anglickou elitou –&nbsp;cukor, síce priniesol uspokojenie telu, ale zubom rozhodne nie. Zuby rýchlejšie černeli, lámali sa. A&nbsp;kráľovná Anglicka a&nbsp;Írska Alžbeta I. (1533 – 1603) nebola výnimkou. Alžbeta bola v&nbsp;skutočnosti fanúšičkou takzvanej tudorovskej zubnej pasty vyrobenej z&nbsp;cukru, ktorá sa používala na leštenie zubov. Po päťdesiatke mala väčšinu zubov zhnitých, vypadli jej alebo sčerneli. 

Chýbajúce predné zuby pre ňu boli zdrojom hanby až do tej miery, že zakázala akýkoľvek portrét, ktorý by ukázal jej úsmev. Sir Robert Cecil napísal: „Jej veličenstvo nariaďuje všetkým možným ľuďom, aby prestali robiť jej portréty, kým šikovný maliar nedokončí taký, ktorý všetci ostatní maliari dokážu skopírovať. Jej veličenstvo medzitým zakazuje ukazovať akékoľvek škaredé portréty, kým nebudú vylepšené.“ Zrejme dokonca zakryla zrkadlá vo svojom paláci, aby sa vyhla realite.

Alžbeta I. bola skutočnou módnou ikonou a&nbsp;anglická elita sa snažila napodobniť jej účes, mejkap a&nbsp;oblečenie. Keď jej zuby sčerneli, šľachta sa pokúsila napodobniť jej vzhľad a&nbsp;zafarbila si zuby pomocou sadzí načierno. Podobný zvyk sa praktizoval medzi aristokraciou v&nbsp;Japonsku. Začiernenie zubov –&nbsp;ohaguro, bolo po stáročia vnímané ako symbol bohatstva a&nbsp;krásy a&nbsp;vo východnej Ázii bolo módne až do konca 19.&nbsp;storočia. Farbivo, roztok železných pilín a&nbsp;octu, rýchlo vybledlo a&nbsp;bolo ho treba aplikovať raz denne alebo každých pár dní, aby tmavý odtieň zostal rovnomerný. Povlak chránil aj pred zubným kazom a&nbsp;údajne takmer okamžite zmierňoval bolesť pri zubných ochoreniach. V&nbsp;prípade, že zuby predsa len vypadli, japonské kňažky používali drevené protézy. Alžbeta I. si vraj na verejných podujatiach namiesto vypadnutých zubov napchala kúsky látky, aby skryla nežiaduce diery.

Na skutočnú liečbu si museli Európania počkať až do 18.&nbsp;storočia. Dovtedy neexistovalo žiadne nariadenie o&nbsp;tom, kto môže vykonávať prácu „na zuboch“. Až pokiaľ v&nbsp;roku 1699 parížska lekárska fakulta nevydala edikt, ktorý vytvoril titul expert pour les dents alebo odborník na zuby pre ľudí certifikovaných na vykonávanie zubných prác. A&nbsp;tým sa stomatológia stala definovanejšou profesiou.

Otec moderného zubného lekárstva francúzsky lekár Pierre Fauchard (1679 – 1761) sám seba nazýval chirurgickým zubárom. V&nbsp;tom čase to bol veľmi zriedkavý termín, keďže zubári vo všeobecnosti skazené zuby vyťahovali namiesto toho, aby ich liečili. Napriek obmedzeniam primitívnych chirurgických nástrojov Pierra Faucharda koncom 17.&nbsp;a&nbsp;začiatkom 18.&nbsp;storočia mnohí jeho kolegovia z&nbsp;univerzitnej nemocnice v&nbsp;Angers považovali za vysokokvalifikovaného chirurga. Tvrdil, že príliš veľa trhačov zubov trávi priveľa času tým, že sa učia, ako trhať zuby prostredníctvom pokusov a&nbsp;omylov. Veril, že ľudia, ktorí pracujú so zubami, by mali tráviť viac času tým, že sa učia, ako zuby zachovať.

Pierre Fauchard robil pozoruhodné improvizácie nástrojov, o&nbsp;ktorých si myslel, že by sa dali použiť v&nbsp;zubnom lekárstve. Často upravoval nástroje od výrobcov hodiniek, klenotníkov a&nbsp;dokonca aj holičov. Predstavil zubné výplne ako liečbu zubných kazov. Tvrdil, že kyseliny odvodené od cukru sú zodpovedné za zubný kaz. Pierre Fauchard odporučil, aby sa pri liečbe skorých štádií kazu používal ľudský moč. Hoci sa moč na tento účel používal od staroveku až po stredovek, liečba sa stretla s&nbsp;odporom mnohých lekárov a&nbsp;pacientov.

V&nbsp;priebehu rokov 1716 až 1718 si Pierre Fauchard získal veľkú prestíž. Veľa času trávil mimo domova štúdiom a&nbsp;šírením poznatkov zo svojej lekárskej praxe medzi ostatnými chirurgmi vo Francúzsku. Uvedomil si, že v&nbsp;mnohých lekárskych knižniciach chýbajú dobré učebnice zubného lekárstva a&nbsp;že je potrebná encyklopedická učebnica ústnej chirurgie. A&nbsp;tak sa rozhodol napísať pojednanie profesionálneho zubára na základe svojich lekárskych skúseností. V&nbsp;roku 1723 vo veku 45 rokov, dokončil prvý 600-stranový rukopis.

Pierre Fauchard hľadal ďalšiu spätnú väzbu od kolegov v&nbsp;priebehu nasledujúcich piatich rokov a&nbsp;rukopis narástol na 783 strán. Ucelený vedecký opis zubného lekárstva pod názvom Le chirurgien dentiste (Zubný chirurg) vyšiel v&nbsp;dvoch zväzkoch v&nbsp;roku 1728. Kniha prinášala základnú anatómiu a&nbsp;funkciu ústnej dutiny, znaky a&nbsp;symptómy patológie ústnej dutiny aj operačné metódy na odstraňovanie kazov a&nbsp;obnovu zubov. Zväzky obsahovali aj 42 strán obrázkov chirurgických nástrojov a&nbsp;prístrojov. Zaviedol aj zubné strojčeky. Zistil, že polohu zubov možno korigovať. Tvrdil, že detskými zubami sa dá pohybovať ľahšie a&nbsp;rýchlejšie ako zubami dospelých, čo je výsledkom veľkosti koreňov zubov. Na upevnenie strojčeka zvyčajne používal voskované ľanové alebo hodvábne nite.

Fušoval aj do oblasti zubných protéz. V&nbsp;roku 1737 skonštruoval kompletnú zostavu horných zubných protéz pre šľachtičnú. Tieto zubné protézy boli nasadené na miesto pomocou pružín. Hoci Fauchardove zubné protézy boli vyrobené predovšetkým zo zvieracích kostí, v&nbsp;roku 1728 navrhol, že umelé zuby by mohli byť vyrobené z&nbsp;porcelánu. Trvalo však mnoho rokov, kým tento návrh priniesol ovocie.

Výňatky z&nbsp;časopisov a&nbsp;listov a&nbsp;inzeráty v&nbsp;novinách poskytujú pohľad na stav zubného umenia na Britských ostrovoch v&nbsp;17.&nbsp;a&nbsp;18.&nbsp;storočí. Hovorí sa tu o&nbsp;vytrhávaní zubov chudobným ľuďom výmenou za peniaze. Tieto zuby potom transplantovali do úst iných, pravdepodobne tých, ktorí boli ochotní zaplatiť za náhradu za svoje prirodzené zuby. Reklamy naznačujú, že existoval aktívny „obchod so zubami“, najmä v&nbsp;mestských oblastiach. Rozrastajúci sa trh so zubnými protézami naznačuje novinová reklama z&nbsp;roku 1769. Miestny chirurg zubár vo svojej v&nbsp;reklame uvádza konštrukciu umelých zubov „takým pekným spôsobom, že ich nemožno odlíšiť od prirodzených“.

Inovácie v&nbsp;oblasti zubných náhrad priniesli aj napoleonské vojny. Bitka pri Waterloo (1815), v&nbsp;ktorej padlo viac ako 10-tisíc vojakov, ponúkla materiál –&nbsp;zdravé zuby mŕtvych. Nazývali ich zuby z&nbsp;Waterloo. Z&nbsp;mŕtvych tiel ich odstránili, upravili a&nbsp;pripevnili na slonovinovú základňu ako protézu. Tieto zuby boli medzi elitou veľmi obľúbené a&nbsp;boli vnímané ako znak bohatstva. Najhorlivejším zubným lekárom v&nbsp;dejinách bol taliansky mních zubár Giovanni Battista Orsenigo (1837 – 1904). Dostal sa aj do Guinnessovej knihy rekordov ako najoddanejší zubár. Počas svojej 35-ročnej kariéry v&nbsp;rokoch 1868 až 1903 vytrhol spolu 2&nbsp;000&nbsp;744 zubov. Všetky uschovával. Keby sme použili trošku matematiky, tento počet zodpovedá odstráneniu 156 zubov za deň.

V&nbsp;70. rokoch 18. storočia si lekárnik Alexis Duchâteau (1714 – 1792) po zhoršení vlastných zubov dal vyrobiť protézy z&nbsp;hroších klov. Čoskoro ho smrad tohto porézneho, a&nbsp;teda nezdravého materiálu obťažoval a&nbsp;uvažoval o&nbsp;výrobe porcelánových zubov. V&nbsp;roku 1774 ich vyrobil z&nbsp;porcelánu z&nbsp;oblasti francúzskeho Sèvres. Zubný lekár Nicolas Dubois de Chémant (1753 – 1824) nadviazal na Duchâteauove experimenty. V&nbsp;roku 1790 úzko spolupracoval s&nbsp;kráľovskou porcelánovou manufaktúrou v&nbsp;Sèvres. Dňa 6.&nbsp;septembra 1791 získal 15-ročný patent vynálezcu od Ľudovíta&nbsp;XVI. na výrobu keramickej pasty na výrobu zubov. Ďalším priekopníkom, ktorý sa zaujímal o&nbsp;zuby odolné proti hnilobe, bol taliansky zubný lekár Giuseppangelo Fonzi (1768 – 1840). Ten zuby do protéz, ktoré sa dovtedy odoberali mŕtvym, takisto nahradil porcelánom. Protézy sa pripevnili najmä do viditeľných predných častí chrupu, kde zakrývali nevzhľadné medzery.

V&nbsp;Amerike až v&nbsp;18.&nbsp;storočí

V&nbsp;17. storočí v&nbsp;Amerike prakticky neexistoval vyštudovaný zubár. Prví „vyškolení“ zubári prišli z&nbsp;Európy v&nbsp;polovici 18.&nbsp;storočia. Jedným z&nbsp;najvplyvnejších bol Robert Wooffendale (1742 – 1828). Bol zubným lekárom britského kráľa Juraja&nbsp;III. a&nbsp;v&nbsp;roku 1766 sa rozhodol odplávať do Ameriky, do New Yorku, Je považovaný za jedného z&nbsp;prvých, ktorí v&nbsp;Amerike praktizovali zubné lekárstvo na plný úväzok. V&nbsp;rokoch 1766 až 1768 školil zubárov v&nbsp;troch najväčších mestách na východnom pobreží v&nbsp;New Yorku, Baltimore a&nbsp;vo Filadelfii. Medzi najznámejších zubárov, ktorých vyškolil, patril John Greenwood, jeden z&nbsp;ôsmich zubárov zamestnaných v&nbsp;službách prezidenta Georgea Washingtona.

John Greenwood vytvoril kompletnú zostavu umelých zubov vyrezaných z&nbsp;hroších klov pre Georgea Washingtona (1732 – 1799). Washingtonovi začali vypadávať zuby ešte pred dosiahnutím tridsiatky a&nbsp;vlastnil najmenej štyri súpravy zubov, ktoré používal počas svojho prezidentského obdobia až do konca života. Prvý pár zubných protéz, ktoré John Greenwood predal prezidentovi, tvorili prirodzené zuby zasadené do rámu z&nbsp;hrocha, mroža alebo zo slonoviny, ktorý obsahoval aj posledný zostávajúci Washingtonov zub. Posledného mohykána si prezident odmietal dať vytrhnúť z&nbsp;jednoduchého dôvodu: bál sa bolesti.

Prostredníctvom častej korešpondencie, ktorá tajne putovala cez sprostredkovateľov, ktorým Washington dôveroval, John Greenwood posielal ďalšie súpravy zubných protéz, opravoval poškodené a&nbsp;poskytoval mu zubné rady. Odporučil zubné protézy namáčať do portského vína a&nbsp;vyčistiť ich vodou, aby sa zbavili kyselín a&nbsp;iných nečistôt. Malé kúsky vosku sa používali na zakrytie dier, ktoré sa v&nbsp;protézach vytvorili po dlhšom používaní. Pri sčernení pomohlo pretretie kriedou a&nbsp;borovicovou tyčinkou. V&nbsp;roku 1796 John Greenwood odstránil Washingtonovi aj posledný zostávajúci zub. Prezident mu ho daroval ako prejav uznania za roky starostlivosti

Dentálne náhrady: Od bambusových kolíkov cez kosti, drahé kamene, zuby mŕtvych až po porcelán

Výber pre vás

Dentálne náhrady: Od bambusových kolíkov cez kosti, drahé kamene, zuby mŕtvych až po porcelán

Súvisiace články

Na guľomet s bodákom: Pátrali sme po rodine hrdinu Kocáka, po ktorom pomenovali loď v USA

Doktor Klavír: Už pri vyslovení mena Jiřího Šlitra sa ľudia usmievali

Veľká neznáma: Forenzná antropológia či umelá inteligencia sa snažia ukázať Ježišovu tvár

Výber pre vás