Mária Mišovičová

Prečo spustil jej osemročný syn nárek, o&nbsp;čo vtedy šlo? Stan Mikita sa narodil ako Stanislav Gvoth, niekde sa uvádza aj ako Guoth, v&nbsp;liptovskej dedinke Sokolče, jednej z&nbsp;obcí, ktorú zatopili priehradou Liptovská Mara. Prišiel na svet do chudobnej, hoci pôvodom šľachtickej rodiny počas druhej svetovej vojny. Z&nbsp;vojnových rokov mu v&nbsp;spomienkach zostali nemeckí vojaci, ktorí obsadili ich dom a&nbsp;jeho malého nechali strieľať z&nbsp;pištole. V&nbsp;rodine sa tradovala aj historka o&nbsp;maminej odvahe a&nbsp;všiach. Do ich domu ich doniesli spomínaní vojaci. Mama nabrala guráž a&nbsp;šla sa sťažovať k&nbsp;ich veliteľovi. Ten ju vypočul, rozkázal mužstvu vynosiť na dvor nábytok i&nbsp;matrace, všetko spáliť a&nbsp;následne museli priniesť nové zariadenie.

Stanislav bol najmladší zo štyroch súrodencov, mal dve sestry a&nbsp;brata. Keď sa narodil starší Juraj, strýko Joe Mikita, mamin brat, ktorý emigroval do Kanady v&nbsp;roku 1928, poslal Stankovým rodičom telegram, že keď budú mať ďalšie dieťa, prídu si poň. S&nbsp;manželkou Annou boli bezdetní a&nbsp;to znamenalo, že by si jedno z&nbsp;ich detí adoptovali. A&nbsp;skutočne sa to aj stalo. Pred Vianocami v&nbsp;roku 1948 prišli navštíviť Gvothovcov. Večer sedeli v&nbsp;kuchyni a&nbsp;rozprávali sa. Joe ponúkol sestre a&nbsp;švagrovi, že so ženou Annou si adoptujú ich najmladšieho potomka, vychovajú ho v&nbsp;Kanade, zabezpečia mu vzdelanie a&nbsp;zaistia lepšiu budúcnosť, než sa mu v&nbsp;roku 1948 rysovala v&nbsp;povojnovom Československu, kde sa k&nbsp;moci dostali komunisti.

ĎALŠIE FOTOGRAFIE Z KARIÉRY JEDNÉHO Z NAJSLÁVNEŠÍCH SLOVENSKÝCH ŠPORTOVCOV NÁJDETE V GALÉRII

Stanko nebol zvedavý, o&nbsp;čom sa dospelí v&nbsp;kuchyni tak vážne zhovárajú. Z&nbsp;postele ho vyduril hlad. Prišiel za rodičmi a&nbsp;snažil sa prerušiť ich vzrušený nočný rozhovor. Mama však naňho zvýšila hlas so slovami: „Už aj choď spať!“ Vtedy spustil Stanko srdcervúci nárek, veď chcel len krajec chleba. Mama si to však vysvetlila inak. Myslela si, že plače preto, lebo chce odísť so strýkom a&nbsp;ona ho nechce pustiť. „Preto povedala, že si ma môžu zobrať,“ spomínal na svoj odchod do Kanady Stan Mikita. „Bola to osudová chvíľa. Čo by so mnou bolo, keby som nebol hladný? Keby som poslúchol mamu a&nbsp;vrátil sa pod perinu?“ pýtal sa neskôr, keď pochopil súvislosti. Mal osem rokov a&nbsp;vôbec nevedel, čo ho v&nbsp;Kanade čaká. Spočiatku si myslel, že ide len na návštevu, no aj tak celú cestu preplakal. Príbuzní bývali v&nbsp;mestečku St.&nbsp;Catharines neďaleko Toronta v&nbsp;provincii Ontário. Skutočne si ho adoptovali, zo Stanislava sa stal Stan a&nbsp;dostal aj ich priezvisko Mikita.

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Po príchode to Stan v&nbsp;zámorí nemal ľahké. Spočiatku nič nenaznačovalo, že ho čaká skvelá budúcnosť, hoci u&nbsp;strýka a&nbsp;tety sa cítil dobre, mali ho radi. Fascinoval ho aj ich luxusný dom: kuchyňa, jedáleň, obývacia izba, spálne, vymoženosti ako chladnička... Ale deti starousadlíkov ho šikanovali, nadávali mu do prisťahovalcov bohvieodkiaľ, bol pre ne ľahkým terčom, lebo nevedel ani po anglicky. Pripadal si stratený. Často menil školu, pretože strýko bol veľmi šikovný tesár, finančne zabezpečený. Kupoval pozemky, na ktorých staval domy, následne ich predával, no do niektorých sa aj s&nbsp;rodinou načas nasťahoval. Stan veľmi zle znášal zlomyseľnosti detí. Často bol nevrlý, popudlivý. Strýko si to všimol, trápilo ho, že synovec nevie zapadnúť medzi miestnych rovesníkov.

Ľad, hokej – v&nbsp;Ontáriu Stan mohol len ťažko uniknúť tejto národnej hre. Strýko mu kúpil obnosené korčule, o&nbsp;tri čísla väčšie, aby do nich postupne dorastal. Zatiaľ mu špičky vypchával starými ponožkami. A&nbsp;dúfal, že na ľade si vybije všetku zlosť, ktorú mu spôsobujú deti z&nbsp;okolia. Tento stratený malý chlapec sa na ľadovej ploche našiel. V&nbsp;deviatich rokoch sa odvážne prihlásil do žiackeho hokejového družstva pre dvanásťročných, ktoré organizovala kanadská légia. Na ľade trénoval od piatej hodiny ráno. Obul si vypchaté korčule, okolo nôh si omotal časopisy, ktoré mu nahrádzali chrániče. Napriek útlej postave zaujal trénerov jeho nesmierny talent. Nechýbala mu ani pevná vôľa, húževnatosť, šikovnosť a&nbsp;odvaha. Hoci o&nbsp;tom v&nbsp;tom veku ešte netušil, svojou hrou smeroval do NHL a&nbsp;neskôr sa presadil medzi najžiarivejšími hviezdami. Aj keď s&nbsp;občasnými odbočkami.

Ako dvanásťročný sa napríklad zaplietol s&nbsp;pouličnou partiou, ktorá si „požičiavala“ cudzie autá, aby sa na nich previezla. V&nbsp;tom veku začal aj fajčiť a&nbsp;cigariet sa nezriekol po celý život. Našťastie to bolo len chvíľkové poblúdenie a&nbsp;nakoniec prednosť dostal ľad. Joe a&nbsp;Anna jeho rodičom sľúbili, že bude študovať. Ale keď videli, ako výborne si počína medzi mantinelmi, ustúpili a&nbsp;nechali ho, nech sa úplne venuje svojej vášni. V&nbsp;biografii uviedol: „Som nesmierne vďačný za všetky udalosti, ktoré ma v&nbsp;Kanade postretli. V&nbsp;detstve, počas dospievania i&nbsp;neskôr. Keby som bol zostal v&nbsp;Československu, bol by som vstúpil do armády či nebodaj do komunistickej strany. Alebo by ma najskôr s&nbsp;mojimi názormi, s&nbsp;mojím prístupom k&nbsp;zriadeniu poslali na Sibír.“

Celú svoju hokejovú kariéru zasvätil Stan Mikita jednému tímu –&nbsp;bolo ním Chicago Blackhawks (Čierni jastrabi). Mal osemnásť, keď nastúpil do tohto klubu, a&nbsp;keď sa po roku stal profesionálom, splnil sa mu životný sen. Úspešne v&nbsp;ňom pôsobil až do roku 1980 a&nbsp;bol jednou z&nbsp;jeho ikon, aj keď ho neraz lanárili do iných klubov za omnoho vyššiu gážu. Počas 22&nbsp;sezón v&nbsp;tíme odohral 1&nbsp;394 zápasov, v&nbsp;roku 1961 sa tešil zo zisku Stanleyho pohára ako vôbec prvý Slovák v&nbsp;histórii. Tých prvenstiev bolo v&nbsp;jeho prípade viac. Ako prvý hráč sa preslávil zahnutou hokejkou a&nbsp;takisto ako jeden z&nbsp;prvých trvale používal prilbu. Verzií, ako došlo k&nbsp;ohnutiu čepele, bolo viacero.

On sám to podával takto: „Pri tréningu sa mi v&nbsp;medzere pri dvierkach na striedačke zasekla čepeľ hokejky a&nbsp;nestihol som ju vytiahnuť, lebo niekto do mňa strčil. Čepeľ praskla, ohla sa, ale koniec neodpadla. So sebou som mal iba túto jednu hokejku a&nbsp;do konca tréningu zostávalo ešte pätnásť minút. Nechcelo sa mi ísť po schodoch do kabíny a&nbsp;vziať si inú. Tak som s&nbsp;ňou naštvane napálil puk do mantinelu a&nbsp;vzápätí som cítil, že letí inak. Potom som si čepele ohýbal zámerne. Varil som ich ako špagety.“

Mnohí sa ho na to často pýtali, pretože odvtedy si aj ďalší hokejisti začali ohýbať čepele, aby mali lepšiu kontrolu nad pukom aj nad streľbou. Spočiatku na ohýbanie používali dvere od šatne alebo radiátor, pomohlo aj nahrievanie vo vodnom kúpeli. Čo sa týka prilby, začal ju nosiť po viacerých úrazoch: „Niekoľkokrát som bol zranený na hlave, strela mi napríklad natrhla ucho, ale našťastie mi ho zašili. Inokedy mi zase hráč Toronta hokejkou takmer prerazil temeno. Vtedy mi konečne došlo, že by som si mal chrániť najdôležitejšiu časť svojho tela. Dal som si vyrobiť prilbu a&nbsp;tá ma ušetrila od množstva ,bolehlavov‘.“

Na začiatku hokejovej kariéry bol Stan na ľade búrlivák, čo sa odrazilo aj na počte trestných minút. Často fauloval, nevyhýbal sa šarvátkam, hádal sa s&nbsp;rozhodcami. Že niečo nie je s&nbsp;jeho správaním na ľade v&nbsp;poriadku, mu čarovným spôsobom dala najavo jeho maličká dcéra Meg. Stanova manželka Jill ju nechala pred televízorom sledovať prvú tretinu zápasu Blackhaws proti Rangers. „Prečo ocko zase sedí na lavici sám a&nbsp;nehrá, keď ostatní hrajú?“ spýtala sa mamy. „Povedala som jej, že urobil niečo, čo sa nemá,“ odpovedala Jill. Rovnakú otázku položila otcovi, keď sa po zápase vrátil domov. Stan sa zahanbil, zároveň si však uvedomil, že na trestnej lavici márni zbytočne veľa času. A&nbsp;manželka mu pripomenula, že za vyššie tresty platí aj pokuty. Za krátky čas sa z&nbsp;neho stal hokejový džentlmen a&nbsp;z&nbsp;často trestaného hokejistu bol postupne dvojnásobný držiteľ LadyByng Memorial Trophy, ceny pre najslušnejšieho hráča s&nbsp;vysokými hernými kvalitami.

Nasledovali aj ďalšie ocenenia: šesťkrát bol vo výbere All Stars NHL, štyrikrát získal cenu Arta Rossa ako najproduktívnejší hráč základnej časti, dvakrát sa stal držiteľom Hartovej trofeje pre najužitočnejšieho hráča základnej časti NHL a&nbsp;raz Patrickovej trofeje za mimoriadny prínos do hokeja v&nbsp;USA. Všetky tieto úspechy spôsobili, že sa stal doslova hokejovou modlou. Uctievali ho nielen v&nbsp;Chicagu, ale aj v&nbsp;mestách, kde súperom strieľal jeden gól za druhým. 

Vážil si všetky hokejové pocty, ktoré dosiahol, no pridával k&nbsp;nim ešte jednu zo súkromia. Za najväčšie víťazstvo považoval manželku Jill. Prvýkrát sa stretli v&nbsp;marci 1962, v&nbsp;júni sa zasnúbili a&nbsp;zosobášili sa v&nbsp;apríli 1963. Mimochodom, Jillin otec mal českých predkov, čoho dôkazom bolo aj jeho priezvisko Cerny. Vlastná rodina Stana upokojila a&nbsp;prispela k&nbsp;jeho nevídanej premene. S&nbsp;príchodom detí –&nbsp;synov Scotta, Chrisa a&nbsp;dcér Meg a&nbsp;Jane,&nbsp; akoby získal pokoj v&nbsp;duši, čo sa prejavilo aj na jeho hre. Už to nebol hráč, ktorý najčastejšie sedával na trestnej lavici. Manželka Jill sa pre všetkých postarala o&nbsp;skvelé rodinné zázemie plné harmónie.

Do rodnej krajiny Stan Mikita zavítal prvý raz v&nbsp;roku 1967. Dovtedy si s&nbsp;rodičmi vymieňali listy, sporadicky im poslal aj peniaze. Len čo sa zvítali, hneď prvá otázka bola, či sa na nich nehnevá, či im nezazlieva, že súhlasili s&nbsp;jeho odchodom do Kanady. „Vôbec nie,“ odpovedal a&nbsp;myslel to úprimne. Počas tejto návštevy si ako hviezda NHL obliekol dres tímu VSŽ Košice a&nbsp;odohral s&nbsp;ním prípravný zápas proti Banskej Bystrici. Duel sa skončil 9&nbsp;:&nbsp;1 v&nbsp;prospech Košíc a&nbsp;Stan Mikita sa pred košickými fanúšikmi predviedol štyrmi gólmi. Na Slovensko prišiel aj v&nbsp;roku 2004, vtedy si od prezidenta Ivana Gašparoviča prevzal štátne vyznamenanie Rad Bieleho dvojkríža II.&nbsp;triedy.

K&nbsp;rodnej krajine sa vždy hlásil. „Mám síce kanadský pas, no srdcom budem vždy Slovák,“ vyhlásil. Jeho slová potvrdil aj syn Scott: „Svoj život žil tak, že ni­kdy nezabudol, odkiaľ pochádza.“ Dokonca ho volali Čierny jastrab zo Slovenska. Do Hokejovej siene slávy NHL ho uviedli v&nbsp;roku 1983, do Siene slávy slovenského hokeja v&nbsp;roku 2002. Medzi sto najlepších hráčov v&nbsp;histórii NHL ho zaradili v&nbsp;roku 2017.

Aktívnu kariéru ukončil v&nbsp;roku 1980 a&nbsp;dočkal sa ďalších pôct. Stal sa prvým hráčom Blackhawks, ktorého dres s&nbsp;číslom 21 vyvesili pod strechu štadióna. V&nbsp;októbri 2011 mu pred chicagskou arénou United Center postavili sochu. Okrem neho si v&nbsp;Chicagu takto uctili jeho dlhoročného spoluhráča a&nbsp;priateľa Bobbyho Hulla a&nbsp;legendárneho basketbalistu Michaela Jordana.

Po odchode do hokejového dôchodku sa profesionálne venoval golfu, na jeho počesť je pomenovaný každoročný golfový turnaj, ktorý desaťročia organizuje asociácia hráčov Blackhawks. Zaujímal sa aj o&nbsp;spoločenské dianie, stal sa veľvyslancom dobrej vôle organizácie Blackhawks. Pustil sa i&nbsp;do obchodných aktivít, patrila mu firma na výrobu malých plastových nádob na omáčku, ktorú podávali ku kuracím nugetám v&nbsp;reštauráciách McDonald’s.

Zlomový bol v&nbsp;živote Stana Mikitu rok 2015. Bývalému legendárnemu útočníkovi diagnostikovali Lewyho demenciu. Išlo o&nbsp;poškodenie mozgu, ktoré bolo nevyliečiteľné. Spôsobovalo mu stratu pamäti, poruchy spánku, halucinácie. „Najprv začal zabúdať telefón, kľúče, potom nevedel autom trafiť domov, pretože zabudol cestu. Jeho duša už odišla,“ priznala manželka Jill, ktorá prežila po jeho boku 55&nbsp;rokov. Hoci sa stále tešil veľkej priazni hokejových fanúšikov, prestal sa objavovať na verejnosti. „Určite by nechcel, aby ho ľudia videli v&nbsp;takomto stave, hanbil by sa. Už to nie je ten trpezlivý spoločenský muž, ktorým bol vždy pre všetkých, už to nejde,“ povedala dcéra Meg.

Prestali ho volať otec či starý otec, aby ho tieto oslovenia nemiatli; pre všetkých –&nbsp;manželku, deti i&nbsp;vnúčatá, bol Stan. Manželia sa snažili byť čo najviac spolu, často sa k&nbsp;nim pridali aj ich štyri deti a&nbsp;vnúčatá. Po Stanovej smrti sa zistilo, že trpel aj traumatickou encefalopatiou, ochorením, ktoré vzniká po opakovaných úrazoch hlavy, respektíve pri dlhodobej kariére v&nbsp;kontaktných športoch. Stan Mikita zomrel vo veku 78&nbsp;rokov. Urna s&nbsp;jeho popolom je uložená na cintoríne Bronswood v&nbsp;meste Oak Brook v&nbsp;štáte Illinois.

Čierny jastrab zo Slovenska: Hoci mal Stan Mikita kanadský pas, nezabúdal, odkiaľ pochádza

Výber pre vás

Čierny jastrab zo Slovenska: Hoci mal Stan Mikita kanadský pas, nezabúdal, odkiaľ pochádza

Súvisiace články

Spisovateľka Marguerite Durasová: Pila tak veľa, až sa čudovala, že vedela písať.

Podvod storočia: Politik Vavro Šrobár sa chcel pre dlžobu zastreliť

Umením porazil nudu: Henri Matisse svojmu výtvarnému talentu neveril, študoval právo

Výber pre vás