Naposledy v súvislosti s nadačným fondom Plaváček manželov Jakubiskovcov.

Naozaj neviem, prečo všetko, do čoho sa tu pustím, sa skončí tak podivne, hovorí na úvod. Teréziu môžete poznať ako interpretku hitu Už sme prišli do rečí. Ešte známejšia je však v oblasti umeleckého dizajnu. Vázy z jej dielne majú doma svetové celebrity vrátane holandskej kráľovnej Beatrix. „Kráľovský dvor má na všetko svojich dodávateľov vrátane kvetinárstva. No a jeho majiteľ bral vázy na kvety pre dvor zase odo mňa,“ vysvetlí súvislosti.

Stretli sme sa však kvôli niečomu úplne inému. Pre skúsenosti Terézie Pekaríkovej s charitou v Holandsku a na Slovensku. Čo myslíte, ktorá krajina dopadla podľa umelkyne lepšie? „Trikrát ma tu oslovili a trikrát to dopadlo zle,“ konštatuje.

Doma ešte ako dieťa koncertovala po celom Slovensku na podporu Červeného kríža, so skutočnou charitou sa prvý raz stretla v Holandsku. „Tam na charitu oslovujú cez médiá, či už je to UNICEF, alebo kráľovské nadácie Juliana Fonds či Princ Bernard Fonds,“ vysvetľuje. „Týždeň predtým, ako chodia vyberať peniaze doslovne od domu k domu, bežia v médiách reklamy, kde uvedú, na čo zbierka poslúži a ako budú označení ľudia, ktorí prídu s pokladničkou. Všade je zverejnené konto nadácie a všetko je transparentné.“

Do charitatívneho projektu sa prvý raz zapojila tesne po rozvode s malým dieťaťom. „Poslala som vtedy na konto UNICEF posledných 5 guldenov, čo je cca 2,5 eura, a bola som rada, že som síce málom, ale pomohla. Vtedy bola ambasádorkou UNICEF slávna hollywoodska herečka Audrey Hepburn. Asi o dva týždne som od nej dostala vlastnoručne podpísaný ďakovný list.“

To bolo pred 27 rokmi a umelkyňu to povzbudilo natoľko, že keď sa dostala do pracovných koľají a začala zarábať, stala sa donátorkou. „Donátor je človek, ktorý posiela ročne istú sumu bez toho, aby ho niekto oslovil. Ja som zostala verná UNICEF. Celé Holandsko je charitatívne založené a vychovávame tak aj deti. Moja dcéra pre charitu pracuje a s holandským majstrom sveta v kickboxe sa starajú o podporu mladých matiek a detí, ktoré utiekli od rodičov.“

Na Slovensku Teréziu prvý raz oslovili roku 2003, aby sa stala ambasádorkou projektu a vyzbierala peniaze na detské mestečko v Zlatovciach neďaleko Trenčína.

„Bola to moja srdcovka, veď ako absolventka stavebnej priemyslovky som ho pomáhala stavať vlastnými rukami. Dala som si teda urobiť oficiálny list so všetkými právnymi nuansami v holandčine, rozposlala ho svojim klientom v Holandsku, založila som účet, kam mali peniaze posielať. Veľmi sa mi nedarilo, klienti mali pocit, že ich zneužívam, lebo toto nie je súčasť biznisovej etiky, ktorá v Holandsku funguje medzi klientom a jeho dodávateľom. Nadácie fungujú zvlášť a nemajú nič spoločné s objednaným tovarom. Niekoľkých odberateľov, ktorým sa to zdalo nepríjemné, som aj stratila,“ snaží sa stručne vykresliť spletitú situáciu. „Nakoniec som pani Elene, ktorá ma oslovila počas nakrúcania cestovateľskej televíznej relácie v Holandsku a naďalej pôsobí ako riaditeľka istej inštitúcie v Trenčíne, oznámila, že mám 2 500 eur, že mi to nefunguje a viac nezoženiem. Chcela som peniaze poslať z holandského účtu na slovenský, ale to nechcela, čo mi prišlo čudné, lebo to je transparentné. Nechcela, to som už bola na Slovensku, ani prevod z banky do banky, vraj bude platiť poplatky. Nakoniec mi poslala výhražnú esemesku, mám ju doteraz odloženú, kde stálo: „Ak mi tie prachy nenavalíš...“ Kamarát policajt, ktorý sedel vedľa mňa, usúdil, že je to na trestné oznámenie. Tak som povedala, že ja sa hádať nechcem a peniaze v eurách, inú menu odmietala, jej osobne donesiem. Lenže jej deti mali vtedy kiahne, ktoré som ja ako dieťa nemala, tak sme sa dohodli, že na benzínovú pumpu pošle svojho manžela. To sa mi tiež nezdalo, tak som zavolala svojmu advokátovi, že odo mňa chcú prevziať cash len tak, na pumpe. Ten mu cez telefón nadiktoval, čo tam má presne napísať, a nakoniec prišiel aj osobne ako svedok. Oni chceli pri preberaní iba napísať, že odo mňa prevzali 2 500 eur, s čím som, samozrejme, nesúhlasila. No a keď som im ich odovzdala, začali sa šíriť reči, že som ich oklamala a vyzbierala vraj státisíce. To sa dostalo do uší ľuďom, ktorí boli kedysi moji priatelia a už, žiaľ, nie sú.“ Pani Pekaríková dodáva, že neskôr telefonovala do Zlatoviec, či mestečko peniaze dostalo, „ale práve tam vymenili riaditeľov a nový o ničom nevedel, takže dodnes neviem, či prišli na miesto určenia“.

Hoci sa rozhodla, že nabudúce bude opatrnejšia, o tri roky neskôr prežívala ďalšie sklamanie. V čase totality spievala so známymi orchestrami a kamarátila sa s viacerými hercami a spevákmi. Medzi nimi aj s hercom Michalom Gučíkom. „Pomáhala som mu, keď ešte študoval na vysokej, a istý čas jazdil na mojej babete na vojenčinu do Petržalky. Po dlhých rokoch som ho stretla, dali sme sa do reči a Michal práve pripravoval charitatívnu dražbu pri príležitosti otvorenia nového showroomu pre jednu automobilku. Spýtal sa, či mu nedám do dražby vázu, že tam bude viac umelcov a výstava ich diel. Peniaze mali ísť na detské oddelenie na Kramáre.“ Keďže sa osobne poznali, darovala do dražby vázu Rozcuchaná SK v hodnote 60 000 korún.

„Dohodli sme sa, že ja dám dielo a letenku, teda nejakých 200 – 300 eur mi zaplatia, že mi dajú DVD z akcie, kde som v gala programe spievala spolu s Petrom Nagyom a opernou speváčkou. Artefakty som mala v profesionálnych škatuliach napustených vytvarovanou penou, aby mohli lietať po svete. Bazírovala som na tom, aby obaly z váz nevyhodili, lebo ich nebudem mať ako prevážať na výstavy. Skončilo sa to tak, ako nemalo. Nielenže mi nič nezaplatili a žiadny DVD záznam som nedostala, ale stratili mi všetky na mieru robené drahé obaly. Musela som teda investovať do nových obalov, po vázy som cestovala niekoľkokrát z Holandska, ale vázu vydražil istý lekár, tak som si povedala, okej, nabudúce si musím dávať väčší pozor.“

O päť rokov neskôr, teda v roku 2011, ju počas koncertu s Petrom Stašákom v Dubnici nad Váhom oslovili dvaja páni z Leca Production. „Povedali, že zastupujú nadáciu manželov Jakubiskovcov a že by boli radi, keby som do ich programu nadácie Plaváček s grantovým projektom Vietor do plachiet na podporu štúdia detí odkázaných na pomoc prispela. Nemala som s tým problém. Veď s Deanou sme sa poznali, za študentských čias sme boli kamarátky, a s Jurajom Jakubiskom, ktorý je pre mňa pán režisér, po odchode do Holandska kupovali dokonca môj dom v Bratislave. Poznala som oboch, tak som si hovorila, okej, idem do toho, tentoraz sa mi nič nemôže stať.“

Úlohou Terézie bolo nájsť dieťa zo sociálne slabšej rodiny, tzv. Plaváčika, ktoré dostane peniaze z dražby jej vázy. Dlho žila v zahraničí, nikoho takého nepoznala, preto sa ako sklárka vybrala do sklárskej školy v Lednických Rovniach. „Pán riaditeľ povedal, áno, máme tu dvoch bratov. Jeden sa už na vysokú dostal, druhý by chcel tiež, ale rodičia hovoria, že to finančne neutiahnu, lebo majú šesť detí,“ potešila sa, že našla vhodného Plaváčika. Volá sa Janko Barkóci, na vysokej už študuje, ale peniaze dodnes nedostal. Lenže to vtedy nik netušil.

„Stretla som sa s rodičmi a vysvetlila im, aby mu dovolili poslať prihlášku, že nadácia Jakubiskovcov im bude finančne pomáhať,“ vzdychne. Váz mala doma dosť, mohla vybrať hociktorú a dať ju do dražby. „Musela som však urobiť úplne novú, lebo nadácia potrebovala, aby proces jej tvorby mohli sledovať diváci v televízii, čo nakoniec nebolo zlé, lebo podnikateľka Natália Vicsápiová, ktorá ju nakoniec vydražila, sa do nej zamilovala hneď, ako uvidela kreslený návrh.“ Keďže deň predtým videla Terézia v televízii Formanov film Amadeus a galavečer Plaváčika mal byť v priamom prenose z Národného divadla, okamžite jej napadol monumentálny Don Giovanni, ktorý zborí múr ako vo filme. „Horšie to bolo už na pľaci v školskej sklárni v Lednických Rovniach, kde nás s Jankom čakali podmienky, v ktorých sa to ani nedalo uskutočniť. Na váze sme robili mesiac, prerábali sme ju znovu a znovu, až som nakoniec zavolala na pomoc majstra z Česka, ktorý mi hovoril, že tu to nemáme ako urobiť. Chýbalo nám veľa vecí, Janko sa aj popálil, ale nevzdali sme to. Riaditeľ školy bol veľmi ústretový, majstra a farebný materiál na výrobu vázy som zaplatila ja.“ Až do slávnostného večera 1. apríla 2012 bolo všetko v poriadku. Vázu vydražila známa podnikateľka za 5 000 eur a začali sa problémy.

„Páni z Leca Production sa fotili s celebritami, potom išli na afterpárty, váza už nikoho nezaujímala a nik ani len nevedel, kde je. Hľadala som ju v tom obrovskom divadle miestnosť za miestnosťou. Našla som ju v dievčenskej šatni, tak som musela počkať, kým sa vyprázdni, a Janko s bratom mi ju pomôžu uložiť do prepravnej debny. Odrazu skočil niekto z produkcie k váze, že mi pomôže. Chytil ten veľký kus a začal ju ťahať za okraj. Stihla som len zakričať – nedotýkajte sa toho, a stalo sa to! Váza pukla a časť z nej sa odtrhla. Nastal plač, krik, medzitým prišla do zákulisia aj Deana a zahlásila: Teri, nič sa nedá robiť, musíš urobiť druhú! Oponovala som, že sa musím vrátiť do Holandska, kde mám v tom čase najsilnejšie mesiace a klienti ma čakajú, ale ona trvala na svojom: Teri, prosím ťa, to nám nemôžeš urobiť, tá pani musí vázu dostať, veď ju vydražila. Sľúbila som, že urobím, čo je v mojich silách, ale bude to stáť nejaké peniaze, a spýtala som sa, či sú poistení. Sľúbila, že to zistí. Vtedy som ju videla a počula naposledy.“

Terézia Pekaríková hovorí, že zostala na Slovensku ešte mesiac a deväť dní. Váza putovala do Lednických Rovní, kde ju opravili, ale „zrazu mi nemal kto zaplatiť, hoci som vedela, že vydražiteľka za vázu dávno zaplatila“. Jej majiteľka Natália Vicsápiová nám túto skutočnosť telefonicky potvrdila: „Áno, za vázu som zaplatila ešte počas galavečera, hneď na mieste som vypísala šek. Na vázu som čakala niekoľko mesiacov, ale mám ju doma.“

Rok sa nič nedialo, potom začala umelkyňa frflať na Facebooku, pretože Janko, ktorý je dnes už druhák na VŠVU, nedostal ani cent, čo nám takisto osobne potvrdil. „Cez sociálnu sieť sa mi ozvala Deanina nová výkonná riaditeľka nadácie. Napísala mi, že všetko napravíme, urobíme, zariadime. Mali sme sa stretnúť v Bratislave, ale nikdy sa tak nestalo. Asi po roku, v máji, sa ozvali aj Lecovci, že Teri, musíme to dať do poriadku, ale nič sa neudialo. Teraz sú dva roky po akcii a Janko, s ktorým si píšem, je šikovný a darí sa mu, stále nemá peniaze. A ja sa pýtam – čo je toto za charitu?“

Charitatívna dražba nadácie Jakubiskovcov: Kde skončili peniaze?

Výber pre vás