Je síce dobré poznať aspoň základné údaje o histórii Malgašov, s ktorými sme chtiac či nechtiac spojení prostredníctvom kráľa Madagaskaru Mórica Beňovského, no väčšinu z nás zrejme viac zaujíma život súčasných obyvateľov tohto štvrtého najväčšieho ostrova sveta. Pokúsiť sa opísať typického obyvateľa Madagaskaru je takmer nemožné. Malgaši totiž predstavujú pestrú etnickú zmes, ktorú tvorí minimálne osemnásť kmeňov (etník).

Tento heterogénny národ vznikol miešaním viacerých etník a spájaním rôznych navzájom odlišných kultúr – predovšetkým indonézskej a africkej, ale aj arabskej, indickej, čínskej a európskej. Podľa toho, aké percento „krvi“ prevláda u príslušníkov toho-ktorého etnika, sa líšia nielen svojou fyziognómiou a naturelom, ale do určitej miery aj jazykom.

Napriek tomu sa po malgašsky dohovorí väčšina obyvateľov ostrova. Ja som mal problém zapamätať si dlhokánske názvy miest, ktoré vznikli skladaním z kratších slov. Neprekvapuje preto, že aj meno metropoly – Antananarivo – si domáci skracujú na Iarivo a cudzinci na Tana.

Vidieť hlavné mesto sa považuje priam za povinnosť, no okrem kráľovského paláca, ktorý nedávno vyhorel, tu nie je prakticky čo obdivovať. V tejto obrovskej dedine bez exkluzívnych štvrtí návštevníkovi viac než historické pamiatky udrú do očí i do nosa kopy tlejúcich odpadkov, špina, horiace skládky, smrad zo starých áut v dopravných zápchach, žobrajúce deti i dospelí.

Napriek tomu, že mesto má svojskú atmosféru, napríklad na trhovisku Mercato de la digne, celkový dojem z neho by sa dal vystihnúť jedným slovom: bieda. Pritom práve tu sa najviac hlási o slovo globalizácia – bežné sú mobily, aktuálne módne výstrelky, ale aj prostitútky a krádeže.

<p>Približne z 25-miliónového stáleho osadenstva Madagaskaru tvoria Malgaši až 99 percent. Nie náhodou sa preto až do roku 1975 volal tento ostrov Malgašská republika. Hlavné etnické skupiny tohto národa tvoria Merinaovia, Shanakaovia, Betsileovia z&nbsp;hôr žijúci v&nbsp;okolí hlavného mesta Antananarivo, pobrežie obývajú hlavne skupiny Sakalava, Vezo či Bara. Napriek etnickej rôznorodosti hovorí väčšina obyvateľov rovnakým jazykom – malgaštinou.</p>
<p>Madagaskar sa delí na šesť autonómnych provincií, pričom rozdielny spôsob života domorodcov určuje aj nadmorská výška – od prímorskej „nuly“ až po horské oblasti s&nbsp;najvyšším vrchom Maromokotro (2 876 m n. m.). Ostala tu aj pomerne silná európska stopa. Ostrov sa už v&nbsp;16. storočí snažili neúspešne kolonizovať Francúzi, Briti a&nbsp;Holanďania, oveľa lepšie si v&nbsp;tomto smere počínali kresťanskí misionári. Do histórie Madagaskaru sa zapísali aj piráti, ktorí v&nbsp;17. storočí obývali východné pobrežie a&nbsp;odtiaľ vyrážali na lúpežné plavby. Od roku 1885 sa predsa len dostal pod nadvládu Francúzov, ktorí tu zriadili kolóniu, tej sa však krajina po necelom storočí zbavila a&nbsp;26.&nbsp;júna 1960 vyhlásila samostatnosť.</p>

Madagaskar

Hoci je Madagaskar vzdialený od Afriky „len“ 400 kilometrov, bol osídlený relatívne dosť neskoro. Prví migranti sem prišli paradoxne z ďalekej Ázie, až po nich priplávali Afričania. Malgašský národ má tak približne polovicu génov po predkoch z Indonézie, druhú polovicu získal od bantuských kmeňov, pričom u jednotlivých etník je tento pomer rôzny.

Hoci na východnom pobreží sa našli stopy po ľuďoch staré minimálne 2 000 rokov, až v 10. a 11. storočí bolo malgašské osídlenie ostrova kultúrne i jazykovo stabilné. No ani niekoľko storočí nezotrelo vplyvy po ázijských a afrických predkoch, ktoré sa prejavujú v odlišnom spôsobe života Malgašov v rôznych častiach ostrova.

Vplyv indonézskej kultúry je vidieť napríklad v typicky ázijskom spôsobe obrábania pôdy a pestovaní ryže. Rovnako si migranti až odniekiaľ z Bornea priniesli do nového domova viaceré orientálne zvyky a kultúrne tradície, trebárs tance a hudobné nástroje (valiha – druh citary). Hodno tiež spomenúť zaujímavý a nápadný zvyk žien chrániť si tvár pred slnkom zvláštnou pleťovou maskou, ktorá však má i symbolický a náboženský význam.

Vplyv indonézskej kultúry je výrazný hlavne u obyvateľov centrálnych náhorných plošín. Možno ich rozpoznať aj podľa tradičného oblečenia, najbežnejšia je však kombinácia tradičných a európskych odevov – tie sa presadzujú v čoraz väčšej miere. Z čierneho kontinentu sa priplavili na Madagaskar najprv rybári, ktorí osídlili pobrežie, neskôr ich nasledovali chovatelia dobytka.

Okrem nových druhov rastlín a zvierat, napríklad „hrbatého“ dobytka zebu, si priniesli aj iný spôsob obhospodarovania pôdy, ktorý je založený na vypaľovaní porastov. Tradícia žiarenia a odlesňovania spôsobuje extrémnu vodnú eróziu červených lateritových pôd zbavených rastlinného krytu. Väčšina riek sa vinie krajinou ako červenohnedé stuhy, čo je zvlášť dobre vidno z lietadla.

Pri presunoch minibusmi a džípmi sme zas často videli nekontrolovateľné rúbanie stromov. Drevo používajú obyvatelia priamo na kúrenie, no ešte častejšie z neho vyrábajú drevené uhlie. Nádej na zmenu k lepšiemu možno sotva očakávať, keďže len vyše polovice domácností (platí iba pre väčšie mestá) má zavedenú elektrinu. Čoraz bežnejšie solárne panely väčšinou postačia len na osvetlenie alebo prevádzku rádia, televízora či nabitie mobilu.

Napriek tomu, že cudzinec strávi na Madagaskare obyčajne pomerne krátky čas, čo bol aj môj prípad, ihneď si v jednotlivých regiónoch všimne veľkú etnickú rozmanitosť domorodého obyvateľstva.

„Klaudia, ako dokážeš na prvý pohľad rozlíšiť, ku ktorému etniku patrí ten-ktorý človek?“ pýtali sme sa naivne našej malgašskej sprievodkyne. Bolo jej to smiešne, keďže tu vyrástla, no tiež priznala, že z roka na rok je identifikácia ťažšia, pretože pribúda „miešancov“ a vytráca sa aj tradičné oblečenie.

Medzi typických potomkov indonézskych osadníkov patria hlavne Merinovia a Betsileovia, ktorí majú svetlejšiu pleť, rovné čierne vlasy, úzky rovný nos, užšie pery a často aj oči mandľového tvaru. Ich ženy obľubujú komplikované účesy z vrkôčikov, ktoré si ešte vylepšujú umelými vlasmi. Svoje ázijské črty si uchovali až dodnes vďaka izolácii. V nejednom prípade ide o potomkov šľachtických rodov, ktorí sa nesmeli miešať s príslušníkmi iných kmeňov.

Etniká s ázijskými koreňmi žijú hlavne vo vnútrozemí ostrova. Súvisí to s tým, že ostrov osídlili ako prví, takže mali dosť času preniknúť do vyšších polôh s príjemnejšou a zdravšou klímou, kde si založili malé kráľovstvá.

Ku koncu 18. a hlavne v 19. storočí kráľovstvo Merina vďaka silnej armáde i sobášnej politike postupne získalo vládu prakticky nad celým ostrovom, no dlho sa z tohto úspechu netešilo. V roku 1895 sa totiž stal Madagaskar francúzskou kolóniou a novým bielym pánom museli slúžiť všetci Malgaši. Preto je v krajine francúzština dodnes druhým úradným jazykom a deti sa ju učia už na základnej škole.

V horách pracujú, na pobreží oddychujú

Napriek povinnej školskej dochádzke (8 – 13 rokov), je asi 20 percent obyvateľov starších ako 15 rokov negramotných. Je celkom pochopiteľné, že prišelci z Afriky sa usadili hlavne na západnom pobreží ostrova.

Pri pohľade na príslušníkov etnika Sakalava alebo Vezo aj neškolené oko bieleho turistu ľahko rozpozná, že väčšina obyvateľov s kučeravými vlasmi a tmavou pokožkou, širokými nosmi a plnými perami sa príliš nelíši od černochov obývajúcich druhú stranu Mozambického prielivu. Po svojich predkoch zdedili zrejme aj ležérnejší prístup k práci a životu. Veľmi radi tancujú a počúvajú hudbu, ale aj hrajú na tradičné nástroje, napríklad na krátku gitaru (kabosy).

Kým napríklad roľníkov z etnika Betsileo sme v horách zastihli pri usilovnej práci na zbere úrody ryže na terasových políčkach, pri výrobe tehál alebo sme ich stretali s nošami dreva na hlave, ľudia na pobreží, takzvaní côtiers, zväčša odpočívali v tieni prístreškov, rybári opravovali siete alebo člny.

Keďže sa tu vo väčšej miere koncentrujú zahraniční turisti, čoraz viac „pobrežných“ Malgašov nachádza prácu v rozmáhajúcom sa turistickom priemysle. Do určitej miery na ich mentalitu a celkový životný štýl vplýva tunajšie podnebie, ktoré je v suchých oblastiach na juhozápade Madagaskaru podstatne horúcejšie než vo vyššie položenom hornatom vnútrozemí.

Prejavuje sa to, samozrejme, aj na charaktere obydlí. Kým horalov prinútili chladnejšie zimy stavať tehlové domy pokryté slamou alebo trávou, rybárom alebo pastierom na horúcom juhozápade postačia ľahké príbytky z dreva a rohoží. Priam komicky pôsobia na týchto chyžiach satelity. Ako sme mali možnosť vidieť, čoraz častejšie nahrádza drevo a palmové listy plech.

Inak však tunajší ľudia stále využívajú vo veľkej miere prírodné materiály, čo platí napríklad aj pri výrobe tradičných drevených dlabaných člnov – monoxylov. Pri ich stavbe rybári používajú drevo z viacerých druhov stromov. Plavba na takomto člne s vahadlom na ostrov Nosy Ve bola pre nás zážitkom, aj keď ho nepoháňala plachta, ale závesný motor.

História etník na západnom pobreží ostrova sa vyvíjala podobne ako v jeho centrálnej a východnej časti. Od 15. storočia sa jeho väčšina ocitla pod nadvládou Sakalavov, ktorých nakoniec porazili Merinovia. Aj keď odvtedy ubehlo už pár storočí, medzi obyvateľmi z centrálneho Madagaskaru a pobrežia panuje i v súčasnosti určitá nevraživosť.

Vychádza nielen z minulých krívd, ale dnes ju posilňuje aj nerovnosť, pokiaľ ide o prístup k moci a k lukratívnym úradníckym miestam. Tie častejšie obsadzujú Merinovia a Sakalavom sa „ujdú“ zriedkavejšie. Tak, ako inde v rozvojových krajinách, aj na Madagaskare je doslova výhrou stať sa štátnym úradníkom, ale aj policajtom alebo vojakom. Príslušníkov ozbrojených zložiek sme tu inak videli veľmi zriedka.

I keď misionári v minulých storočiach obrátili na kresťanskú vieru veľkú časť obyvateľov Madagaskaru (dnes asi 51 %), dodnes sa s novým náboženským učením prelínajú pôvodné náboženské predstavy a rituály, založené predovšetkým na uctievaní predkov. Kresťanstvo prišlo na Madagaskar v dvoch vlnách. Najprv sa tu usadili protestantskí misionári, katolícka cirkev začala získavať ovečky hlavne od konca 19. storočia.

S arabskými obchodníkmi sa už od 8. storočia rozšíril na Madagaskar aj islam, no jeho vyznávači netvoria ani dve percentá populácie. Na moslimov a ich mešity, ale aj svätostánky budhistov či hinduistov sme natrafili len vzácne.

Už v predkresťanskom období síce hral v malgašskom panteóne rozhodujúcu úlohu hlavný, všemohúci a všadeprítomný Boh Andriamanitra (Voňajúci Pán) alebo Andriananahary (Pán Stvoriteľ), no bez ohľadu na to, k akému etniku obyvatelia ostrova patria, u nich dominuje viera v silu a moc mŕtvych predkov. Pri každej významnejšej udalosti, ako je výber partnera, obriezka chlapcov či stavba domu, sa na predkov obracajú s prosbou o pomoc a požehnanie, pričom im obetujú zvieratá (zebu, kurča) a potraviny (ryžu, med, rum a podobne).

Vzhľadom na panujúci kult predkov neprekvapuje, že aj chudobné rodiny neraz investujú viac financií do príbytkov nebožtíkov, než do vlastných domov. Kedysi bol na budovanie hrobov a hrobiek využívaný najdostupnejší materiál – v horách kameň, na pobreží drevo. V oblasti Morondavy je ešte možné natrafiť na staršie hroby Sakalavov vytvorené z dreva, ktoré zdobia sošky s erotickými motívmi.

Moderná doba bohužiaľ spôsobila, že dnes nájdeme bežne betónové hrobky s maľbou auta alebo odtlačkom pečiatky podľa toho, akú profesiu zomretý vykonával. Najviac ma ohúrila betónová loď, pod ktorou na juhu ostrova odpočíva zrejme miestny morský vlk – asi príslušník etnika Mahafaly.

Osobitnú tradíciu, takzvané obracanie mŕtvych, sa nám nepodarilo vidieť. Famadihana, pri ktorej sú pozostatky nebožtíkov vybraté z hrobu, očistené a zabalené do nových látok, rubášov a rohoží, sa totiž koná len raz za niekoľko rokov. O detailoch tohto trochu morbídneho, ale celkovo veselého obradu, ktorý sprevádzajú bohaté obety predkom, ako aj o rôznych takzvaných fady, čiže tabu, nám porozprávala naša sprievodkyňa.

„Neukazuj na to alebo na nich prstom,“ bolo hádam každodenné upozornenie tejto modernej ženy, rešpektujúcej bežné tabu. Rôzne fady, ktorých sú určite stovky a vzťahujú sa na rôzne miesta, veci, zvieratá, potraviny, čas a pohlavie, rešpektuje väčšina Malgašov. Niektoré, ako napríklad odstránenie jedného z narodených dvojčiat vyzerajú celkom absurdne, naopak, viaceré sú užitočné a prispeli trebárs k záchrane niektorých tunajších živočíchov či rastlín.

Baobaby domorodci nikdy zámerne nepoškodzujú a týmto stromom s dušou kde-tu prinášajú aj drobné obetné dary. Bohužiaľ, doba sa mení a tabu, ktoré stáročia chránilo populácie väčšiny lemurov, sa začalo vytrácať. Ich mäsom si začali chudobní obyvatelia spestrovať jedálniček.

Kult predkov u Malgašov síce môžeme hodnotiť ako istý prežitok animistického náboženstva, no na druhej strane má kladný dosah na bežný život tunajších rodín. Je nemysliteľné, aby sa tu rodina nepostarala o svojich nevládnych rodičov či prarodičov.

Vysokého veku sa tu dožije pomerne málo ľudí, stredná dĺžka života je u mužov len 54 a u žien 57 rokov. Okrem tropických chorôb, ako je malária, trpí veľké percento ľudí chorobami zo znečistenej vody. Kalnú vodu riek využívajú pri praní, ale často ju aj pijú. Úrady sa síce snažia zabezpečovať pitnú vodu do väčších sídiel, kde si ju obyvatelia čapujú do typických žltých kanistrov z cisterien alebo prameňov, veľa obcí však stále nemá hygienicky neškodnú vodu.

Nech sme boli v meste či v zapadnutej dedine, ihneď nás obklopil kŕdeľ detí, ktoré tvoria väčšinu malgašskej populácie. Matky majú obyčajne drobizgu plný príbytok a v plachte na chrbte nosia najmladšie nemluvňa, ktoré podľa potreby dojčia na poli, na trhu i v autobuse. Je teda celkom bežné, že sa starší súrodenci musia starať o mladších. Hlavne dievčatám sa takýto tréning zíde, keďže často rodia už pred dovŕšením pätnásteho roku.

Úmrtnosť detí je tu stále vysoká, hoci lekárska starostlivosť je pre všetkých obyvateľov bezplatná. Madagaskar trpí nielen nedostatkom lekárov, ale aj zdravotníckych zariadení, ktoré sú pre roľníkov z vidieka často nedostupné. Väčšina vidiečanov sa totiž prepravuje len pešo po horských chodníkoch a poľných cestách, keďže tu chýba dopravná infraštruktúra. Aj v mestách sa autami vozia len najbohatší ľudia, bežným dopravným prostriedkom sú tu rikše pousse-pousse s ťažnou silou jedného človeka. Vzácnejšie sme videli aj cyklo- či dokonca motorikše.

Každý, kto sa chystá navštíviť Madagaskar, by sa mal pripraviť, že bude musieť „stráviť“ predovšetkým priepastný rozdiel medzi životnou úrovňou horných desaťtisíc a&nbsp;bežných Malgašov. Hlavne na vidieku má Stredoeurópan pocit, že sa ocitol o&nbsp;nejaké dve storočia späť. No hoci sú tunajší roľníci relatívne chudobní, nežijú v&nbsp;biede ako mnohí Afričania. Vďaka pracovitosti a&nbsp;nenáročnosti ich väčšinou uživí pôda, z&nbsp;ktorej dokážu bežne zobrať dve úrody ryže za rok.

Ťažko môžeme vidieť do ich hláv, no väčšinou som mal pocit, že sú títo dobre naladení ľudia so svojím spôsobom života spokojní – či už ide o&nbsp;roľníkov, pastierov, rybárov, remeselníkov, alebo trhovkyne trpezlivo sediace celý deň pri troške tovaru.

Obchodovanie sa na Madagaskare považuje takmer za národný šport, no väčšina obyvateľov si našťastie uvedomuje, že prežijú len z&nbsp;práce a&nbsp;nie iba kšeftovaním. Určite nebudem jediný, kto im praje, aby bola ich práca lepšie ocenená než je dnes, a aby sa&nbsp;ich životná úroveň sa výrazne zvýšila.

Rozdeľuje ich pôvod, ale spája „Voňajúci pán“. Do mŕtvych investujú viac než do seba

Výber pre vás