Dokumentárny film britskej stanice BBC o „láske v tábore smrti“ (v januári ho vysielala STV na Dvojke) šokoval mnohých divákov. Dokument totiž otvorene hovoril o jednej z najmenej prebádaných kapitol života väzňov a ich väzniteľov v Osvienčime. Fakt, že v tábore, kde plánovane dokázali usmrtiť aj desaťtisíc ľudí za deň, bol zriadený „dom lásky“, túto premyslenú mašinériu smrti vôbec nepoľudšťuje. Naopak. Je to iba ďalší dôkaz ľudského poníženia a utrpenia. Himmlerov príkaz V Osvienčime, ktorý sa skladal z troch hlavných táborov a asi zo štyridsiatich menších, žili tisíce ľudí. Tisíce ich aj umierali, ale bol tam stály personál vytvorený z nemeckých dôstojníkov SS, vojakov, lekárov a dozorcov. Boli tam aj dozorcovia z radov väzňov, kápovia, ktorí pred ostatnými odsúdencami na ťažké práce a istú smrť mali niektoré výhody. Medzi ne patrila aj možnosť získať priepustku do bordelu. V Osvienčime II (Brzezinka, po nemecky Birkenau) bol v lete 1943 vyhradený jeden blok na sexuálne záležitosti. Blok číslo 24, hneď vedľa hlavného vchodu do tábora. Príkaz prišiel od najvyššieho veliteľa SS Heinricha Himmlera. „Považujem za potrebné, aby sa ťažko pracujúci väzni mohli odreagovať pri ženách v bordeli,“ napísal v liste dôstojníkovi SS Ottovi Pohlovi, ktorý sa v Osvienčime staral o ekonomické záležitosti. Otto Pohl to tlmočil veliteľovi tábora Rudolfovi Hössovi, ktorý žil vo vile táborového areálu spolu s manželkou a piatimi deťmi. Höss pred rodinou tajil, čo je jeho prácou, a zatajil im aj zriadenie bordelu, ktorý fungoval až do januára 1945. V tom istom tábore, dokonca neďaleko bordelu, boli aj kremačné pece... Chcel som sa len túliť Podľa niektorých zdrojov za myšlienkou otvoriť bordel bola snaha potlačiť rozširujúcu sa homosexualitu väzňov. Laurence Rees, britský novinár a tvorca historických programov pre BBC, napísal knihu Osvienčim: Nové dejiny. Tvrdí, že bordel v Osvienčime vznikol preto, aby ukojil sadistické chúťky nemeckých dozorcov. Mnohí z nich boli kriminálnici. Rees napísal knihu na základe rozhovorov s vyše stovkou ľudí, ktorí prežili hrôzy koncentráku. Jedným z nich bol Ryszard Dacko, poľský politický väzeň. V Osvienčime bol požiarnikom. „Priepustky do bordelu udeľovali dôstojníci SS. Dávali ich iba zdravým väzňom. Ich kuchárom, holičom, väzňom so špeciálnym štatútom. Ja som mal dve priepustky... Chcel som sa čo najdlhšie maznať a túliť v ženskom náručí. Od môjho uväznenia uplynulo tri a pol roka. Tri a pol roka bez ženy!“ Medzi privilegovaných väzňov patrili rôzni remeselníci z radov väzňov – obuvníci, krajčíri, stolári, hudobníci či umelci. Je isté, že nešlo o väzňov židovského pôvodu. Hromadné znásilňovanie Britský film priznáva, že sa nezachovala dokumentácia, ktorá by vysvetlila, podľa akých kritérií boli vyberané ženy do bordelu a čo sa nakoniec s nimi stalo. Podľa všetkého išlo o nemecké prostitútky a Poľky dovezené z okolia tábora. „Personál“ sa zrejme dopĺňal aj z radov väzenkýň. Johanna Michaela Jacobsenová z pensylvánskej univerzity vo svojej knihe Ženská sexualita v koncentračných táboroch druhej svetovej vojny, ktorá vznikla na báze svedectiev žien, čo to prežili, uvádza iný aspekt prostitúcie. Dobrovoľnej a nútenej. Mnohé z väzenkýň v Osvienčime, ale aj v ďalších táboroch ako Bergen-Belsen či Ravensbrück vedome a „dobrovoľne“ ponúkali svoje telá dozorcom. Ženy z Nemecka, Poľska, Československa, Maďarska... „Netreba ich za to odsudzovať,“ povedala Renata Laquerová, bývalá väzenkyňa. „Robili to preto, aby prežili. Často aj preto, aby zachránili svoje deti, mužov či priateľov od istej smrti. Použili svoju ženskosť ako jedinú možnosť.“ Jacobsenová sa dopátrala k hrozným svedectvám. Erika Buchmanová spomínala, ako po príchode do táborov, keď ženy oddelili od mužov, nasledovala prehliadka žien. Dozorcovia si drzo obzerali nahé ženy a tie krajšie a silnejšie vo veku od 15 do 30 rokov brali do vedľajšej miestnosti, kde ich „vyskúšali“ – hro madne znásilnili. Ďalšia svedkyňa, Ruth Eliasová, tvrdí, že tie, čo sa vrátili z organizovaného znásilnenia, boli „kreatúry v neopísateľnom stave“. Keď sa v koncentrákoch zriadili bordely, niektoré ženy boli hneď po príchode do tábora „presvedčené“ na prácu v nich. Dobrovoľníčok bolo málo. Po znásilnení sa však mnohé zlomili. Ponížené, zosmiešnené, zbité a psychicky na dne boli kvôli prežitiu ochotné urobiť všetko. Ženy z bordelu mali cez deň voľno. Podľa niektorých svedectiev museli vo večerných hodinách obslúžiť osem až desať návštevníkov. Za čosi lepšiu stravu a vedomie, že aj tento deň prežili. Samovraždy „prostitútok“ boli na dennom poriadku. Niektoré ženy si zo zúfalstva a beznádeje prehrýzli žily na zápästí. A tie, ktoré prežili, o tom rozprávať nehceli. Do konca života bojovali s narušenou psychikou. Pokusy na ženách Znásilnenia boli na dennom poriadku aj v barakoch, kde boli ženy hromadne ubytované. „Neraz k nám vtrhli vojaci. Bez hanby vytiahli z prične židovské dievčatá a pred našimi očami ich znásilnili. Hovorili, že znásilniť Židovku je v poriadku, že to neznamená, že sú manželke neverní,“ uviedla Ruth Eliasová pre Jacobsenovú. Aj napriek krutému ponižovaniu väzenkyne chceli vyzerať čo najženskejšie. Pochopili, aké je dôležité mať pevné prsia a vyzerať zdravo. Aj pri fyzických útrapách, nedostatočnej strave a všadeprítomnom pachu smrti. Znamenalo to prežiť. Choré a slabé ženy boli likvidované. Na druhej strane tu však bolo riziko lekárskych pokusov. Doktor Carl Clauberg v bloku číslo 10, Osvienčim I, zo židovských žien urobil pokusné králiky. Pichal im injekcie so žieravinou do maternice. Hľadal spôsob, ako masovo sterilizovať slovanské ženy. Boli to bolestivé zákroky, mnohé ženy pri nich zomreli. Ďalšie pokusy sa týkali zavádzania zvieracích spermií, operácií bez anestézie či transfúzií nevhodnej krvnej skupiny. Hrôzy, ktoré zažili ženy v koncentrákoch, možno nikdy nepochopíme. Ťažko pochopiteľná je však aj skutočnosť, že zo sedemtisíčlenného personálu v Osvienčime bolo po vojne potrestaných iba 750 ľudí.

Bordel v tábore smrti

zivot

Život

Reportáže

Rubrika

Šoubiznis

Rozhovory

Príbehy

Zaujímavosti

Video

Pluska.sk

Bordel v tábore smrti

Výber pre vás