Koncom roku 1999 uverejnil prestížny magazín World Soccer výsledky čitateľskej ankety o najlepšieho futbalistu 20. storočia. Z hráčov, ktorí sa v nej umiestnili v najlepšej desiatke, sa iba traja mohli pochváliť ziskom prvenstva zo svetového šampionátu. Víťaz ankety Pelé, druhý v poradí Diego Maradona a štvrtý Franz Beckenbauer. Bola tam aj trojica futbalistov, ktorí sa na svetový šampionát nikdy s reprezentáciou neprebojovali (George Best), alebo ich tímy na záverečnom turnaji veľmi skoro vypadli (Alfredo di Stéfano a Marco van Basten). Štyria hráči zo spomínanej elitnej desiatky však mali svetový primát na dosah a od jeho zisku ich v nejednom prípade delili len minúty.

V decembri 2006 Maďarsko prvý raz v postkomunistickej ére vyhlásilo národný smútok. Bolo to v deň, keď sa krajina naposledy lúčila so svojím najslávnejším futbalistom. Odprevádzali ho tisíce ľudí a mnohí pritom určite spomínali na nešťastné finále majstrovstiev sveta 1954.

Ferenc Puskás postavou futbalistu ani veľmi nepripomínal, bol menší, trochu zavalitý a pre zvláštny štýl behu a hodnosť, ktorú mal v armádnom tíme Honvéd Budapešť, ho prezývali Cválajúci major. Hovorilo sa o ňom, že je najlepší jednonohý futbalista a že pravačku má len na to, aby sa mal o čo opierať, keď ľavou kope do lopty. „Ľavačkou dokázal neuveriteľné veci a obrancov ňou privádzal do zúfalstva,“ spomínal jeho spoluhráč Jenö Buzánszky.

Puskás znamená v maďarčine strelec, Ferenc ním bol – a  excelentným. V historických štatistikách je za Pelém a Bicanom zapísaný ako tretí najlepší kanonier. V 533 ligových zápasoch dal 511 gólov a v 84 reprezentačných rozvlnil sieť 83 razy. „Bol som iba vždy najbližšie k súperovej bráne,“ povedal raz.

Maďari, ktorí štyri roky nepoznali trpkosť prehry, na MS 1954 vo Švajčiarsku od prvej chvíle potvrdzovali úlohu favorita. Južnú Kóreu vyprášili 9:0, Nemcov 8:3, vo štvrťfinále poslali po výsledku 4:2 domov Brazíliu a rovnako v semifinále obhajcu titulu z Uruguaja. Podľa očakávania sa dostali do finále, kde sa mali stretnúť s Nemeckom. Nikto nepochyboval, kto sa stane novým majstrom sveta.

Puskás posledné dva zápasy nehral, v dueli proti Nemcom v základnej skupine sa totiž zranil. Na finále však chcel nastúpiť, hoci nebol doliečený, vraj preto, aby práve on ako kapitán zdvihol nad hlavu víťaznú trofej. A všetko smerovalo k tomu, že to tak aj bude. V šiestej minúte dal prvý gól, o dve minúty pridal Czibor ďalší. Maďari viedli 2:0. O chvíľu sa v Berne, dejisku finálového duelu, rozpršalo. Mäkký terén vyhovoval menej technickým Nemcom a ešte do polčasu vyrovnali. No a keď v druhej časti Rahn prekonal Grosicsa, na čo Maďari už nedokázali odpovedať, zrodila sa najväčšia senzácia v histórii svetových šampionátov. „Iba raz som počas kariéry na ihrisku plakal. Bolo to po prehre s Nemeckom,“ priznal sa po rokoch Puskás.

V roku 1956 sa „zázračný tím“ rozpadol, keď po krvavom potlačení revolúcie viacerí hráči emigrovali. Aj on. Doma ho označili za vlastizradcu a viac než rok nesmel hrať. FIFA mu totiž po nátlaku maďarskej futbalovej federácie udelila dištanc. Po jeho vypršaní po ňom siahol Real Madrid a v roku 1962 Puskás dokonca opäť hral na svetovom šampionáte. V drese Španielska, ktorého občianstvo získal. Reprezentanti z Pyrenejského polostrova však cestovali domov už po skupinovej fáze, keď prehrali s budúcim majstrom sveta i finalistom majstrovstiev, teda s Brazíliou a Československom. Ferenc Puskás, hoci bol stále skvelý strelec, sa už nepresadil.

Podľa futbalových schopností ho prezývali Európsky Pelé, podľa rodiska zase Čierna perla z Mozambiku. Rodnú krajinu však Eusébio Ferreira da Silva nikdy nereprezentoval. Útočník, ktorý dokázal neuveriteľne spojiť perfektnú techniku, rýchlosť a streľbu, si svetovú slávu vydobyl v drese Benficy Lisabon a portugalskej reprezentácie.

Bol najlepším strelcom a jedným z najlepších hráčov majstrovstiev sveta v roku 1966. Portugalsko malo práve na tomto šampionáte premiéru medzi svetovou elitou a aj vďaka svojej najväčšej hviezde siahalo na najvyššie méty.

V základnej skupine odprevadili Portugalčania z ihriska trojgólovým prídelom Maďarsko, Bulharsko i Brazíliu, pričom ich brankár kapituloval iba dva razy. Nielen vďaka gólom, ktoré strieľal, na ihrisku vari najviac exceloval práve Eusébio. Vo štvrťfinále sa Portugalsku postavilo do cesty najväčšie prekvapenie turnaja mužstvo KĽDR, ktoré predtým senzačným víťazstvom poslalo domov Taliansko. A schyľovalo sa k ďalšiemu prekvapeniu. V 24. minúte viedla Kórea 3:0! Potom však prevzal taktovku zápasu Eusébio a na ihrisku od tej chvíle existovalo už len jedno mužstvo. Štyri góly dal, na jeden prihral a Portugalsko po výsledku 5:3 postúpilo ďalej.

Presvedčivé víťazstvá, príťažlivá hra a najmä prítomnosť jednej z najväčších hviezd šampionátu v tíme dávali predpoklad na konečný úspech. Portugalčanov skutočne mnohí už videli s trofejou nad hlavami. Chýbali im k tomu ešte dva kroky a ten prvý mali urobiť v semifinále. Tam ich čakalo domáce Anglicko. Dokonalá obrana Albiónu a skvelá útočná hra Portugalska priniesli v tomto stretnutí do poslednej chvíle dramatický futbal. Eusébia anglická obrana ustrážila a dal iba jeden gól, keď pár minút pred koncom z penalty skorigoval stav na 1:2. Pohľad naňho po záverečnom hvizde musel pohnúť aj najtvrdšími náturami. Trávnik opúšťal s hlasným plačom, utierajúc si slzy do dresu. Na šampionáte dal potom ešte jeden gól – v zápase o tretie miesto proti Sovietskemu zväzu.

Premiéra na majstrovstvách sveta mala pre Portugalsko napokon bronzový lesk. Eusébio získal okrem medaily aj tisíc libier ako prémiu pre najlepšieho kanoniera šampionátu. Bola to však preňho slabá útecha. Ako sa ukázalo neskôr, MS 1966 boli jediným svetovým šampionátom, na ktorom sa tento fenomenálny futbalista predstavil. Na ďalší sa totiž Portugalsko prebojovalo až o dvadsať rokov, a to už mal Eusébio dávno po štyridsiatke.

Keď Holandsko začiatkom sedemdesiatych rokov ohúrilo svet svojím totálnym futbalom, spájal sa tento fenomén s dvomi menami – trénerom Rinusom Michelsom a najväčšou hráčskou hviezdou Krajiny tulipánov Johanom Cruyffom. Najlepší európsky futbalista všetkých čias, po Pelém považovaný mnohými fanúšikmi aj odborníkmi za druhého najlepšieho na svete, ako prvý v histórii získal trikrát Zlatú loptu pre najlepšieho hráča Európy, žiaril v drese Ajaxu Amsterdam a neskôr FC Barcelona. Loptu ovládal ako málokto, naozaj dokonale, a prirovnávali ho priam k artistovi. Nebol však len výraznou individualitou, ale aj skvelým tímovým hráčom.

Majstrovstvá sveta 1974 patrili Holanďanom. Boli najväčšími favoritmi a ako prví to pocítili Uruguajčania. V zápase so Švédskom síce Oranjes iba remizovali, potom ale suverénnym víťazstvom nad Bulharskom ukázali, že to bolo iba malé zaváhanie. Semifinálovou skupinou prešli ako nôž maslom, bez jediného inkasovaného gólu. Argentínu, aj vďaka dvom gólom Johana Cruyffa, deklasovali 4:0, NDR 2:0 a rovnakým výsledkom poslali do boja o bronz Brazílčanov. Výsledok zápasu spečatil v 65. minúte práve Cruyff a bola to ozajstná lahôdka. Po centri, ktorý dostal z ľavej strany od Krola, sa pravačkou z voleja oprel do lopty a brazílsky brankár Leao nemal šancu. Holanďania dirigovaní svojou najväčšou hviezdou zaslúžene postúpili do finále, v ktorom ich čakalo domáce Nemecko.

Od úvodného hvizdu anglického rozhodcu Taylora prešla minúta, keď Cruyff obišiel svojho osobného strážcu Vogtsa, vrútil sa s loptou do pokutového územia, kde ho zrazil Hoennes. Nasledoval pokutový kop, Neeskens ho premenil, favorit viedol 1:0 a všeobecne sa čakalo, že holandský uragán bude pokračovať. Stal sa však pravý opak. Oranjes akoby sa zľakli šance, ktorá sa im núka, doslova prestali hrať a dovolili Nemcom nielen vyrovnať, ale ešte do prestávky vsietiť ďalší gól. Spamätali sa až po zmene strán, no ich drvivý tlak už výsledok nezvrátil.

„Mali sme skvelý tím, hrali sme výborne, aby sme vystúpili na vrchol, k tomu nám chýbalo jedno – nemecká vôľa po víťazstve,“ priznal neskôr sklamane Johan Cruyff, najlepší hráč šampionátu. Aj o štyri roky skončili Holanďania ako porazení finalisti, tentoraz po súboji s Argentínou. Pri tom už ale nebol. Podieľal sa síce na postupe Oranjes z kvalifikácie, pred šampionátom však prekvapujúco ukončil reprezentačnú kariéru. Ktovie, ako by sa to skončilo, keby do Argentíny s mužstvom cestoval...

„Futbal je krásna hra, v ktorej proti sebe stoja dve jedenástky a z víťazstva sa nakoniec vždy tešia Nemci,“ poznamenal raz ironicky anglický reprezentant Stuart Pearce. Rozprávať by o tom vedel aj najlepší francúzsky futbalista histórie, skvelý dirigent hry, brilantný technik a exekútor priamych kopov Michel Platini. Dvakrát priviedol národný tím ako kapitán do semifinále svetového šampionátu, dvakrát tam narazil na Nemecko, aby napokon v oboch prípadoch odchádzal ako porazený.

Reprezentačnú kariéru odštartoval pred šampionátom v roku 1978, na ňom však Francúzsko skončilo veľmi rýchlo. V Argentíne sa už črtal tím, o ktorom boli mnohí presvedčení, že zakrátko dosiahne veľké úspechy. Aj to tak bolo. Mužstvo, ktoré v strede poľa dirigoval Michel Platini, sa na Mundiale 1982 v Španielsku prebojovalo do semifinále. Sedemdesiattisíc divákov na štadióne v Seville a milióny pred televízormi v ňom boli svedkami jednej z najväčších drám v histórii šampionátov. Nemci sa ujali vedenia, o desať minút však práve Platini vyrovnal. Až do konca už gól nepadol a nasledovalo predĺženie. V ňom galský kohút zakikiríkal do útoku. Keď najprv Trésor a po ňom Giresse prekonali brankára Schumachera, Francúzov už videli všetci vo finále. Nemecko však dokázalo dvojgólové manko zmazať a tak ani predĺženie nerozhodlo. V penaltovom rozstrele mali znovu najprv bližšie k víťazstvu Francúzi, po zaváhaní Sixa a Bossisa sa im však sen o prvom finále rozplynul. Zápas ich stál toľko síl, že do boja o tretie miesto väčšina hráčov vrátane Platiniho už nevládala nastúpiť a Francúzsku tak ušli aj bronzové medaily.

O štyri roky do Mexika prišli ako úradujúci majstri Európy a jeden z favoritov. Opäť sa dostali medzi najlepšiu štvoricu, pričom najmä štvrťfinálový duel s Brazíliou sa zaradil medzi ozdoby histórie šampionátov. Diváci videli obojstranne peknú, technickú a čistú hru, napätie do posledných sekúnd a rozuzlenie v penaltovom rozstrele. Všeobecne prevládol názor, že išlo o predčasné finále.

Ak sa Francúzsko chcelo dostať do toho skutočného, opäť muselo preskočiť prekážku s názvom Nemecko. Už to nebola taká dráma ako pred štyrmi rokmi. Les Bleus, hoci im všetci dávali väčšie šance než súperovi, prehrali 2:0. Akou-takou útechou pre nich napokon mohli byť aspoň bronzové medaily, ktoré si vybojovali v dueli s Belgickom.

Michel Platini, trojnásobný najlepší futbalista starého kontinentu a v osemdesiatych rokoch jeden najlepších na svete, sa na tomto šampionáte lúčil s reprezentačnou kariérou. Tím, ktorého bol dirigentom, sa v Argentíne 1978 iba rysoval, v Španielsku 1982 tvoril a v Mexiku 1986 bola jeho sláva pomaly na ústupe. „Keby sa majstrovstvá sveta konali hocikedy medzi rokmi 1982 a 1986, Francúzsko by ich určite vyhralo,“ poznamenal smutne pri odchode zo scény.

Bez zlatého lesku: Od najcennejšej trofeje ich delili len minúty

Výber pre vás

Bez zlatého lesku: Od najcennejšej trofeje ich delili len minúty

Súvisiace články

Vymenili sa

Kúpanie, prebaľovanie, strihanie nechtov, čistenie uší

Z Cífera do sveta

Výber pre vás