Otto Halabica sa smeje, že ako malý chcel byť pilotom, no jeho detské predstavy o lietaní do oblakov doslova nabúralo šesť strún a pesnička od skupiny The Animals. Zvuk dobrej gitary mu navždy učaroval.

„Bývali sme v severočeskom Varnsdorfe. Raz kamarátka Lenka z nášho domu hrala na gitare House of the Rising Sun od skupiny The Animals. Keď som to počul, poprosil som ju, aby ma to naučila. Otec požičal starú akustickú gitaru od svojho kamaráta a učil som sa. Samozrejme, že prvá vec bola House of the Rising Sun. Bol tam barré akord F, v najtvrdšej polohe, bola to drina, no šlo to,“ spomína na osudný rok 1965.

O rok neskôr, keď vedel hrať, sa rozhodol, že si vyrobí sám elektrickú gitaru, v obchode totiž stála okolo osemsto korún, to bolo pre neho veľmi veľa. „Nemal som poňatia, aké drevo, ale i tak boli k dispozícii iba smrekové dosky. A smrek je akusticky dobrý, používa sa na horné dosky akustických gitár. Elektrické sú síce z iných materiálov, lenže to mi vôbec neprekážalo,“ pokračuje. Tvar si navrhol a nakreslil sám a s vyrezaním mu pomohol strýko, ktorý mal o dve ulice vedľa stolárstvo. „Chcel som bielu. Krk som vyrobil z bukového dreva, na výstuhu som do neho epoxidom zalial roxor. Do konca roka som spravil ešte jednu, a prvú som vymenil za zosilňovač,“ smeje sa. V tom čase chodil do ľudovej školy umenia na husle. Príliš ho to síce nebavilo, no vraví, že dnes je rád. Naučil sa vnímať harmóniu, vnikol do teórie, porovnával svoje husle s inými. Lenže lákali ho gitary, mali školskú kapelu, nazvali ju Key. Hrávali veci od Olympicu či The Beatles...

„V roku 1969 sme sa presťahovali do Bratislavy, obaja moji rodičia boli Slováci a ťahalo ich to domov. Otec mi kúpil elektrickú gitaru československej výroby. Neskôr, na vojenčine, som si kúpil Alexandru, na vtedajšie pomery to bola špica. Kamarát si zohnal americkú gitaru, ktorá vyzerala, akoby ju niekto vyrobil na kolene. Vtedy som si povedal – idem do toho!“ hovorí Otto Halabica. Pôvodne sa vyučil za ofsetového strojmajstra, no robil to krátko. Zdôrazňuje, že aj tak neľutuje, naučil sa veľa o farbách a dodnes to berie ako skúsenosť.

Po návrate domov začal zháňať drevo, rozhodol sa, že si vyrobí akustickú gitaru. Problém však bol v tom, že nebolo nič poriadne dostať, predávalo sa iba stavebné rezivo a všade smrek. „Lietal som po všelijakých socialistických fabrikách, napokon som sa od nejakého starého husliara dostal k dostatočne veľkej starej smrekovej doske. Bola hrubá pol centimetra, dva týždne som ju ručne brúsil, aby som sa dostal na tri milimetre. Telo som vyrezával ručne, no bolo to o život. Na klenutú hornú dosku som rovno mohol zabudnúť. Dnes už o tom viem veľa, ale vtedy?“ smeje sa.

Rebrá vedel urobiť, to nebol problém, kamaráti mu nosili zvonku literatúru. Nejakým zázrakom sa mu podarilo zohnať mahagón, dodnes netuší, odkiaľ pochádzal. „Na jednej píle som prehovoril chlapov, aby mi ho na pásovej píle narezali. Luby šli už ľahšie, lenže ako ich ohnúť? Na starú spájkovačku som namontoval hliníkový valec, drevo som namočil a tvaroval som ho. Nakoniec som ho predsa len akosi zohol. Olubenie zo smreka som zvládol a všetko som dohromady zlepil glejom. S krkom som mal skúsenosti už od elektrickej gitary, spravil som ho zo zvyšku mahagónu,“ vraví. Pripojenie vyriešil skrutkami a výstuhu krku, hmatník, pražcový drôt a mechaniku kúpil. „Výsledok vyzeral hrozne, no gitara mala dobrý zvuk. Vedel som, že je to moja cesta,“ dodáva.

„Po čase som si uvedomil, že síce viem, akú gitaru chcem vyrobiť, lenže pochopil som, že nemám potrebnú zručnosť. Veď aj gitary svetových značiek nevyrábajú nositelia ich mena, no tímy ľudí v obrovských fabrikách. Výroba kvalitných gitár je totiž hotová alchýmia, my ich však robíme ručne. Používame najkvalitnejší materiál, ktorý musí doslova hrať. Osobne ho zháňam a kupujem po celom svete,“ vysvetľuje.

Vystriedal niekoľko výrobcov, až pred pár rokmi napokon vďaka kamarátovi muzikantovi z Brna natrafil na Jana Michálka, ktorý vyrába akustické gitary viac než dvadsať rokov a robil gitary napríklad pre Karla Plíhala či Jaromíra Nohavicu. „Zbalil som jednu svoju gitaru, sadli sme do auta a vyrazili. Pozrel si ju, debatovali sme asi pol dňa. Jeho gitary boli veľmi kvalitne urobené, hoci boli iné ako moje. Vedel som, že je to môj človek. Spočiatku sme sa nevedeli dohodnúť, ale o pár dní sa ozval a odvtedy to ide,“ smeje sa Otto Halabica a dodáva, že sa jednoducho stretli na jednej vlne.

S prvou sériou gitár boli minulý rok na svetovej výstave vo Frankfurte. „Mali sme tam iba desať gitár, no bol o ne veľký záujem. Nechápali. Gitary, ktoré som robil dovtedy, boli síce dobré, lenže stále to nebolo ono,“ hovorí ďalej. Dnes vyrábajú šesť základných modelov zo šiestich rôznych materiálov, pridali aj menšie typy, po ktorých je v súčasnosti značný dopyt. Na všetky gitary majú dizajnérsky patent uznaný v EÚ.

Na jednej z jeho gitár hrá aj Lucie Dobrovodská a Rony Janeček, ktorý má akustickú aj elektrickú gitaru. Zo zahraničných sú to napríklad americký bluesrockový muzikant Joe Bonamassa a austrálsky gitarový virtuóz Tommy Emmanuel, ktorí hrávali napríklad s Ericom Claptonom. Otto Halabica sa smeje, že teraz sa už len so svojím parťákom Janom Michálkom zabávajú na detailoch. Konečne je to vraj to pravé, gitary z ich moravskej dielne majú konečne zvuk, o akom sníval. Zvuk, v ktorom sa dá doslova utopiť.

Výrobca gitár Otto Halabica: Je to hotová alchýmia, materiál musí doslova hrať

Výber pre vás