Otec, ktorý najmä v staršom veku výzorom pripomínal Alberta Einsteina, práve čosi kreslil do humoristicko-satirického časopisu Roháč, kde bol zamestnaný. Šesťročným synom zmietala vysoká horúčka a v jednom kuse plakal. Mama Hanička, ako jej manžel celý život hovoril, ho nie a nie utíšiť, nuž sa na to podujal osobne.

„Vzal do ruky v červenom zviazaný celý ročník časopisu Roháč, ktorý vážil najmenej päť kilogramov, a hodil ho po mne do postele,“ spomína. „Aj ma trafil, aj sa zľakol, ale nič sa nestalo. Vlastne, čosi predsa. Roháč ma zaujal, prestal som plakať a začal som si v ňom listovať. Odvtedy som otca nevnímal iba ako rodiča, čo chodí do práce a stále doma niečo kreslí. Začalo ma zaujímať, čo robí a ako to robí.“

Cesty Kubalovcov sa spojili a vybrali jedným smerom, len štart mali rozdielny. Otec pričuchol ku kresbe vo Svätom Jure ako chlapec, keď cez kľúčovú dierku sledoval v dedinskom kine premietanie Disneyho filmov a doma sa ich pokúšal napodobňovať.

Geniálny autor, výtvarník, režisér, animátor, priekopník a zakladateľ animovanej tvorby u nás, bol iný doma a iný na verejnosti.

„Otec bol málokedy komunikatívny k nám deťom a rozhodne mi nikdy nič nevnucoval. Jediná vec, do ktorej ma s mamou nútili, boli súkromné hodiny nemčiny. Ešte som nevedel ani písať a čítať, ale na nemčinu som musel. Otec mi stále opakoval, že sa mi raz zíde, a mal pravdu. Ak som od neho neskôr potreboval niečo okolo kreslenia, pomohol, poradil, ale nič viac.“

V spoločnosti i v rozhlasovej relácii Echo, kde týždeň čo týždeň zabával poslucháčov svojimi výmyslami a príhodami, bol vždy vítaný, vtipný, ľudia ho milovali. Doma skôr uzavretý, robil si svoju prácu, tej sa odovzdal celý. Rodina sa celkovo sťahovala trikrát: z Karlovej Vsi zo známej Riviéry na Krížnu a odtiaľ na Záhradnícku, kde mali štvorizbový byt a otec pracovňu. Pani Kubalová (82) tam býva dodnes a manželovo kráľovstvo opatruje v pôvodnom stave.

Musel mať svoj kút, pretože pri výrobe kresleného filmu, nedajbože celovečerného, ktorá trvala aj tri roky, sa na rozkresľovaní jednotlivých pohybov podieľal celý štáb. Inak si na svojich dielach cez námet, literárny a technický scenár, výtvarné návrhy, animáciu a réžiu robil všetko sám.

„Tam sa zatvoril, nerád bol vyrušovaný, dosť fajčil a mal rád červené víno. Nehovorím, že pil veľa, ani málo, ale nemal ani piť, ani fajčiť, lebo mal celý život problémy s tlakom, ktoré bral na ľahkú váhu,“ oživuje spomienky Kubal mladší. „Robil najmä poobede a večer, maximálne do dvanástej, a bol nesmierne usilovný. Mňa so sestrou vychovávala mama a jemu nechávala priestor na tvorbu.“ Jedno s druhým spôsobilo, že za svoj život vytvoril vyše štyristo krátkych filmov (Puf a Muf, Janko Hraško, Dita, ktorý robil ako jeden z mála so synom) a dva celovečerné filmy, vrchol jeho animovanej tvorby – Zbojník Jurko a Krvavá pani.

To, že sa Kubal starší vrátil k animovanému filmu, spôsobil nútený odchod z Roháča v roku 1966, ktorý roku 1948 spoluzakladal. Svoje prvé filmové pokusy, ako ide tank cez prekážky či štart lietadla, kreslil tušom na filmový pás už  dvanásťročný. Neskôr navštevoval celoročný denný kurz pre kinetickú fotografiu a kinematografiu na Škole umeleckých remesiel v Bratislave. V spoločnosti Školfilm nakrútil svoje prvé animované filmy Studňa lásky (1943), Tajomný dedo či Hurá na nich (1946). Päťdesiate a šesťdesiate roky venoval Roháču.

„Tu sa v plnej nahote ukázalo, že všetko zlé je na niečo dobré. Keby ho totiž vtedy jeho závistliví kolegovia z Roháča nevyštvali, nikdy by sa k animovanému filmu nevrátil!“ konštatuje syn. „Mal ženu, dve malé deti, nevedel, čo má robiť, kde ho zamestnajú, zostal bez peňazí.“

Tak si z núdze cnosť kúpil šestnásťmilimetrovú kameru, upravil ju na jednookienkové snímanie, dal si k stolu dve svetlá, vymyslel si námet pohyblivého vtipu, dej si nakreslil, odsnímal, vo filmových laboratóriách vyvolal a s minútovým filmom išiel na skusy do filmovej tvorby na Kolibu, aby ukázal, že toto vie a či by o to nemali záujem,“ vysvetľuje Kubal mladší. Záujem mali a otec sa stal režisérom Oddelenia animovanej tvorby. Dá sa povedať, že už dvadsať rokov pred Američanmi začal robiť pokusy s 3D snímaním, pri ktorom sa dodnes používajú špeciálne okuliare. Kubalove zariadenie so zrkadlami sa, žiaľ, nezachovalo, ale filmy áno. Syn ich má doma.

„To 3D tam vidno, hoci nie je dokonalé ako tie dnešné.“ Medzitým sa výtvarne a filmovo krok za krokom posúval dopredu aj Kubal mladší. Začiatky neboli ľahké a meno slávneho otca bolo skôr na obtiaž než na pomoc.

„Každý na mňa pozeral cez prsty, mysleli si, že ma tlačí otec a robí všetko za mňa. Neostávalo mi nič iné iba zatnúť zuby a zabudnúť na „dobré“ rady, ktoré som počúval na každom kroku: Keby ste sa volali Novák... no s týmto menom? To pôjde veľmi ťažko. Ale podarilo sa.“

Otec podpisoval svoje kresby a vtipy písmenom K, syn skratkou VKV.

Superlatívy nepoužíval

Keby tak vedeli. Ak syn, už ako dospelý, potreboval poradiť, poradil, ak si jeho filmy zaslúžili pochvalu, pochválil, „ale nikdy nepoužil superlatív. Vždy bolo všetko len dobré, nanajvýš celkom milé“ smeje sa. Kubalovi mladšiemu navyše mnohí vyčítali, že jeho postavičky sa podobajú otcovým.

„Každý sa od niekoho učí, ja som sa učil od otca. Áno, tá kresba sa podobá, ale budem to nasilu meniť?“ hovorí dnes a porovnáva: „Otec mal šarmantnejší a skratkovitejší štýl, ja zasa úhľadnejší, prepracovanejší. Jeho kresba bola dynamickejšia, mala väčší šmrnc, najmä v pohybe, ktorý mne spočiatku robil problém,“ hovorí a vzápätí si zaspomína na situáciu, keď sa raz doma trápil s postavičkou vrhajúcou guľu. Skúšal znova a znova, výsledok neuspokojivý.

„Niečo tomu stále chýbalo. Sadol som do auta a poďho za otcom. Čo potrebuješ? Aha, ukáž, daj to sem! povedal, za desať sekúnd mi to škicol a bolo to geniálne.“

O Viktorovi Kubalovi staršom bolo známe, že sa nikam nepohne bez kúska papiera a zásadne krátkej ceruzky s gumou na opačnom konci. Pre prípad, že by dostal nápad.

„Niekedy si poznačil len jedno slovo. Doma naň pozrel, povedal aha, a už vedel, čo chce kresliť.“

Za množstvo svojich kvalitných filmov dostal aj množstvo ocenení, ale s tými z cudziny bývali problémy. Nerád cestoval, preto mu mnohé prišli domov poštou. Pozvánky však chodili ako na bežiacom páse; raz z Indie, raz z Ameriky, raz z Nemecka.

„Koliba ho tlačila, aby šiel, na čo otec zakaždým odpovedal otázkou – čo tam budem robiť? Neviem jazyk, ja sa tam stratím! Raz ho však predsa len prehovorili na festival do Frankfurtu, cestoval sám,“ detailne vykresľuje situáciu syn. „Ráno poňho prišlo auto, odviezlo ho na Schwechat a odletel. Na tri dni do Nemecka. Lenže už večer, v ten istý deň, bol späť.“

Rodina vyvalila oči a bola zvedavá, čo sa stalo. Vraj priletel, niekto ho tam mal čakať, ale on nikoho nevidel. Po hodine prechádzania sa po letisku zbadal, že na tabuli svieti odlet do Bratislavy a on si povedal, že by sa radšej vrátil domov. Prebukoval si letenku a stalo sa.

„Najlepšie sa cítil doma pri svojich postavičkách,“ vytiahne na svetlo ďalšie otcove cestovateľské pokusy. „S mamou chodieval na dovolenky len preto, lebo chcela. Potom dorazili, čo ja viem, do Paríža, celý zájazd utekal obzerať eifelovku, len otec si ľahol do hotelovej postele a vytiahol notes alebo krížovku. Celý pobyt nevystrčil nos s poznámkou: Ja sa na celý Paríž môžem vykašľať!“

Jeho nechuť k cestovaniu umocňovala nielen neznalosť cudzích jazykov, ale aj veľmi slabá orientácia v neznámom prostredí.

„Neraz som s ním zažil v cudzom meste situáciu, že sme sa vzdialili od hotela o dve ulice, a on nebol schopný vrátiť sa. Respektíve bol, ale celkom iným smerom,“ hovorí syn a pokračuje: „Ono sa asi nenadarmo hovorí, že keď Boh nadelí niekomu na niečo talent, v ostatných ho odoberie,“ smeje sa. „Otec bol nesmierne zábudlivý a vrcholne nepraktický. Mali sme starú felíciu, a keď začala štrajkovať, namiesto toho, aby ju vzal do servisu, vytiahol špagát, lepidlo a auto ,opravil? sám.“

Viktor Kubal najmladší?

Kreslené filmy, synove i otcove, vyrobené v trikovom štúdiu boli jedným z mála výnosných artiklov STV. Kupovali ich rôzne zahraničné televízie, pretože boli milé, vtipné a bez slov. Od Ameriky po Japonsko.

„No a nebudete mi veriť, čo sa stalo. To jediné, čo sa z tvorby STV predávalo aj po revolúcii vrátane trikového štúdia, zrušili medzi prvými,“ hovorí Kubal mladší. „Skončila Koliba, STV prestala vyrábať a v súkromných spoločnostiach sa mnoho rokov nikto o nič nepokúsil.“

V roku 1974 sa novopečený absolvent žurnalistiky stal takisto redaktorom Roháča na dlhých trinásť rokov. Otec doň ešte kreslil, ale už len externe. Po odchode z Roháča sa Kubal mladší zamestnal v Mladých rozletoch, neskôr v denníku Verejnosť, dva roky vydával Nový Roháč, potom pôsobil v zahraničnom vydavateľstve, založil detské časopisy Šikovníček a Vyhrajko. Dnes je na voľnej nohe. Otec bol tiež časom nútený utlmiť svoje celoživotné poslanie – kreslený humor a filmy. Asi dva roky chodieval na výjazdy so známymi humoristami, hercami a športovcami po celom Slovensku.

„Pred jedným takýmto vystúpením v Nitre dostal ťažkú mozgovú porážku, týždeň bol v kóme, z ktorej sa síce prebral, ale ceruzku viac do rúk nevzal,“ spomína. Takto to trvalo tri roky. Viktor Kubal starší zomrel 24. apríla 1997. Syn sa dnes v prvom rade venuje grafike, písaniu filmových scenárov a ešte občas niečo nakreslí, ale už len na objednávku. Žiaľ, vyzerá to tak, že dedov ďalší nasledovník sa zatiaľ nenarodil.

„Starší syn Viktor vyštudoval architektúru, kresliť vie, ale technické veci, a o päť rokov mladší Lukáš pracuje v mediálnej agentúre. Snáď to skočí na vnúčatá,“ nádeja sa. „No čo už? Taký je život!“

Viktor Kubal starší bol geniálny a nepraktický

Výber pre vás