Viera Václavková

Prišla som domov skôr než deti zo školy a&nbsp;zapálila som sviečku. Jej svetlo ožarovalo manželovu fotografiu. Robím to tak od jeho smrti. Vilém do môjho života vstúpil v&nbsp;čase, keď som študovala na pedagogickej fakulte. On, Moravan, sa v&nbsp;našom meste ocitol akoby náhodou. Promovaný inžinier si tu musel odkrútiť rok vojny. Ja som práve končila fakultu a&nbsp;mala som veľa snov. Vilém ich ešte obohatil. Pri jednom stretnutí, keď bol v&nbsp;meste jarmok, nás akási pani zatiahla k&nbsp;slepej veštici. Odmietla som to, no Vilém ochotne nastavil dlaň. Veštica ju dlho skúmala, akoby v&nbsp;nej čosi hľadala, a&nbsp;trochu okúňavo vyslovila ortieľ. Vraj majiteľ dlane by si mal dávať pozor, lebo v&nbsp;mladom veku pri výbuchu na železnici zahynie.

Nič príjemné... No my sme sa zasmiali a&nbsp;spochybnili sme to. Užívali sme si deň. A&nbsp;potom aj ďalšie. Spromovala som a&nbsp;Vilém sa vrátil do civilu. Vzali sme sa a&nbsp;môj milý sa presťahoval do nášho mesta. Našiel si výbornú prácu a&nbsp;vybudovali sme si domov. Pribudli deti a&nbsp;boli sme šťastní. No len necelých osem rokov. Pamätám si na ten deň ako dnes. Sedela som v&nbsp;zborovni s&nbsp;kolegyňou a&nbsp;popíjala som kávu. Zazvonil telefón. Riaditeľ ma volal k&nbsp;sebe. Vkročila som dnu a&nbsp;tam dvaja policajti. Jedného som poznala, bol to otec môjho žiaka. Nechápala som, o&nbsp;čo ide. Riaditeľ hľadal slová, uhýbal očami a&nbsp;ja som stále nebola v&nbsp;obraze. Až napokon ten môj známy policajt vystrel ruku a&nbsp;kondoloval mi.

Automaticky som skĺzla na stoličku. V hrdle mi vyschlo tak, že som nevydala ani hláska, a nejasne som počúvala o nešťastí, ktoré môj muž neprežil. Bol v zlom čase na nesprávnom mieste. Zaparkoval blízko budovy stanice a išiel pomôcť nainštalovať nejaký nový informačný systém. A práve vtedy na korbe zaparkovanej dodávky vybuchla kyslíková bomba. Doteraz som nepochopila, ako to tá veštica mohla vedieť.

Veštbu slepej jasnovidky sme nebrali vážne. A predsa sa stalo niečo hrozné

Výber pre vás

Veštbu slepej jasnovidky sme nebrali vážne. A predsa sa stalo niečo hrozné

Súvisiace články

Láska zhorela: Umierajúci manžel ma požiadal o čosi zvláštne. Ovial ma ľadový vzduch a potom...

Posledné ruže: Ani na smrteľnej posteli nemohla odolať svojej vášni. A príroda sa jej odvďačila

Chcel som, aby sa mi Maťa nejako pripomenula. Keď som už neveril, že sa to stane, objala ma

Výber pre vás