Začnem od konca. Po hodinovom rozhovore som mala na jazyku jeho charakteristiku ukrytú do troch slov – skromný, pracovitý a zodpovedný. Keď som mu to povedala, zasmial sa. Vraj pracovitý a zodpovedný je, ale či aj skromný? „Keby som nebol pracovitý, tak by sa mi nič nedarilo dosiahnuť. Bez disciplíny sa to nedá,“ hovorí hlbokým hlasom muž, ktorému tlieskali nadšenci opery v prestížnych divadlách po celom svete. Až teraz mohli aj slovenskí diváci na vlastné oči vidieť a najmä na vlastné uši počuť, prečo je Štefan Kocán úspešný v Metropolitnej opere v New Yorku či v milánskej La Scale. „Nemôžem povedať, ktorá z týchto dvoch scén je mi bližšia. Významom sú rovnako dôležité, iný je možno spôsob práce. Lepšie sa mi robí v Amerike, je to tam síce tvrdšie, ale mne to vyhovuje. Tam nikto nestráca čas, platí to známe, že čas sú peniaze. Všetci musia pracovať stopercentne. V Európe sa zasa cítim viac doma.“

Doma, to je dedinka Dolné Dubové neďaleko Trnavy, kam sa vracia k rodičom. Cesta k umeniu sa začala, keď už ako malý chlapec ťukal do čierno-bielych klávesov klavíra. „Bola to myšlienka rodičov, ale aj mňa to lákalo, bolo to niečo nové. V rodine sme mali hudobníkov, mamin brat študoval spev s Petrom Dvorským, ale v mladom veku zomrel na rakovinu. Vo vzdialenejšej rodine bola aj speváčka sólistka SND Štefánia Hulmanová. U nás doma sa vždy spievalo pre zábavu, všetci mali dobré hlasy,“ spomína. Ešte nemal ani desať rokov, keď v dedinskom kostole začal hrávať na organe. Tam začal aj spievať na verejnosti. A zapáčilo sa mu to. Keď mu hlasivky začali štrajkovať, mal pauzu. Po tom, ako sa hlas usadil, mohol začať študovať spev na štátnom konzervatóriu.

Postavu Banca z opery Macbeth spieval už pred desiatimi rokmi v Linzi, táto snímka je z produkcie Lyrickej opery v Chicagu.

„Bol som veľmi mladý, a hoci ma spev bavil, bral som to celé športovo. Nevedel som, čo ma v budúcnosti čaká, vtedy som sa seriózne nezaoberal myšlienkou, či ma bude spev aj živiť. Zaujímal som sa o všetko možné, nemal som pred sebou jeden jediný cieľ. Bavili ma prírodné vedy, práca so zvukom v štúdiu. Hltal som všetky možné encyklopédie, v škole som sa veľmi dobre učil. Bol som prirodzený talent aj na matematiku, vždy mi išla veľmi dobre sama od seba, ale nebavila ma.“ Rodičia boli zvyknutí, že so synom nikdy nemali žiadne problémy. Vedeli, že čo si zvolí, to bude robiť poriadne: „Nechali ma rozvíjať sa v tom, čo som si sám zvolil. Určite mali obavy, ako dopadnem, ale nikdy nič nahlas nepovedali, vždy ma podporovali.“

Skúšky na VŠMU robil s pocitom, že sa ešte uvidí... A ono sa uvidelo. Počas vysokoškolského štúdia sa defi nitívne presvedčil, že spev je jeho poslanie a nič iné nechce v živote robiť. „Veľmi som si to želal, ale viete, ako to je, istotu nemáte nikdy a v takejto profesii zvlášť. Štúdium som však bral veľmi seriózne.“ Adept operného spevu nevyspevuje celý deň, to by hlasivky a vlastne celé telo nezvládli. „Speváka by som prirovnal k husliam. Hlasivky sú ako struny a telo je ako korpus nástroja. Spevák potrebuje mať v dobrej kondícii nielen hlasivky, ale i celé telo. A hlasová hygiena neznamená len to, že nesmiem piť studené nápoje, ale najmä to, že sa človek stará o seba, aby bol zdravý. Ja jem aj pijem všetko.“

Po koncerte trpezlivo rozdával autogramy slovenským fanúšikom.

Po celý čas štúdia ho pedagógovia viedli, ako keby bol barytón. Nepozdávalo sa mu to, pretože on sám sa vnímal ako spevák basista. S pribúdajúcimi rokmi bolo podozrenie o nesprávnom zaradení silnejšie, ale školu si poslušne odkrútil. „VŠMU vďačím za veľa, ale chcel som si vyjasniť, ako to s mojím hlasom vlastne je. Na speváckom kurze v Piešťanoch som sa zoznámil s legendárnym ruským basistom Jevgenijom Nesterenkom. Chcel som k nemu chodiť na súkromné hodiny, ale tie nedával. Povedal, že sa mám prihlásiť na prijímačky na viedenské konzervatórium, kde učí. Ak ma prijmú, bude sa mi rád venovať.“ Pokračoval ďalšie štyri roky a na konci štúdia urobil predspievanie do divadla v Linzi. Okamžite ho vzali. „Dostal som zmluvu na dva roky. Keď sa blížil čas skončenia zmluvy, opatrne som sa informoval v SND v Bratislave, či by som nemohol prísť predspievať a účinkovať aspoň ako hosť. Dozvedel som sa, že basistov nepotrebujú. Že ich majú dosť, a tak k predspievaniu ani neprišlo. V Linzi som si predĺžil zmluvu o ďalší rok a popri tom som už začal hosťovať aj v iných divadlách.“ Odtiaľ viedli jeho kroky do Bazileja a už štyri roky je z neho umelec na voľnej nohe. „Bolo to takto najlepšie. Mal som dosť dôležitých ponúk, pre ktoré som nemohol byť zmluvne viazaný na jednom mieste,“ objasňuje.

Svetová kariéra bola rozbehnutá. Kým mal zmluvy v divadle, mal svoj byt, útočisko. Veľká zmena prišla, keď sa stal slobodným umelcom. „Našťastie, ponúk je dosť, ale prináša to obrovské negatívum do privátneho života. Niečo za niečo. Stále som na cestách, domov si chodím len meniť kufre.“ Doma sa cíti u rodičov. „Už mám vek na to, aby som sa postaral o vlastnú strechu nad hlavou. Poloha mojej rodnej dediny mi veľmi vyhovuje a mám to tam rád, nemám dôvod odtiaľ odchádzať. Preto tam onedlho budem mať aj vlastné bývanie.“ Podpichnem, či by už nebol čas založiť si aj rodinu. „Moja profesia veru rodinnému životu neprospieva. Od rána do večera v divadle, stále na cestách. Toto nemá so zdravým rodinným životom nič spoločné. Je to ťažké, ale i tak verím, že sa mi to podarí. Keď som študoval na VŠMU, niektorým spolužiakom sa podarilo mať deti v mladom veku. Vtedy som ich ľutoval, že to majú ťažké. Teraz, keď som starší, sa na to dívam inak – vidím, že som ten najlepší čas na založenie rodiny premeškal. Spolužiaci už majú veľké deti. Samozrejme, že rodinu chcem a budem mať.“

Nedávno strávil na Slovensku celý týždeň. To sa veru nestáva, aby tu bol tak dlho, ale tentoraz mal veľký dôvod – prvý veľký samostatný koncert. Divadelné prázdniny sú jediný dlhšie trvajúci čas na oddych. Spevák sa vtedy venuje rodičom a priateľom, na ktorých nemá celý rok dosť času. Dovolenku si nikdy neplánuje dlho dopredu, ak niekam vyrazí, tak vždy je to spontánny nápad. „Teším sa z toho, že si môžem dovoliť len tak, z jedného dňa na druhý, sa rozhodnúť a vyraziť. Všetko ostatné mám prísne naplánované, tak si dovolenku užívam.“ Časť voľna vždy padne za obeť aj úradovaniu. To, čo si bežný smrteľník musí pri nástupe do zamestnania vybavovať len párkrát za život, má umelec na voľnej nohe niekoľkokrát za rok. „Za každú produkciu zvlášť a, samozrejme, všetky doklady treba dať preložiť, na každú zmluvu treba plno podkladov. Určite by som uživil aj nejakú asistentku,“ smeje sa.

V Metropolitnej opere v New Yorku hosťuje aj v Mozartovej opere Don Giovanni.

Bola som presvedčená, že mladý sympatický spevák má určite aj svoj klub obdivovateliek. Keď sa ho na to pýtam, rozosmeje sa a hovorí, že on predsa nie je tenor! „Mať davy fanúšičiek, to je ich výsada. Oni sú hromadne obletovaní a musia sa s takýmto náporom záujmu vyrovnať. Nám mladým basistom sa to tak často nestáva.“

Umenie je subjektívne, nedá sa presne odmerať ako šport. Keď si Štefan Kocán urobil vo svete dobré meno, spomenuli si naňho aj doma. Oslovili ho s ponukou na hosťovanie zo SND. „Tešil som sa, veď každý by bol rád. Začali sme plánovať hosťovanie v štyroch rôznych operných tituloch, nakoniec z toho nič nebolo, odmlčali sa. Teraz mi opäť chcú niečo ponúknuť, tak uvidíme,“ poznamenal.

A znova sme pri myšlienke z úvodu článku. Doma nikto nie je prorokom. „Bohužiaľ, musím povedať, že Slovensko je tým typické. Chodím po svete a vidím, aký potenciál je v našej malej krajine sústredený, máme veľa talentov z rôznych oblastí. Smola je, že nemajú vnútornú silu dotiahnuť veci do konca. Jedno je snívať o nejakom cieli, a druhé niečo urobiť, aby sme sa k nemu priblížili. Dôležité sú skutky, život nepozostáva z plánov, ale z činov. To, že má niekto talent, je dnes málo. Treba ho aj vedieť predať a predovšetkým na ňom pracovať. Ja som mal to šťastie, že som sa nikdy kŕčovito nedržal nejakej vopred vytýčenej cesty, robil som si len svoju prácu a výsledky sa postupne dostavili.“ Inak to nejde, len s plným nasadením robiť na sebe. Nie je to nič nové, ale len tento recept na kariéru funguje najspoľahlivejšie.

Veľký hlas: Doma ho nechceli, teraz mu tlieskajú v New Yorku

Výber pre vás