Málokto môže povedať, že na jednom mieste vydržal pracovať päťdesiat rokov. Korepetítorka Milada Synková (80) nedávno túto hranicu prekročila a ešte rozhodne nekončí.

Spolu s osemdesiatymi narodeninami oslavovala aj pracovné výročie. Päťdesiat rokov v Slovenskom národnom divadle. Tento fakt ju dostal aj do Slovenskej knihy rekordov!

Široká verejnosť nie vždy vie, čo je úlohou korepetítora. „Pomáham spevákovi naštudovať part. Speváci sa väčšinou viac starajú o svoj hlas a techniku. Korepetítor je na to, aby spevákov výkon videl v širších súvislostiach. Pracujeme spolu na intonáciách, preberieme si text, ak sú opravy a zásahy v notovom zázname, a postupne výstup naštudujeme. Ak sú to duetá, pokračujeme aj s druhým spevákom, nasledujú ansámblové skúšky‘ a až potom príde dirigent.“ Klavirista korepetítor musí pochopiť a ovládať celú operu. Posledné slovo pri naštudovaní má, pochopiteľne, dirigent, ale pani Synková zdôrazňuje, že dobrý korepetítor musí vycítiť, ako by to malo byť, čo jednotlivé postavy vyjadrujú.

Jedným zo svetoznámych dirigentov, s ktorými spolupracovala, bol aj Ondrej Lenárd.

„Viete, speváci, ktorí prídu do divadla, majú školené hlasy. Záleží už len na tom, nakoľko sa stotožnia s postavou, ako sa dokážu do nej vložiť. Ak ich dokážete svojím presvedčením strhnúť, práca ide rýchlo a radostne. Pri naštudovaní nového operného titulu to zaberie aj niekoľko mesiacov.“ Len pre vašu predstavu – opera SND máva zvyčajne päť korepetítorov, balet dvoch a ešte jedného-dvoch pre zbor.

Mala šťastie, v detstve jej rodičia dosť skoro spozorovali, že je muzikálna a má vzťah k hudbe. „Otec mi hovoril, že som už ako veľmi malá emotívne reagovala pri púšťaní hudby z platní. Keď som podrástla, chodila som do hudobnej školy. Začala som sprevádzať spevákov na rôznych školských produkciách.“ K tomu, aby sa z nej stala profesionálka, dopomohla náhoda. „Moja mama chodila na obchodnú akadémiu v Brne, kde učil dejiny profesor Gracián Černušák, autor publikácie Dejiny hudby. Po rokoch sme sa na jednej dovolenke náhodou stretli. Počul ma hrať na klavíri a mame povedal, že by som mala rozhodne študovať na konzervatóriu. Ponúkol sa, že mi pomôže nájsť profesora.“

Adriana Kučerová bola jej žiačkou na VŠMU, dnes spolupracujú v divadle (na snímke s tenoristom Otokarom Kleinom).

Aj sa tak stalo a pani Synková začala študovať u najlepšieho klavírneho pedagóga Františka Schäfra. Ďalšia náhoda ju priviedla do Bratislavy. Medzitým sa stihla vydať a jej manžel, ako sa vtedy hovorievalo, bol z politicky nespoľahlivej rodiny. „Ja som mala zasa tzv. buržoázny pôvod, takže všetko bolo zle. Starí rodičia mali v Bratislave domček, tak sme sa rozhodli presťahovať k nim. Až vtedy v roku 1956 sa začal môj skutočný život s hudbou. V rozhlase som počula spievať zbor, ktorý sa mi veľmi páčil. Tak som si o ňom zistila viac a stala som sa jeho členkou.“ Bol to zbor Československého rozhlasu so zbormajstrom a s dirigentom Ladislavom Slovákom. Z tohto telesa sa rok nato stal Slovenský filharmonický zbor.

Zmena zbormajstra jej priniesla novú funkciu – začala korepetovať. S iným zborom, dievčenským, začala dokonca verejne vystupovať. Spomína na svoj debut: „Bol to koncert v Nitre a sprevádzala som pani Ďurindovú, mamu rockera Maťa Ďurindu.“

Režisér Jozef Bednárik využil, že Milada Synková je aj speváčka, a vytiahol ju spoza klavíra na javisko.

Znova do jej života zavítala náhoda. Cez kolegu vo Filharmonickom zbore sa dozvedela, že v Slovenskom národnom divadle sa uvoľní miesto korepetítora. „Dovtedy som opery nehrávala, mala som v repertoári piesňové cykly a oratóriá. Na konkurze sedelo päť prísnych dirigentov, ktorí ma pozorne počúvali. Najskôr som dostala len krátkodobú zmluvu a od 1. mája 1963 som zamestnaná v SND.“

Aj Martin Malachovský často študuje svoje roly s pomocou pani Synkovej.

Pracovať nepretržite 50 rokov na jednom mieste, to znie ako utópia. Lenže dá sa to a pani Synková hovorí, že to vôbec nebolo ťažké. Skôr naopak. „Moja práca je veľmi zaujímavá, mám veľa možností, kde sa môžem uplatniť. Pracovala som s vynikajúcimi dirigentmi Ladislavom Slovákom, Ľudovítom Rajterom, Ondrejom Lenárdom a inými... a to sú ľudia, ktorí majú obrovské požiadavky. Práca s nimi však bola vždy zážitkom, lebo každý dirigent je iný. Za tie roky to boli stovky opier. Keď som začínala, nevedela som nič, len hrať na klavíri.“

Ľudovít Rajter bol nesmierne náročný, záležalo mu na tom, aby výsledok práce bol dokonalý.

Prišlo aj na účinkovanie s orchestrom a režisér Bednárik ju obsadil i ako herečku. „Zaujímavé je tiež hranie na konkurzoch, keď sa o miesto sólistu uchádzajú nové tváre. Alebo sprevádzam našich sólistov na zahraničných vystúpeniach.“ Milada Synková patrí medzi žiadané klaviristky, pracovala so všetkými veľkými opernými sólistami za posledné desaťročia, ich zoznam by bol vyčerpávajúco dlhý. „Ani sa mi nechce veriť, koľko ich bolo. Všetci domáci sólisti a aj niektorí hosťujúci. Petra Dvorského si napríklad pamätám ako mladučkého štíhleho chlapca.“ Pýtam sa, či vzácne spomienky nechce spísať. „Skutočne na to nemám čas. Ešte je príliš skoro,“ odpovedá so smiechom.

Unikát: Na jednom mieste pracuje nepretržite už 50 rokov!

Výber pre vás