Herečkinu mamu verejnosť príliš nepozná. Pritom jej život je rovnako zaujímavý, ako má jej dcéra. Iveta Pauhofová je docentka ekonómie a kandidátka ekonomických vied, pôsobí v Ekonomickom ústave SAV a zamestnáva ju aj prednášanie na viacerých vysokých školách. Okrem toho veľa cestuje a stále vyhľadáva nové dobrodružstvá. Zameriava sa najmä na krajiny s moslimským náboženstvom, pričom sa zaujíma o život rodín v tejto kultúre. Navyše, jedenásť rokov sa venovala orientálnym tancom, teraz sa učí tango argentino a na svojich cestách získala licenciu na potápanie.

Zvedavosť ju priviedla aj do Líbye. „Myslím si, že som bola prvou Slovenkou, ktorej sa podarilo dostať na juh krajiny až k sudánskym hraniciam,“ spomína si na cestu, ktorú absolvovala sama na džípe s dvomi Tuaregmi.

Žiadne hotely ani wellness. Na svojich cestách Iveta Pauhofová neraz vyhľadáva spoločnosť domácich.

Podobných ciest absolvovala už toľko, že vecné spomienky z nich zapratali v jej byte akékoľvek voľné miesto. „Každá jedna vec mala svoju energiu, ktorá sa šírila priestorom, lenže mňa už začala blokovať. Preto som ich všetky preniesla do práce, kde je veľmi veľa ľudí. Každý jeden z nich si tak z tej energie zoberie toľko, koľko potrebuje.“

Aj Táňa so svojím o tri roky mladším bratom Petrom bola súčasťou maminých exkurzií do sveta. „S manželom sme už odmala naše deti ťahali von z mesta. Hoci prostredie domu, v ktorom sme bývali, bolo príjemné. Bola tam veľká záhrada, do ktorej sa v lete nahrnulo vždy veľa detí. Prázdniny sme im však spríjemňovali aj cestami po Slovensku. V ich útlom veku sme išli do Chorvátska a neskôr tiež Grécka. Pripravila som nám itinerár a vždy sme cestovali dva aj tri týždne. V aute sme však deti nevozili len ako vrece zemiakov. Keď už Táňa vedela perfektne čítať, ujala sa úlohy sprievodkyne,“ opisuje zážitky z rodinných dovoleniek jej mama.

Táňa si však na to spomína trocha inak. „Nič iné mi neostávalo, ak som nechcela, aby sa rodičia hnevali. Lebo čo chce robiť dieťa, keď má osem rokov a je pri mori? No kúpať sa. Nie, my sme sa omočili len večer, inak sme stále chodili po ‚šutroch‘,“ opisuje smejúc sa.

S bratom Petrom na prázdninách.

Tak či onak, herečkina mama sa domnieva, že aj vďaka týmto cestám mali jej deti záujem o históriu. Nútiť Táňu, aby sa učila, však vraj nikdy nebolo treba. Ani na filmovačkách. „Texty sa vždy učila sama, nepotrebovala ani vyskúšať. Keď sme museli dlhšie ostať v Gaderskej doline, kde sa natáčal jeden diel seriálu Škriatok, vzala si so sebou učebnice, a keď bola prestávka, nepobehovala s ostatnými deťmi, ale sadla si a učila sa. V tomto sa od svojich rovesníkov líšila,“ opisuje Iveta Pauhofová.

Na nakrúcaniach ju sprevádzala až do 18 rokov. „Nemala som obavu, že by sa o ňu štáb nedokázal postarať. Skôr išlo o to, že som si ako dospelý človek nevedela predstaviť, že niekto pozná moje dieťa tak, že dokáže rozpoznať, kedy je unavené alebo má nejaké špecifické potreby, má na niečo chuť alebo sa chce porozprávať. Navyše, dospeláci sa medzi sebou bavia inak a tiež sa zúčastňujú aktivít, ktoré nie sú vždy vhodné pre deti. Pre mňa bola starosť o dcéru vždy prvoradá, a tak sme si ja alebo manžel brali v práci neplatené objavovala vo filmoch alebo sme ju počuli v rozhlase, sme neboli nejako zvlášť ohúrení. Brali sme to ako príležitosť, ktorej sa môže chopiť a niečo sa naučiť, ale nie za každú cenu. Preto ma tejto brandži možno vnímali ako trošku problematickú, ale časom som sa stala takou mamkou Pôstkovou, ktorej aj ostatní rodičia mohli zveriť svoje deti. Navyše, dnes je prítomnosť rodičov na filmovačkách už bežný jav,“ vysvetľuje. Ochrannú ruku nad ňou držala, až kým nebola dcéra plnoletá. „Potom som jej odovzdala kreditnú kartu a účtovníctvo, aby si to všetko začala viesť sama.“

Určitú dávku hereckého talentu zdedila po svojich rodičoch aj Tánina mama. „Nikto zo strany môjho bývalého manžela sa okolo fi lmu či divadla nepohyboval, ani on sám. Vždy inklinoval skôr k technike, jeho veľké hobby sú dodnes motorky. Naopak, ja som odmala vyrastala v prostredí, v ktorom sa spievalo, recitovalo či hralo. Obaja moji starkí spievali v spevokole, ocko spieval a konferoval, mamička pôsobila v ochotníckom divadle a bola jednou z prvých, čo vyhrali Hviezdoslavov Kubín. Išla som v ich šľapajach, mala som ambíciu súčasne študovať na gymnáziu a konzervatóriu, ale môj koloratúrny soprán som nakoniec prezentovala len na súťažiach. Bola zlá politická doba,“ vysvetľuje opisujúc genetické pozadie vlastnej rodiny, z ktorého si veľa zobrala i Táňa.

Táňa talentom priam prekypovala – už ako dieťa maľovala, písala, hrala, dabovala aj trénovala karate.

„Aj preto sa možno na pľaci vždy cítila vo svojej koži. Táninka sa nepotrebovala veľmi štylizovať, proste len vstala po obede od stola, režisér jej povedal, čo chce, ona mu pritakala a išla. To, že herectvu napokon upíše svoj život, však dlho nebolo isté. Chopila sa totiž každej príležitosti, ktorú zbadala. Napríklad krátko nato, ako začala pracovať v rozhlasovej dramatickej skupine, sa pustila do karate. Po mne a mojej mamičke zdedila aj výtvarný talent, navyše už ako dieťa veľa písala. Mala bohatú fantáziu a bola neuveriteľne zvedavá. Keď už mala prečítané všetky knižky, žiadala ma vymýšľať príbehy, ktoré sa na žiadne iné nepodobali,“ spomína si a priznáva, že v sebe dlho živila nádej, že z Táne sa po vzore starej mamy stane nakoniec právnička.

Na prijímacích skúškach na právo však Táňa vyplnila len kolónku so svojím menom. Vtedy totiž už vedela, že ju prijali na herectvo.

„Tajila to pred nami, myslím si, že mala obavy, lebo ja som na svoje deti bola vždy veľmi prísna. Nikdy som im nič neodpustila. Už keď boli malinkí, neexistovalo, aby išli spať a nemali upratané. Uplatňovala som na nich tú istú konzervatívnu výchovu, akú som dostala ja. Pretože keď manžel odišiel za prácou do Prahy, ostala som na deti sama. Navyše, bývali sme so starými rodičmi a poznáte to, ako to chodí. Starí rodičia sú benevolentní, takže svojou prísnosťou som kompenzovala ich obrovskú ústretovosť. Dokonca raz, keď som prišla domov, ma čakal na dverách transparent s nápisom ‚Arbeit macht frei‘. Dnes si uvedomujem, že som deťom možno mohla dať menej po ušiach alebo zadku, ale za všetkými rozhodnutiami, ktoré sa týkali istých obmedzení, si stojím. Bola to taká etapa v živote všetkých, rastúcich detí a zrejúcej matky. Tak ako sa ony učili zodpovednosti, samostatnosti a poriadku, tak som si ja postupne uvedomila, že trvať na niektorých veciach za každú cenu nie je žiadna výhra. Dnes viem, že to ochudobnilo náš vzťah,“ konštatuje Tánina mama a myslí najmä na tie momenty, keď sa musela vyrovnať s dcériným vzdorom.

Pred mamou mala herečka veľký rešpekt, klamať si nedovolila.

Ako však vysvetľuje Táňa, väčšinou išlo o tiché protesty. „Za všetko hovorí fakt, že som cez víkendy musela chodiť do nultého ročníka práva. Dnes si hovorím, že som mohla mať krásne voľné víkendy. Keby som bola rebel, tak by som si dovolila odísť z domu ráno a vrátiť sa večer, akože som bola v škole. Ale pre ten strach bola vo mne istá poctivosť, že som si nedovolila takto klamať.“

To, že Táňa nakoniec nastúpila na VŠMU, jej mama však nebrala tragicky. „Zobrala som to ako vec výberu, ako niečo, s čím sa bude musieť boriť sama. Istý čas mi hovorila, že popri herectve možno stihne aj druhú školu. Ale na ňu jej čas neostával.“ Hoci Táňa nedávno prezradila, že vždy, ak má chvíľku voľna, siahne po knižke s anatómiou človeka. Druhá škola by sa teda týkala súdneho lekárstva alebo patológie.

Na doskách Slovenského národného divadla sa začala objavovať už ako študentka.

„Táto oblasť ma zaujíma stále, myslím si, že ak by som raz dostala úlohu z lekárskeho prostredia, už by som bola pripravená. Lebo ja som už ako dieťa pitvala rozličné chrobáky, bola som totiž skôr taký chlapčenský typ dieťaťa. Aj som tak vyzerala. Keď som mala asi tri roky, použili moju fotku do knižky Čakáme bábätko. Vďaka krátkym vlasom a kockovanej košeli som sa však omylom ocitla v stati s názvom Máme chlapca. Lebo ja som šaty a klobúky, ktoré mi mama šila podľa Burdy, odmietala nosiť,“ hovorí a jej mama pritaká. „Táninka bola zásadne proti konzervatívnemu štýlu obliekania. Až potom, ako sa vrátila z USA, kde rok študovala strednú školu, si opäť začala obliekať sukne, nosiť kabelku a navliekať náušnice. Myslím si, že to bolo v období, keď začala zoženštievať aj zvnútra. V otázke čo na seba si dnes od nej dám veľmi rada poradiť aj ja.“

Okrem nákupov sa stretávajú aj počas sviatkov a rodinných osláv, mama tiež nevynechá príležitosť, aby navštívila dcérino predstavenie v divadle. „Mamina však netrpí komplexom materskej pýchy. Nie je to taká tá opičia láska, že všetko, čo dieťa spraví, je dobré. Občas mi povie aj pár kritických slov.“

Herečkina mama sa nadchla pre orientálne tance.

Jej mama k tomu tiež chce povedať svoje. „Keď vidím Táninku hrať, tak si imaginárne predstavujem, ako budú musieť opravovať strechu, lebo moja hrdosť cez ňu určite prerazí. Som neskutočne dojatá, prežívam každú postavu,“ opisuje. „Nevisím jej však na chvoste, aby som sa jej vnucovala. Táňa má pestrý a bohatý život, takže sa stretávame hlavne vtedy, keď na to príde čas.“

Táňa totiž ostala žiť so svojím dedkom, ku ktorému má vrelý vzťah. „Obyčajne to je tak, že z hniezda najprv vyletia deti, u nás to však bolo naopak. Najprv odišli rodičia a brat, potom nás naveky opustila babička a my sme s dedom ostali gazdovať sami. Postupne ten dedkovsko-vnučkovský vzťah prerástol do ‚parťáctva‘ a stále sa to posúva. Spoločne sa staráme o domácnosť aj o moje morča,“ hovorí Táňa, ktorej dedo je často prostredník medzi ňou a jej mamou. Ten totiž vždy vie, kde sa práve nachádza, a poskytuje o tom informácie celej rodine. Lebo ako jej mama vysvetľuje, ich spoločný vzťah momentálne prechádza metamorfózami hľadania a pochopenia. Táňa sa k nej pridáva: „Je to proces. Ja viem, že je to moja mamka, ktorú mám len jednu...“

Tu jej mama skočí do reči: „Nemám rada, keď mi hovoríš mamka.“

Táňa oponuje: „Ale toľko básnikov písalo o mamkách.“

„Tak ako tebe sa nepáči Tatianka, mne sa nepáči mamka. No vidíte, teraz ste mali ukážku. To je jedna z tých našich metamorfóz,“ dopovie herečkina mama a obe sa na tom schuti zasmejú.

S dedkom, ktorý je Tániným veľkým fanúšikom.

Dnes si vzájomné chvíľky obe vážia o niečo viac než kedysi. Spoločnému cestovaniu sa však bránia, najmä Táňa: „Vzhľadom na to, aké má moja mamina cestovateľské chute a ambície, sa zatiaľ k nej nechcem pripájať. Keď jej nejde každé dve sekundy o život, tak sa začne nudiť. Lebo keď moja mama, modrooká blondína, nie nevábna, ide na miesto zákazu voľného pohybu turistov, tak to o niečom svedčí.“ Táni dáva za pravdu aj fakt, že v ďalšom pláne chce jej mama navštíviť Irak alebo Irán.

„To, že vám hrozí nejaké nebezpečenstvo, si uvedomíte vždy až po. Už som sa aj pobila, aj ma naháňali s pištoľou, zažila som naozaj všeličo. Ale na to, aby človek cestoval, mu nemôže chýbať určitá naivita. Keby som totiž v živote všetko len analyzovala a neriadila sa občas intuíciou, nikam by som sa nepohla. Fyzicky ani duchovne,“ dodáva herečkina mama, ktorá sa po rokoch naučila, že to platí aj vo vzťahu k jej dcére. A je vzácne, že sa to nebojí priznať.

Táňa Pauhofová: Prísna mama jej nikdy nič neodpustila

Výber pre vás