Jana Homolová

„Odmalička som túžila po spievaní a za týmto snom som išla,“ vyhlásila Jana Kocianová pred rokmi. Keby si ju nebola vzala zákerná rakovina, v týchto dňoch by v kruhu milovaného manžela, priateľov a známych oslavovala sedemdesiate piate narodeniny. Dnes nám neostáva iné, iba si na ňu s úsmevom (a bez starostí) zaspomínať. Naposledy sa s ňou týždenník Život rozprával pri príležitosti jej sedemdesiatky.

Vtedy v plnej sile dorazila na rozhovor krátko pred tréningom severskej chôdze, ktorej denne venovala hodinu po svojich vytypovaných trasách. V tom čase nám priznala, že v živote mala šťastie na ľudí. A nielen na fanúšikov, ale aj na kamarátky z mladosti, ktoré ju pomyselným spôsobom postrčili do šoubiznisového sveta. „Musíš s tým hlasom niečo robiť – takto mi hovorili kamarátky na strednej škole, ktoré ma doslova prinútili, aby som sa prihlásila do televízie na súťaž Zlatá kamera. Spievala som si stále, dokonca aj počas veľkej prestávky, keď sme sa prechádzali po školskom dvore,“ zaspomínala si pre nás.

Umelecká dráha nebola jej rodičom príliš po vôli, ale s prvými úspechmi opadla ich obava z toho, či sa týmto spôsobom ich mimoriadne talentovaná dcéra uživí. Aj po rokoch speváčka spomínala na začiatok svojej kariéry a prísneho otca, ktorý bol pri jej speváckych výkonoch skúpy na pochvalu. „Pochvaly prišli až neskôr, dokonca sa z mojich rodičov stali moji najväčší fanúšikovia,“ poznamenala umelkyňa, ktorá na naše pomery inklinovala k hudbe menšinového žánru. Soulom, džezom, bluesom, gospelom a najmä svojím výnimočným hlasom ohurovala od roku 1969 na mnohých pódiách v západnom Nemecku s Orchestrom Jerryho Schejbala.

Po návrate domov sa v roku 1973 stala vokalistkou Karla Gotta (†80). Často ju prirovnávali k Tine Turner, nemožno sa preto čudovať, že s kariérou u Gotta po dvoch rokoch sekla. Mala na omnoho viac. Keď pri príležitosti spevákovej sedemdesiatky nedostala pozvánku na jeho megakoncert, poniektorí sa z toho snažili vyrobiť škandál. Jana situáciu okomentovala s absolútnym nadhľadom: „Nerobila som z toho žiadnu vedu. Ani som nečakala, že ma pozvú. Prečo by si Gott pozýval nejakú vokalistku, ktorá nemala záujem s ním ďalej pracovať? Určite si myslel, že som si nevážila príležitosť, ktorú mi dal,“ vysvetlila nám pred rokmi.

Gott navyše v minulosti o krásnu speváčku prejavil aj osobný záujem, tá však už mala srdce pre iného. „Som srdcový typ a od Káju som odišla, lebo tu bol môj muž, mňa sem (na Slovensko, pozn. red.) srdce ťahalo. On mi chcel pomôcť v mojej robote. Bolo to príjemne spletenie lásky a práce dohromady,“ uviedla na margo manžela Josefa Škvařila.

Práve vďaka odvahe – a opäť šťastiu na ľudí – si mohla dovoliť opustiť pre mnohých pohodlné miesto vokalistky v atraktívnom pražskom hudobnom prostredí a konečne sa vydať vlastnou cestou. „Zase mi nahrával čas a ľudia okolo mňa. Režisér Ján Roháč (†48) a humoristi Július Satinský (†61) a Milan Lasica (81) mi pomohli k presvedčeniu mať sólovú kariéru.“ Išlo o obojstrannú výpomoc. Lasica so Satinským mali v tom čase zákaz vystupovať a práve Jana sa postarala o to, že sa na javisko vrátili. Boli jej za to úprimne vďační. „Keď som sa od Gotta vrátila, mohla som robiť na Slovensku, s kým som chcela, ale po ňom si bolo treba udržať úroveň. Lasica a Satinský boli vynikajúci. Urobili sme asi 250 vystúpení. Ich dvoch navyše všade poznali, preto sme mali voľnú cestu aj do Česka. Dva roky sme chodili po rôznych vystúpeniach, až kým v roku 1976 neprišla Bratislavská lýra. Naše cesty sa postupne rozchádzali, až sme sa vybrali každý tou svojou.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Umelkyňa naspievala niekoľko veľkých hitov, ale najčastejšie si ju diváci spájali so skladbou Zahoď starosti. Pozitívne ladená pieseň však mala v minulom režime na istý čas stopku, veď socialistický človek by žiadne starosti prežívať nemal. „Pieseň počul z rádia, cestujúc v trolejbuse, šéf hudobných dramaturgov a dospel k presvedčeniu, že hit príliš často počuť a je nevhodný na tieto časy,“ spomínala speváčka pred rokmi so smiechom. Ako milovníčka gospelovej hudby mala častý problém aj s textami skladieb. Ich duchovný charakter nebol prípustný, preto sa ich obsah musel meniť. „Aj tak to boli krásne texty, ale mali inú povahu než pôvodné.“

Na vrchole kariéry musela pretrpieť všeličo a rozhodne to nemala jednoduché, no o emigrácii ni kdy neuvažovala. Bola mimoriadne rodinne založená. Svedčí o tom aj jej vzťah s bubeníkom a špičkovým perkusionistom Josefom Škvařilom (84), ktorého spoznala ešte v roku 1969, o tri roky nato sa dali dohromady, po dvadsiatich rokoch spolužitia sa vzali a ostali spolu až do konca speváčkiných dní. Joži, ako ho oslovovala, dlhé roky starostlivo dozeral na jej kariéru.

„Sme veľmi rozdielne typy, hoci v zásadných životných veciach sa zhodneme. On je taký kovboj v kockovanej košeli a v čižmách. Ja som temperamentná, rýchla. Keď sa ráno zobudím, už mám zapnuté všetky senzory v hlave a presne viem, čo dnes musím urobiť a stihnúť. On je pokojný, taký stoik. Úplne rozdielne šoférujeme: on rozvážne a pomaly, ja si stíham popri jazdení aj nalíčiť pery,“ stručne nám opísala dynamiku fungovania ich ukážkového vzťahu.

Dvojica napriek zázemiu nikdy nemala deti. I tak táto téma dokázala speváčku vždy spontánne rozžiariť. Deti totiž milovala, hoci sa dobrovoľne rozhodla nestať mamou. Zdôraznila nám, že za jej rozhodnutím určite netreba hľadať vypočítavosť, ale skôr veľký zmysel pre zodpovednosť. „Ako mladej mi materstvo nič nehovorilo a neskôr už naň bolo neskoro. Bilo sa so spevom. Bolo by odo mňa veľmi nezodpovedné mať dieťa, dať ho na dlhšie k rodičom, aby som mohla spievať. A vlastne v tých mladých rokoch sa ani nedalo vytvoriť s niekým natoľko stabilný pár, aby sme sa stali rodičmi, stále som bola na cestách, spievala,“ vyznala sa počas nášho posledného stretnutia. Práve preto, že sa matkou nikdy nestala, veľkú úctu prechovávala k ženám, ktorým sa podarilo vybudovať kariéru a popritom aj vychovať deti. „Podľa mňa takéto matky stále nevie naša spoločnosť doceniť. Úctu si zaslúžia aj tí ľudia, ktorí síce nemajú deti, vedia však v pravý čas zasiahnuť a pomôcť iným rodinám,“ zamyslela sa.

Jana si do vysokého veku dokázala udržať mladistvý vzhľad aj množstvo pozitívnej energie. Za dverami svojho karloveského trojizbového bytu sa však menila na typickú žienku domácu, ktorá milovala poriadok, varenie a pečenie. „Som úplne normálna žena, neodlišujem sa v ničom,“ povedala skromne. Ako každá si potrpela na pekné oblečenie. Mala to tak už od detstva, pretože ich so sestrou mama obliekala ako cukrové bábiky. Obzvlášť uprednostňovala vysoké podpätky, bez ktorých by do spoločnosti nebola šla. Posledné roky ju však v bratislavských uliciach ľudia stretávali v teniskách, so šiltovkou na hlave a s ruksakom na chrbte. Tento štýl využívala najmä pri spomínanej severskej chôdzi.

Pravidelný pohyb ešte dopĺňala domácim cvičením, aby sa udržiavala vo forme. Zaujímavosťou je, že tieto aktivity nikdy nevnímala ako daň z povolania, ktoré bolo celý život na očiach verejnosti. „Aj keby som pracovala ako úradníčka, aj tak by som o seba dbala. Je to jednoducho vo mne, chcem sa páčiť sebe, svojmu mužovi, publiku,“ priznala nám. Práve preto si celý život strážila prísun kalórií ich rátaním. Tvrdila, že je to najmúdrejší a najľahší spôsob, a za tie roky v hlave držala celú „nutričnú kalkulačku“.&nbsp;

Hoci sa starala o svoje zdravie, posledné roky bojovala so zákernou chorobou. Večná optimistka si zhoršujúci sa stav nepripúšťala, osud však bol neúprosný a ani jej povestný pozitívny prístup nepomohol… Zanechala po sebe milovaného manžela, ktorý nám priznal, že s jej stratou sa stále celkom nevyrovnal. „Povedal by som, že som si ešte nezvykol, že tu Janka nie je. Stále ju vidím pri sebe, ako tu sedí… Viete, boli sme päťdesiat rokov spolu. To je celé polstoročie. Ťažko je zvyknúť si na život bez nej. Môj brat, ktorý žije v Austrálii, má trinásť pravnukov. Stále je obklopený obrovskou rodinou, ale ja mám len dcéru z prvého manželstva, ktorá žije v Rakúsku, čiže po Jankinom odchode som ostal sám. Nenariekam, už sa s tým len musím zmieriť…“ povedal nám.

Josefovi v tejto situácii nenahrávala ani korona. „Pre zákaz vychádzania, stretávania sa som nemal príležitosť vyjsť medzi ľudí, odreagovať sa, prísť na iné myšlienky, ale verím, že sa to postupne zlepší,“ dodal. Radosť mu v poslednom čase urobilo to, že po dvojročnom snažení sa Základná umelecká škola Šaštín-Stráže čoskoro premenuje na ZUŠ Jany Kocianovej. Cesta k tomuto aktu však nebola jednoduchá.

„V roku 2018 bolo 800. výročie mesta Šaštín a Janka tam mala ako rodáčka v hlavnom programe účinkovať, ale už bola na tom veľmi zle, takže nevystúpila. Nasledujúci rok sa preto Šaštín rozhodol, že tamojšia umelecká škola dostane Jankino meno. Malo sa to stať 1. septembra 2019, ale vraj neprišiel oficiálny papier z ministerstva. Hoci sa konala veľká oslava, primátor mal k tejto príležitosti pekný prejav, vystúpil súbor hudobnej školy s Jankinými pesničkami, papier chýbal. Tak sme si len urobili fotografiu s tabuľou, ktorá sa mala umiestniť na školu, ale oficiálne premenovanie sa neuskutočnilo,“ priznal nám Josef Škvařil, ktorý krátko nato začal pátrať po tom, kde sa stala chyba.

„Informoval som sa na ministerstve a dostal som odpoveď, že chyba bola na mojej strane, lebo ako pozostalý som súhlasil s premenovaním Základnej umeleckej školy Šaštín-Stráže na ZUŠ Jany Kocianovej, ale neuviedol som tam, že tá škola sa nachádza na Hollého ulici číslo 654. Keďže Šaštín je známy tým, že má asi milión umeleckých škôl, skoro toľko ako univerzít, tak, samozrejme, na ministerstve nevedeli, ktorú školu majú premenovať,“ skonštatoval Josef so svojím povestným anglickým humorom a vzápätí doplnil: „Viete, po voľbách sa tam potom vymenili ľudia, čiže aj v tomto smere mohol nastať zmätok, ale beriem to. Vinník aj kajúcnik som ja. Celá slávnosť sa odsunula, do toho prišla korona, až pani riaditeľka hudobnej školy Alenka Kubová aj primátor rozhodli, že slávnostné premenovanie sa uskutoční 8. júna, teda na deň Jankiných narodenín.“

Priebeh stretnutia sa odohrá v komornejšom duchu a bez účasti širokej verejnosti. „Prídu pozvaní hostia. Bude tam primátor, riaditeľka hudobnej školy, možno príde aj niekto z ministerstva. Prídem aj ja, Jankin bratranec, ktorý ma tam povezie, a možno aj moja dcéra, ak sa jej podarí dostať z Rakúska.“ Pre manžela speváčky Jany Kocianovej je táto udalosť obrovskou radosťou a istým zadosťučiním. „Už v roku 2019 som sa veľmi tešil aj s dcérou, ale potom prišlo sklamanie, už sa to neuskutočnilo… Janka mala Šaštín veľmi rada. Hoci sa tam iba narodila, a keď mala dva roky, presťahovala sa s rodičmi do Bratislavy, ale cítila sa ako Šaštínčanka. Chodila tam každé prázdniny. Pravidelne navštevovala starenku, mala tam kamarátky. Som veľmi rád, že sa to konečne zrealizuje,“ uzavrel spokojne.

Z tejto pocty by sa istotne veľmi tešila aj samotná umelkyňa. Keď sa jej istý reportér pri príležitosti osláv jej päťdesiatky opýtal, čo by na svojom živote zmenila, keby mala tú možnosť, odpovedala takto: „Viacerí kolegovia mi hovorievajú, že by sa radi narodili napríklad v 17. storočí a vyskúšali si život na nejakom stredovekom panstve, ale ja takto nepremýšľam. Keby som sa mohla znova narodiť, tak opäť v Šaštíne v období po druhej svetovej vojne ako Jana Kocianová…“

Tajomstvo Jany Kocianovej: Prečo nikdy nemala deti?

Výber pre vás

Tajomstvo Jany Kocianovej: Prečo nikdy nemala deti?

Súvisiace články

Spevák Otto Weiter ŠOKUJE: Po smrti manželky som zažíval PEKLO!

Pripravená na SMRŤ: Aneta Parišková o svojich NAJŤAŽŠÍCH chvíľach v živote

Nečakané TAJOMSTVO vyplávalo na povrch: Čo hrozilo Dočolomanskému!?

Výber pre vás