Čuduje sa ľuďom, ktorí majú problém s vlastným vekom. „Ja som rada, že som sa ho dožila. Čo by za to dali tí, ktorí zahynuli pri havárii, alebo ich zabila choroba! Teším sa každému šedivému vlasu a každej novej vráske,“ usmieva sa.

Daniela sa narodila priamo v Krakovanoch. Jej mamička odmietla ísť do nemocnice. Bolo to len kúsok od hospodárskeho domu, v ktorom má dnes s rodinou múzeum.

Krakovany mali v minulosti na zachovanie folklóru a tradícií veľké šťastie. V čase, keď sa inde za kroje aj hanbili, tu pani učiteľka Anna Horanská doslova pre folklór žila. Malých prváčikov sa po tom, ako prišli do školy, hneď pýtala: „A máš svoj vlastný kroj?“

„Skoro všetci sme ho mali. K tomu sme mali aj jeden povinne nepovinný predmet – folkloristiku. Pani učiteľka Horanská sa tu našla a našla tu aj spriaznené duše. Asi by si nepomohla, keby tu pre folklór neboli ľudia stvorení.“

Daniela sa ako desaťročná hrala s kamarátkami vo dvore domu, kde žila jedna stará pani. Už na ňom nikto negazdoval. Slúžil iba ako priestor pre deti.

„Kopali sme, akože si urobíme záhradku. Mne sa pritom podarilo nájsť džbán. Odvtedy zbieram staré veci. Najprv to boli kuchynské drobnosti. Neskôr, keď sme si s manželom stavali dom, bola jednou z podmienok slovenská izba v pivnici. Časom bola taká preplnená, že sa v nej nedal udržať poriadok. Snívala som o múzeu, kde by sa tie veci dali vystaviť. Neverila som, že by sa mi niekedy ten sen splnil.“

K napchatej slovenskej izbe v pivnici časom nemala miesto ani v skriniach.

„Kroje som začala zbierať len nedávno. Asi pred tridsiatimi rokmi,“ počíta. „Bolo to oveľa neskôr, ako som vykopala džbán. Obdivovala som na nich nádherné vzory. Zistila som, že krakovianska paličkovaná čipka je svetový unikát. Ľudia paličkujú skoro všade. Prevažne sú čipky biele a zhotovujú ich dvoma pármi paličiek. Našu krakoviansku robíme s piatimi. Hovoríme tomu – s dva a pol párom. V tom je jej unikát.“

Piata palička vytvára takzvané babky – „ploštičky“ –, z ktorých je špecifický vzor. Pre miestnu čipku je kľúčová. Väčšinou zobrazuje geometrické tvary.

„Okrem toho ju robíme akoby naslepo. Čipkárky s dvoma pármi paličiek majú budúci vzor vypichaný alebo predkreslený na podklade. Tá naša je len more dierok. Čipkárka si musí poradiť sama.“

Slovensko je svetový unikát. Máme viacero rôznych špecifických čipiek. Prispôsobovali ich miestnym podmienkam. Tam, kde bolo chladnejšie, mali čipku hustejšiu z hrubšej priadze.

Pri príležitosti 20. výročia Klubu paličkovanej čipky chceli v Krakovanoch urobiť výstavu.

„Vtedy Matejovi (32), jednému z mojich synov, napadlo, že by sme mohli urobiť hneď aj festival. Dovtedy bol na Slovensku iba v Prešove a dievčatá z Dubnice nad Váhom robievali celoslovenské stretnutie. Išli sme do toho s malou dušičkou. Nedúfali sme, že hneď na prvý ročník príde osem účastníkov zo zahraničia,“ spomína.

Pred založením klubu bola krakovianska paličkovaná čipka tesne pred vymretím.

„Istý čas sa hovorilo, že ju už nikto ani nevie robiť prakticky, iba teoreticky. Podarilo sa nám objaviť jednu moju rovesníčku, Olinku Valovú, ktorá tichúčko sedela doma a paličkovala. Naučila ju to babička. Neskôr sme našli ešte jednu paniu v Pobedime.“

Unikátom krakovianskej čipky je aj to, že na prvý pohľad aj znalci krútia hlavami a často neveria, že je paličkovaná. Myslia si, že je tkaná alebo vyšívaná.

„Musia vidieť, ako ju naše ženy robia a potom len otvárajú ústa. O kurzy je veľký záujem. Minulý rok prišlo aj šesť či sedem Španielok a celý víkend sa učili paličkovať po našom,“ hovorí spokojne Piscová.

Múzeum, zbierky, čipky, kroje... Všetko sa stalo rodinnou záležitosťou. Manžel Marián (64) sa Daniele dokonca kedysi žartom vyhrážal, že ju vyhodí z domu so všetkými tými haraburdami. No to by neurobil. Pomáhajú syn Matej a dcéra Mária (39). Starší syn Ondrej (36) už menej, lebo nebýva v Krakovanoch.

„Keď sa nám podarilo zriadiť múzeum, manžel začal sám od seba zháňať a voziť väčšie poľnohospodárske náradie do dvora. Reštauruje, kosí, polieva. Bez neho by to nešlo.“

Nikto nikdy nepodporil múzeum, no festival áno. Pán Boh zaplať, podarilo sa im dostať aj podporu od inštitúcií, ktoré by takýchto krásnych ľudí mali podporovať. Daniela si pochvaľuje.

„Isto by sme dokázali minúť aj viac,“ dodáva s úsmevom. „Hlavnú prácu odvádzajú naše skvelé čipkárky a ich rodiny. V klube máme dvadsať členov. Väčšina z nich vie paličkovať. Ja veľmi paličkovať nemusím. Mňa baví reštaurovať kroje.“

S reštaurovaním krojov je to tiež hotová veda. Ani som netušil, že len na to, aby ich mohli oprať, ich treba najprv rozobrať, rozpárať a každý kus prať v rukách samostatne. Potom pláchať, škrobiť, sušiť. Každá časť je iná. Robili to tak aj v minulosti. Pri skladaní musí opravovať, čo treba. Háčkovať, pliesť, vyšívať...

Keď Daniela nemá kroj, do ktorého by pichla, tak aj spletá drôty, alebo niečo vyrába. Ručné práce sú pre ňu relax.

„Prestala som si čítať, pretože mám málo času a venujem sa radšej vnučkám,“ hovorí.

Kroje sú exponátmi v múzeu, alebo ich chodia vystavovať. Niekoľko z nich aj požičiavajú. Všetky sú z Krakovian a blízkeho okolia, kde sa udomácnila krakovianska čipka.

„Bola tu pani z Ameriky. Cestuje po celom svete a hľadá, kde všade je zobrazený symbol bohyne plodnosti. Spýtala sa ma, či viem, že v jednej z čipiek na svadobných rukávcoch ju máme. Zaujímala sa, či bol vzor zvolený zámerne, alebo či je to náhoda. Čipka je stará a pani, ktorá ju robila, už nežije. Tento vzor som našla iba na tých rukávcoch.“

Keď bola malá, mala Daniela Piscová tajný sen, chcela byť herečka. Lenže vytvorila si vnútorný blok a hovorila si, že na to nemá. Chcela byť aj učiteľkou v materskej škole a predavačkou.

„Rodičia mi však povedali, že keď sa tak dobre učím, tak si mám urobiť ekonomickú školu. Rada som sa hrávala aj na úradníčky,“ smeje sa.

Nakoniec sa jej všetky detské povolania podarilo vyskúšať v približne desaťročných periódach.

„Bola som úradníčkou, potom sme mali vlastný obchod, v ktorom som predávala, učila som aj na základnej umeleckej škole a teraz som sa dostala aj na pódiá.“

Vystupovať začala z nutnosti, len preto, aby mali tanečníci folklórnej skupiny viac času na prezlečenie.

„Navrhla som, že vždy niečo porozprávam. Tak to celkom dobre fungovalo. Pred šestnástimi rokmi ma prvý raz oslovili, aby som sa zúčastnila prehliadky Rozprávačské Lodno na Kysuciach. Išla som tam s malou dušičkou. Keď som prišla a videla tých rozprávačov, hovorila som si: ,Čo ja tu robím? Idem preč. Toto nie je pre mňa.‘ Predošlí víťazi ma žartom podpichovali... Nakoniec som súťaž vyhrala a potom sa mi to podarilo ešte niekoľkokrát.“

Ozefa Omáčkéch je jej umelecké meno. Rozpráva upraveným krakovianskym nárečím.

„Snažím sa, aby mi ľudia rozumeli. Najmä keď idem do Česka, dávam si pozor. Keď som spomenula ,okuláre‘, po slovensky okuliare, tak mi nerozumeli. Musela som zachraňovať situáciu a použiť ,bríle‘. ,Krakovančina‘ je k mäkčeňom nekompromisne odmietavá. ,Pallo myllo vella umývalla.‘ K tomu ,dzievky‘, ,dzine‘, ,dzedzina‘...“

Aj nové slová v našom jazyku, ktoré by mali do miestneho nárečia sadnúť, sa na prvý šup dajú dotiahnuť k ešte väčšej dokonalosti. Napríklad keď idú miestni nakupovať, povedia tvrdo: „Ydem do Lýllu.“

Stvorená pre folklór: Ako desaťročná vykopala džbán, dnes má vlastné múzeum s unikátnou zbierkou

Výber pre vás