Tento večne zamrznutý kontinent je pre mnohých pomyselne vzdialený asi tak ako Mesiac. Nič tam nerastie, nedá sa tam trvalo žiť, všetko sa musí doviezť. Marián Tongeľ tvrdí, že práve táto ľadová zem mu poriadne preosiala hodnoty.

Odmalička ho zaujímala technika, stroje, autá, lodiam podľahol až po roku 1989. Najprv modelárčil, neskôr si trúfol opravovať lodné motory, to robí dodnes. „Pred deviatimi rokmi sme si prenajali od mesta tento prístav a začal som kupovať malé člny, neskôr aj väčšie lode. Skamarátil som sa s Michalom Kalmanom a dnes máme spoločné lode. Na Slovensku je totiž problém s podnikaním v oblasti požičiavania lodí, pretože Baťov kanál má v Česku ako plavebná dráha výnimku, no na Slovensku nie. K plachetniciam som sa dostal vďaka Michalovi, on sa na nich plaví približne od devätnástich rokov,“ vysvetľuje Marián Tongeľ.

Na more s plachetnicou prvý raz vyplával pred piatimi rokmi. Loď sa volala Vliegende Hollander – Bludný Holanďan. Dnes už plavby neráta, napríklad tento rok bol na dvoch plavbách na historických lodiach: na Beantre a Mare fan Fryslane – čo je jeden z najväčších holandských kliprov. „Holanďania tieto lode oživili kvôli turizmu. Boli v šrote, opravili ich a znovu oplachtili. Namiesto nákladných priestorov sú tam teraz kajuty,“ dodáva.

„Plavbu na Antarktídu sme s Michalom vymysleli pred rokom v apríli. Mali sme nejaké kontakty na Holanďanov, loď Bark Europe je totiž stále vypredaná. Musel som si nakúpiť kvalitné oblečenie, najmä vrchné, totálne nepremokavé. Nesmeli sme používať lieky proti morskej chorobe, pretože majú utlmujúce účinky a my sme tam išli ako žiaci. Nemohli sme si dovoliť pád do vody Južného oceána, v ktorom dávajú človeku na prežitie tri minúty,“ zdôrazňuje. Celý ich výlet trval viac ako tri týždne. V piatok 19. decembra minulého roku sa obaja v Ushuaie nalodili na plachetnicu Bark Europe, spolu s ďalšími členmi posádky. Bark Europe je trojsťažňový kliper postavený v roku 1911 ako výcviková plachetnica, ktorá v roku 1994 prešla kompletnou rekonštrukciou a pre každý prípad na nej pribudli aj dva motory.

„Vybavená je záchrannými ostrovčekmi, neoprénovými oblekmi, v tomto Holanďanom naplno dôverujem, no niekde v Ázii by som neveril. Na palube nás bolo päťdesiatšesť, po návrate sme zostali priateľmi. Počas plavby sme sa museli na seba vzájomne spoľahnúť. Bolo medzi nami pomerne veľa žien, najstaršia mala sedemdesiatšesť rokov, bola z Austrálie,“ spomína Marián Tongeľ. Z Ushuaie sa plavili cez Beagle Channel okolo Mysu Horn cez Drake Passage až k brehom Antarktídy.

„Cez Drake Passage sme sa plavili šesť dní, nedá sa tam totiž zakotviť, je tam asi šesťkilometrová hĺbka. Na palube boli natiahnuté laná, na ktoré sme sa museli pripnúť skobou na popruh. Stále sme sa museli istiť, vlny boli vysoké až dvanásť metrov. Počas pokojnej plavby si vystačili na palube štyria ľudia: jeden kormidloval, druhý bol vzadu a dvaja vpredu. Neraz sme pred sebou tlačili kryhy. NASA predpovedá iba minimálne trojkilometrové kusy – tým sme sa vyhli, no menším nie,“ pokračuje.

Hovorí, že plavba na juh zemegule mu ukázala iný pohľad na svet, na prírodu a na život. „Myslím, že ma zmenila, stlmil som ‚európsky‘ uponáhľaný štýl života, vytriedil som si hodnoty. Žili sme mesiac bez telefónu, internetu a ďalších vecí. Uvedomil som si, aký silný vzťah máme s prírodou, so Zemou,“ zamýšľa sa Marián Tongeľ a tvrdí, že keď sa vrátil, veľa vecí zmenil. „Zo všetkých plavieb, ktoré som doteraz uskutočnil, ma táto ovplyvnila najviac. Videli sme základne, kde sa ešte v tridsiatych rokoch minulého storočia lovili veľryby, boli tam hromady kostí. Na pobreží sú perfektne vybavené domčeky poslednej záchrany. Boli sme aj na ukrajinskej základni Akademik Vernadskij, rozprávali sme sa s vedcami. Antarktída je klimatizačná jednotka Zeme a za posledných desať rokov tam bol najväčší prírastok ľadu, sú tam zrážky osemnásť až dvadsať centimetrov za rok a pritom je pokrytá štvorkilometrovou vrstvou ľadu,“ vraví.

To, že chodil po Antarktíde, mu došlo až doma. Kým tam bol, nezdalo sa mu to nijako výnimočné. Kontinent ho prekvapil tým, že konečne zažil polárny deň, noc trvala dve hodiny. „Bol tam úžasne čistý vzduch, opar na Antarktíde neexistuje, chodí sa tam fantasticky a všade je neskutočné ticho. Dokonca sme sa aj kúpali v zatopenom kráteri vyhasnutej sopky, vzduch mal asi mínus desať a voda plus tridsaťšesť stupňov. Počas najchladnejšieho dňa bolo večer okolo mínus dvadsať stupňov,“ spomína. Na pevninu chodievali trikrát denne – cez deň pozorovali zvieratá, prezerali si okolie a v noci sa prechádzali po ľadovcoch. Vyliezli hore a dole sa šmýkali na zadku.

„Samozrejme, že skôr ma láka more. Nie je stále, sú tam vlny, plachetnica je závislá od prírodných síl. Moja práca je zároveň aj koníčkom. Lode sú pre mňa všetkým. V zime lyžujem,“ tvrdí a dodáva, že plachetnicu nemá v pláne stavať, všade, kam príde, sa dá loď požičať. Má tak komfort a odpadajú starosti s údržbou. Najväčšia starosť o loď totiž nie je, keď je na vode, ale keď ju treba zazimovať. „Myslím, že oboplávať Mys Horn a preplávať Drake Passage je celkom pekné splnenie sna. Bermudský troj­uholník ma neláka, možno ešte tak plavba okolo sveta, to je však náročné na čas,“ zamýšľa sa na záver Marián Tongeľ.

Skalický moreplavec: Mariánovi sa na viac ako storočnej plachetnici podarilo dosiahnuť Antarktídu!

Výber pre vás