Viera Václavková

Nedostal som sa na vysokú školu a&nbsp;musel som nastúpiť na základnú vojenskú službu. Mňa východniara odvelili až na šumavské hranice. Mal som to brať ako vyznamenanie, prejav dôvery najvyšších, že mi zverili stráženie hraníc. Našťastie nás starší vojaci nepreháňali a&nbsp;nerobili nám zle. Problémom bolo najmä počasie. Užili sme si zimy, dažďa aj blata. Politicky nás „vrchnosť“ školila a&nbsp;občas nám dopriala aj kultúru&nbsp;– keď zohnali nejakú lacnejšiu speváčku s&nbsp;kapelou. Aspoň trochu to narušilo náš vojenský stereotyp. Udalosťou bola vždy pošta.

Nemal som frajerku, písala mi len mama. V&nbsp;poslednom liste spomenula, že otcovi sa zhoršil zdravotný stav. Že má problém so srdcom, je v&nbsp;nemocnici, čaká ho ťažká operácia a&nbsp;vraj by som si mal vybaviť nejaké voľno a&nbsp;navštíviť ho. Lenže to na vojne nebolo jednoduché. Len čo som to spomenul veliteľovi, hneď ma podozrieval, že som si to zorganizoval. Navrhol mi, aby som požiadal o&nbsp;preloženie niekde bližšie k&nbsp;bydlisku z&nbsp;rodinných dôvodov. Spravil som to a&nbsp;čakal. O&nbsp;pár dní mama poslala telegram, že otec je už po operácii, ale jeho stav je veľmi vážny. To na mojich nadriadených zabralo. Dostal som voľno a&nbsp;odcestoval som. Vo vlaku som si v&nbsp;hlave premietal pekné chvíle s&nbsp;otcom. Bol to ozajstný kamarát.

Domov som prišiel až večer a&nbsp;užil som si mamu aj brata. Rozprávali sme sa o&nbsp;otcovi, že sa určite poteší, keď ma zajtra uvidí. V&nbsp;noci ma zobudil bytový zvonček. Spávam tvrdo, ale počul som ho. Bol som prekvapený, že mladší brat ani mama nezareagovali. Išiel som k&nbsp;vchodovým dverám a&nbsp;pozrel som sa cez priezor. Videl som otcovu tvár, ale takú neostrú a&nbsp;rýchlo sa strácala. Otvoril som dvere. Na chodbe nikto nebol. Nerozumel som tomu. Ráno sme dostali telegram z&nbsp;nemocnice, že otec v&nbsp;noci zomrel. Som presvedčený, že to bola jeho rozlúčka so mnou.

Stál tam, no nestihol som otvoriť: Otec sa prišiel rozlúčiť, hoci sa z nemocnice nikdy nevrátil

Výber pre vás

Stál tam, no nestihol som otvoriť: Otec sa prišiel rozlúčiť, hoci sa z nemocnice nikdy nevrátil

Súvisiace články

Kam som sa pohla, tam zneli tóny našej piesne. A ja som vedela, že sa niečo deje...

Na fotografii nebohého otca bolo niečo zvláštne: Jediný detail pomohol odvrátiť veľké nešťastie

Hnev voči bratovi mi nedovolil sa s ním rozlúčiť. On však nezavrel oči, kým som mu neodpustil

Výber pre vás