Sestra roka 2012 Helena Gondárová-Vyhničková (53) je jednoducho akčná žena.

OAIM alebo KAIM. Či už skončíte na jednom, či na druhom nemocničnom oddelení s kostrbatou skratkou a ešte komplikovanejším názvom, určite vám nikto nebude závidieť. Dodnes sa mu ľudovo hovorí ARO a slúži pre pacientov, ktorým zlyhávajú vitálne funkcie. Inými slovami – najťažšie prípady. Ľudia po autohaváriách, mozgových príhodách a iných fatálnych zdravotných komplikáciách, ktorí často balansujú na hranici života a smrti. V tomto prostredí pracuje sestrička Helena Gondárová-Vyhničková už 33 rokov. Ako tínedžerka váhala medzi prácou učiteľky a zdravotnej sestry, aby nakoniec aj vďaka rodičom zvíťazilo to druhé. „Vyštudovala som odbor detská sestra, ale zhoda okolností ma nakoniec priviedla na oddelenie JIS v Banskej Bystrici. Neskôr som si urobila špecializáciu anestéziológia a intenzívna starostlivosť, čo ma chytilo,“ našla sa sympatická päťdesiatnička v jednej z psychicky najťažších medicínskych „disciplín“.

Krst mladej sestričky je v takomto prostredí mimoriadne tvrdý, výnimkou, samozrejme, nebola ani Helena. „Prvé mesiace boli naozaj ťažké, veľmi mi však pomohli staršie kolegyne. Povzbudzovali ma slovami „neboj sa, prejde to“. Človek si musí zachovať rozvahu a schopnosť rýchlo sa rozhodnúť, lebo keď sa budete triasť niekde v rohu, nikomu nepomôžete. Stáva sa, že pacienta kriesime aj desaťkrát za deň,“ opisuje chvíle, keď ide o všetko. Zdravotník na áre sa musí dokázať vyrovnať aj s tým, že nie vždy dokáže nad smrťou zvíťaziť. „Jeden z prvých primárov mi povedal, že nemôžeme zachrániť všetkých, ale mnohým môžeme pomôcť. Keď sa to nepodarí, treba vedieť, že sme urobili všetko, čo bolo v našich silách. Bohužiaľ, nemáme nadprirodzené sily.“ Ako dnes ona sama zvláda situáciu, keď privezú zdevastovaného pacienta po ťažkej havárii? „V prvej chvíli možno zalomím rukami, ale momentálne už rozmýšľam, čo treba urobiť ako prvé a aké lieky nasadiť. V našom tíme musí byť súhra. Niekedy je počas ošetrovania hrobové ticho, inokedy jeden na druhého zvýši hlas. Keďže tvoríme veľmi dobrú partiu, vieme sa navzájom pochopiť,“ opisuje chvíle, keď nervy pracujú na plné obrátky.

Helena Gondárová-Vyhničková je v tíme kolegov na áre veľmi spokojná.

Na oddelení, kde pracuje sestrička Helena, ide často o sekundy. „Mozog vám bez kyslíka vydrží fungovať päť minút, potom môžu prísť trvalé následky. Preto sa snažíme bojovať s časom. Nejde len o to zachrániť život, ale aj jeho kvalitu,“ vysvetľuje. Niektorí pacienti ležia na KAIM celé roky. Hoci sa ich zdravotný stav môže javiť ako totálne beznádejný, občas sa stane malý zázrak. „Mali sme tu napríklad muža, ktorý bol sedem rokov napojený na dýchacom prístroji. Raz sa ma pýtal, či by mohol skúsiť dýchať sám. Tak som ho odpojila. Prístroj som mala, samozrejme, pri sebe, snímač kyslíka na prste. Počas sprchovania som do pacienta ,dýchala‘ ručným vakom, kým sanitárka ho umývala. Zrejme musel cítiť, že to môže dokázať, možno už predtým trénoval. Na nohy sa mu síce postaviť nepodarilo, počas dňa však dokázal fungovať bez prístroja a dostal sa do domácej starostlivosti. To bola preňho nepredstaviteľná zmena. Skôr ako o dĺžku života mu možno išlo o to, aby konečne ,vypadol‘ z tohto prostredia domov. My sme sa zasa presvedčili o tom, že žiadna robota nie je zbytočná a vopred stratená,“ hovorí skúsená zdravotníčka, ktorá je spolu s kolegami neraz jediným spojením ťažko chorých ľudí s okolitým svetom.

Aj tieto nálepky v autobusoch sú iniciatívou aktívnej sestričky.

Ťažko si predstaviť silu energie zdravotníka, ktorý toho dokáže okrem ťažkých služieb na áre stihnúť toľko ako Helena Gondárová- Vyhničková. V publikovaní a prednášaní sa na ňu nechytá ani drvivá väčšina lekárov. „Začalo sa to ešte v čase, keď som pracovala v Banskej Bystrici. Najskôr na nemocničnej, potom krajskej a dnes už aj medzinárodnej úrovni. Chodím na odborné podujatia pre sestry, kde prednášam o zaujímavých prípadoch a nových pracovných postupoch v ošetrovateľstve. Okrem toho píšem o tejto problematike do odborných aj neodborných periodík,“ hovorí neúnavná sestrička, ktorá je dušou kampane Dajme prednosť starším. „K tomu ma inšpirovala jedna cesta autobusom, kde spokojne sedela skupinka tínedžerov. Nad nimi trpezlivo stál o paličke pán po operácii bedrového kĺbu, ale ani im nenapadlo uvoľniť mu miesto. Poznala som ho z nemocnice, keďže bol mnohonásobným darcom krvi. Keď sme vystupovali, trpko povedal, že jednému z tých chalanov daroval krv po havárii. To ma úplne šokovalo. Napísala som list na žilinský VÚC, či je toto spôsob, ako sa chceme prezentovať. Ohlas bol veľmi rýchly a pozitívny, do troch mesiacov boli autobusy ozdobené nálepkami s mottom tejto kampane.“

Na slávnostné vyhlásenie ankety Sestra roka ju prišli podporiť kolegovia aj dvaja synovia.

Pri všetkých týchto aktivitách je pre ňu kľúčová podpora nemocnice. „Bez nej by som z nich neurobila ani polovicu,“ ďakuje svojmu zamestnávateľovi, ktorý ju cez prednostu oddelenia prihlásil aj do súťaže Sestra roka. Spočiatku z toho bola v rozpakoch, nakoniec však víťazstvo na pôde Slovenského národného divadla náležite vychutnala. „Počuť svoje meno v takomto prostredí je krásna vec. Toto morálne ocenenie si veľmi vážim, zaväzuje ma to do ďalšej práce. Určite by som ho dopriala aj mnohým iným sestričkám, ktoré odvádzajú úžasný kus roboty.“ Helena Gondárová-Vyhničková už dnes pripomína tak trocha zaslúžilého vojaka, okrem striebornej ruže zdobí jej vitrínu aj Biele srdce od komory sestier. „Čo sa týka ocenení, dve mi do dôchodku úplne stačia,“ zasmeje sa s dôvetkom, že hlavným cieľom do budúcna je pre ňu pohoda v rodine.

Matka dvoch synov v pubertálnom veku dobre vie, o čom hovorí. Ovdovela v čase, keď mali chlapci dva a tri roky. „Vtedy som sa vracala od Púchova domov na Oravu, kde mi veľmi pomohli moji rodičia a súrodenci. Všetci máme domy v jednej ulici, takže moje deti mal v prípade potreby vždy kto postrážiť,“ spomína na ťažké obdobie. Pred jedenástimi rokmi sa pani Helena znovu vydala, chlapci sú už samostatní, a tak sa môže naplno venovať milovanej profesii. Ako dlho ešte vydrží bojovať o životy druhých? „Priemerný vek sestier na Slovensku je vyše štyridsať rokov. Keď časom nadobudnete prax a vedomosti, bolo by škoda neodovzdať ich ďalej. Kým budem zdravá, neplánujem ohľadom mojej práce nič meniť,“ len mávne rukou nad otázkou, či jej nehrozí syndróm vyhorenia. „Nad tým nemám kedy rozmýšľať. Rada by som toho stihla ešte viac, ale to by musel mať deň aspoň dvadsaťšesť hodín,“ zaželá si nemožné.

Sestra v akcii: Rozdýchala pacienta, ktorý bol 7 rokov na prístrojoch

Výber pre vás