Unavený, spotený, vidieť na ňom, že má za sebou nejakú tú hodinu fyzickej práce. V takomto stave prišiel na stretnutie s nami v rodnej Haliči pri Lučenci Jožo Pročko. Jeho nadácia totiž chystala kultúrnu akciu a silný vietor im zničil bilbord, prostredníctvom ktorého propagovali podujatie, galibu spôsobenú počasím musel dávať do poriadku.

Pravdupovediac, keď sme videli zabávača v takomto stave, povedali sme si – fajn, je unavený, možno sa vďaka tomu aspoň z času na čas dostaneme ku slovu. Jožo Pročko, aký je na javisku, taký je aj v súkromí. Samá zábava, smiech, žartovné slová a nezničiteľná energia, ktorá z neho ide. Spoločník má veľmi malú šancu klásť mu otázky.

Nevdojak potom človek nadobudne pocit, že pre slovenského zabávača a moderátora je svet gombičkou a vážne záležitosti sa okolo neho len kĺžu ako voda po mastnom husacom perí. Stačí však navštíviť jeho rodnú Halič a zistiť, že zdanie je veľmi klamlivá záležitosť.

Novinárska duša s presvedčením, aké to bude s tým Pročkom ľahké, plesala zbytočne. Napriek viditeľnej únave pobehoval po reštaurácii, ktorú prevádzkuje, od stola k stolu, zdravil hlasno hostí, jeho smiech bol v každom kúte, sem-tam zhabal nejaký ten mobilný telefón. Možno to v spojení s jeho osobou znie prekvapivo, no zdá sa, že Jožo Pročko má v hlave usporiadané hodnoty ako povestné „komínky“ vo vojenskom šatníku.

V jeho podniku broja proti závislostiam, preto to zhabanie mobilov. Ľudia by sa mali totiž pri stole rozprávať, pozerať si do očí a trebárs si aj vyznávať lásku. Zabávač sa veľmi tvrdo stavia proti hazardu a výherným automatom, ktoré nivočia slovenské rodiny. Vďaka svojej nadácii spoznáva osobne deti, ktoré doslova a do písmena hladujú, pretože ich rodičia, naivne a klamlivo veriac, že zbohatnú, nahádžu peniaze zo skromného rodinného rozpočtu do automatu. Hráčska vášeň potom mení rodinnú pohodu na zúfalú snahu o holé prežitie.

„Mali sme prípad, keď otec aj mama kúpili v krčme deťom kofolu a potom celá rodina hádzala peniaze do automatov. Alebo chudobná rómska rodina so šiestimi deťmi, ktorá žije v chatrči. Otec takto prehajdákal celé sociálne dávky. Vybavili sme na obecnom úrade, aby časť peňazí poberala manželka a ďalšia časť išla priamo na stravu pre rodinu. Otec sa išiel liečiť a potom sme mu našli prácu. Ale najprv nás chcel skoro zabiť, keď sme ho odstavili od zdroja peňazí. To bolo cirkusu! Vo vedľajšej dedine máme ďalší prípad, ktorý sa chystáme riešiť. Vdovec má mentálne postihnutú dcéru. Všetky peniaze vrátane príspevku na dieťa, ide spolu o sumu vo výške sedemsto eur, putujú do automatu. Naša nadácia však nemá prioritné poslanie riešiť takéto prípady. Priemerne desaťkrát v roku organizujeme charitatívne podujatia a detské tábory. Ubytujeme v rámci prvotnej pomoci na pár dní aj týraných ľudí, matky s deťmi, ktoré doma musia čeliť násiliu. V štátnych ubytovacích zariadeniach sa musia preukázať takým či hentakým potvrdením, u nás nie. Odhadnem človeka, viem, kto zneužíva situáciu a kto je normálny. Takéto schopnosti rozoznať ľudí má každý, stačí sa len upokojiť a zamyslieť sa. Každý z nás je aj senzibil, máme liečiteľské schopnosti, len o tom nevieme. A akú máme my ľudia energiu! Jeden múdry liečiteľ mi raz povedal, že keby sme vedeli, ako ubližujú negatívne myšlienky, tak by sme sa od rána do večera modlili.“

Jožo Pročko síce urobil pre Život výnimku a rozprával nám o svojej nadácii, fotografie s deťmi sme však pýtali márne. „Charita sa má robiť, nie sa o nej rozprávať. Neodfotím sa s postihnutým dieťaťom, že dostalo odo mňa tisíc eur, tak ako to robí napríklad banskobystrický župan. Je to choré. Alebo nebudem pózovať pri chorom decku, vypytovať sa ho, ako trpelo a tu máš, na, 1 400 eur, tak ako to robia napríklad v televízii. Odfotím sa s deťmi, lebo im to robí radosť. Namrzený som aj na bratislavského primátora, keď v rámci predvolebnej kampane nakrútili klip, ako ľudia na ulici odpadávali a on, akože idúc náhodou okolo, sa jediný zastavil. Na dôvažok bol pán primátor v tom videu aj zlý ,herec’.“

Napriek tomu, že Pročko kritizuje bratislavského primátora a tvrdí o ňom, že robí populistickú politiku, úplnú prohibíciu na území hlavného mesta, ktorú nedávno schválilo mestské zastupiteľstvo, podporuje. A nie je ani zástancom myšlienky, za ktorú bojovali niektorí poslanci, aby hazard ostal v kasínach a v hoteloch pre zámožných návštevníkov hlavného mesta, ktorí by tak u nás nechali svoje peniaze. „Nebolo by to spravodlivé. Veľkým podnikateľom by mesto umožnilo zarábať peniaze z hazardu a tým malým nie? Veď každý chce ryžovať.“

Jožo Pročko býva v bratislavskej Rači, kde si postavil dom, časť týždňa však celá jeho rodina trávi v Haliči, majú tu druhý domov a v rekonštruovanej zbrojnici prevádzkujú reštauráciu. „Presúvame sa siedmi. Manželka, syn Mišo s priateľkou, ktorá už býva s nami, dcéra Zuzka, naše dva psy a ja.“

Nikdy sa netajil tým, že v čase najväčšej televíznej slávy, keď zarábal slušné peniaze, všetko do haliera odovzdával manželke. „Ona je ekonomický mozog nášho podnikania. Veľmi múdro investovala.“ Peniaze však putovali aj na konto ich srdcových záležitostí a jednou z nich je práve jeho rodná Halič.

„Keď som prišiel na prvú vysokú školu na telocvik, hanbil som sa, že som z dediny. Tvrdil som, že žijem v Lučenci. Bol som vtedy taký hlúpy mladý chlapec, ktorý prišiel do veľkého sveta, do Bratislavy. Hneď ma to však prešlo. Na druhej vysokej škole, kde som študoval herectvo, som už hrdo hovoril ‚igen‘, hoci po maďarsky nič neviem,“ hovorí so smiechom, keď rozprávame o lokálpatriotizme.

Jožo Pročko ako z rukáva sype históriu svojho rodiska, nachádza sa tu päť kultúrnych pamiatok, ktoré lákajú do tejto južnej časti Slovenska turistov. A potom je tu múzeum historických artefaktov, ktoré buduje dvadsaťpäť rokov. Po dedine a okolí zberá, niekto by povedal, staré rárohy. Medzi exponátmi je aj milostný list z roku 1927 či ručne robené hrnčeky od miestnych majstrov. V niekoľkých miestnostiach sú zmapované celé stáročia života v dedine. Je tu dobový nábytok, literatúra aj dopravné prostriedky, ako motorky či bicykle.

V dedine organizuje všakovaké podujatia, napríklad zraz motorkárov, v máji sem príde aj 1 500 milovníkov a majiteľov dvojkolesových tátošov. „Som z chudobnej rodiny, veľa sme si toho doma nemohli dožičiť. Vždy som závidel svojim rovesníkom, ktorí sa preháňali po dedine na motorkách. Keď som si zarobil peniaze, splnil som si svoj motorkársky sen.“ Meno Pročko sa v Haliči objavuje od roku 1760, Jožo má svoj rodokmeň podrobne zmapovaný po meči aj po praslici. Jeho predkovia sem prišli ako zruční majstri v časoch, keď tu miestny gróf vybudoval manufaktúru.

Už desať rokov mu entuziazmus a adrenalín vlieva do žíl ďalšia aktivita súvisiaca s jeho rodiskom. Vyzerá to tak, že z dediny pri Lučenci urobí druhé Medžugorie. Na základoch niekdajšej kaplnky chce postaviť malý kostolík. Do Haliče by tak mali prísť ľudia, ktorí hľadajú pokoj v duši a možno aj zázraky.

Jožo Pročko na hodnú chvíľu úplne zvážnie a rozpráva nám príbeh z roku 1690, keď ochorela miestna grófka a ostávali jej dva mesiace života. V sne sa jej však zjavil svätý Anton Paduánsky, ktorý ju nasmeroval, aby sa každý deň dvakrát denne chodievala modliť na skalu v tvare srdca, ktorá je od dediny vzdialená tri kilometre. Pila tam aj vodu z miestnej studničky. Procedúra trvala dva roky, grófka vyzdravela a jej manžel dal z vďaky na tomto mieste postaviť kaplnku. Dokonca aj cirkev uznala, že sa tam stal zázrak.

V rokoch 1696 až 1939 sem ľudia prúdili na sväté procesie, kaplnku však počas vojny zničili vojaci. Jožo Pročko pripúšťa, že za uzdravením grófky nemusí byť len zázrak. „Ateisti hovoria, že v tom boli len pozitívne účinky pešej túry, veď denne prešla dvanásť kilometrov a pritom prosila o pomoc. Pokorou si teda očistila dušu a potom pila vodu zo studničky, ktorá má veľmi dobré minerálne zloženie, to jej zresetovalo organizmus. Môj kamarát geofyzik hovorí, že skala je čosi ako lávový komín, je v ňom ukrytá energia, ktorú vysiela zem v spojení so slnkom.“

Jožo Pročko v Maďarsku pozháňal pôvodné maľby kaplnky, aby svoj zámer dotiahol do konca. Zatiaľ tu osadil tabule, aby navigoval ľudí hľadajúcich zázrak. Vyzerá to však, že splnenie idey bude beh na dlhé trate a plný prekážok. Hoci pôsobí už druhé volebné obdobie ako poslanec, úprimne priznáva, že nie všetci Haličania si s ním priateľsky podávajú ruku.

„Bojujem proti poš­kodzovaniu životného prostredia, šliapem na päty neprispôsobivým. A okrem toho, všade žijú netolerantní ľudia.“ Vracajúc sa z miesta, ktorému chce zabávač navrátiť zašlú slávu pútnického miesta, zastaví nás miestny muž so slovami: „Jožo, prekážajú mi ľudia, čo sa sem chodia modliť. Už ich sem viac nevoď.“

Jožo Pročko: Je choré odfotiť sa s postihnutým dieťaťom, že som mu pomohol

Výber pre vás