Tea Harbínyiová 

Mali sme stretávku zo základnej školy po tridsiatich rokoch. Rozhodli sme sa ju osláviť inak, netradične. Šli sme na splav malého Dunaja. Posadali sme si do štyroch člnov a&nbsp;naše dobrodružstvo sa mohlo začať. No už po chvíli sa ukázalo, že bude desivé. V&nbsp;istom okamihu som na brehu uvidela dve dievčatká. Stáli vedľa seba chrbtom od nás. Boli v&nbsp;bielom a&nbsp;držali sa za ruky. Plávali sme ďalej, ale vo mne ostal zvláštny pocit. Bolo to také nereálne, ako tam nehybne stáli. Držali sa. Obe rovnako otočené. Asi po desiatich minútach som ich uvidela zase na inom mieste. Opäť vedľa brehu. V&nbsp;takej istej polohe. Po celom tele mi prešiel mráz. Nezmohla som sa na iné, iba si na chvíľu zakryť oči.

Pretrieť si ich. Vari bláznim? Keď som sa tam pozrela, už som nikoho nevidela. A&nbsp;potom som zbadala niečo ešte šialenejšie. Stáli pred nami, asi pätnásť metrov od nás. Akoby vykúkali z&nbsp;vody. Tvárou otočené k&nbsp;nám. Obe mali otvorené ústa a&nbsp;kričali. Prepadla som hystérii. Pamätám sa, ako som sa rozkričala aj ja. Všetci sa okolo mňa zoskupili, začali sa vypytovať, čo sa deje. Keď konečne odo mňa odstúpili, nikto tam už nebol. Ukázalo sa, že som ich videla iba ja. Prečo? Kto to bol? Chceli mi niečo povedať? Odpovede sa asi nedozviem. A&nbsp;na splav už nikdy nepôjdem.

Pri brehu rieky som videla dve dievčatká: Začala som kričať! Doteraz mám z toho zimomriavky

Výber pre vás

Pri brehu rieky som videla dve dievčatká: Začala som kričať! Doteraz mám z toho zimomriavky

Súvisiace články

Sestre sa snívalo, že zomrie: Jej sen sa naplnil až príliš rýchlo, doteraz tomu nerozumiem

Telocvikár mi robil zo života peklo: Karta sa obrátil! Bol z neho môj pacient

Stretol som strážneho anjela: Snežilo, uviazol som na ceste! Myslel som, že to neprežijem

Výber pre vás