Bol manželom, otcom a starým otcom

Jeho dcéra Danica dodnes žije v rodičovskom dome, kde jej ho každý predmet pripomína. Najmä v obývačke, ktorá je nedotknutá, všetko je tam tak ako pred rokmi. Pri dverách pracovný stôl, pri ňom aktovka a, samozrejme, nechýba klavír – krásne koncertné krídlo Blüthner. Domáca pani dokonca tvrdí, že v izbe dodnes cíti atmosféru spred rokov. „Ako deti sme boli dosť živé, a hoci nás otecko miloval, občas sa stávalo, že musel zasiahnuť. V tvorivom procese však potreboval absolútny pokoj. Vyrušoval ho i pocit, že niekto za dverami stojí a počúva. Už takmer hotové dielo ustavične cibril a zdokonaľoval, často i počas samotného naštudovania. Sedel na skúškach a robil posledné úpravy spoločne s dirigentom. Doktor Ľudovít Rajter by vedel spomínať... Vydala som sa a prišli deti. A opäť sa vynoril problém tichej pracovne. Bývali sme spolu a otecko prišiel o svoj vysnívaný pokoj. To bola vec, ktorá ho prenasledovala už od samej mladosti. Veď napríklad aj Krútňavu komponoval medziiným aj vo františkánskom kláštore, v ktorom mu dal k dispozícii jednu miestnosť jeho známy – domovník. Bolo tam absolútne ticho. V miestnosti sa kúrilo pieckou na drevo a podlaha bola tiež drevená. Samozrejme, že sa jedného dňa piecka prevrátila a podlaha začala horieť. “

Keď mala Danica štyri roky, začal ju otec zaúčať do tajov klavírnej hry. Neskôr prebrala dozor nad mladou klaviristkou pani profesorka Elanová. „Veľmi som chcela ďalej študovať klavír na konzervatóriu, ale otecko sa s mojou ideou nestotožnil. Napriek naliehaniam profesorky Elanovej neustúpil. A tak som išla na gymnázium, ale pani profesorku som navštevovala ďalej súkromne. Po maturite som sa dala na štúdium jazykov na Filozofi ckej fakulte UK, no v treťom ročníku som sa vydala a prišli deti, dvaja chlapci, nuž som školu prerušila.“

Manželia Suchoňovci sa nádherne dopĺňali, i keď boli úplne rozdielne povahy.

Ale krv nie je voda a stále ju to ťahalo k hudbe. Veď koncertné sály a divadlá boli odmalička jej druhým domovom. Keď chlapci podrástli, rozhodla sa pre inú formu štúdia hudby – hudobnú vedu. Od skončenia školy, už dvadsaťsedem rokov, pôsobí v Hudobnom múzeu SNM na Bratislavskom hrade. Tu spravuje aj pozostalosť svojho otca.

„Otecko mi pri štúdiu, ktoré nebolo pri dvoch malých deťoch jednoduché, veľmi pomáhal. Myslím, že deň mojej promócie bol jedným z jeho najšťastnejších dní. Z detstva si pamätám koncertné sály i hľadiská divadiel. Pri premiére Svätopluka som mala desať rokov. Ako deti sme boli na skúškach, generálke i na premiére. Úprimne nás to bavilo. Tak ako bol otecko prísny na seba, bol aj na druhých – teda aj na nás deti. Každý náš úspech bral ako samozrejmosť.

Majster Suchoň sa svojim vnukom venoval, rád im rozprával príbehy a rozprávky.

Naša mamička bola prísna, ale mimoriadne praktická žena, ktorá sa vedela dokonale postarať o celý chod domácnosti. Tým odbremenila otca od všetkého preňho nepodstatného a umožnila mu venovať sa naplno nielen tvorbe, ale aj pedagogickej činnosti. Mal svoj pokoj na prácu a k tomu vyžadoval v domácnosti aj presnosť. Napríklad obed musel byť vždy presne o dvanástej na stole. Ako umelec bol veľmi citlivým človekom. Neznášal nezhody, mal rád harmóniu vo všetkom, najmä v medziľudských vzťahoch. To platilo nielen doma, ale aj medzi kolegami a spolupracovníkmi.“

Slávny hudobný skladateľ sa rozhodne nemohol považovať za domáceho majstra. Tak ako neznášal neporiadok v medziľudských vzťahoch, neznášal ho ani doma. Ak bolo treba čo-to opraviť, zavolal radšej odborníkov.

Prvé dotyky s hudbou v detstve (E. Suchoň vpravo).

„Miloval Malé Karpaty, okolie Pezinka, Modry, Harmónie, Zochovej chaty, ale i Vysoké Tatry. Turistom bol však skôr spoza okna svojej starej tatry. Bol vášnivým šoférom, vychutnával si krajinu za oknom, a tak sa stávalo, že cesta do Tatier nám niekedy trvala aj tri dni. Prechádzky nemal veľmi v láske, považoval ich za stratu času. Vždy hovorieval, že za ten čas mohol urobiť niečo užitočnejšie. Okrem prechádzok by sa bol rád vzdal aj ovocia a zeleniny. Ale lekár naordinoval  vitamíny. Dodnes si pamätám na ten jeho kyslý výraz, keď sa k nemu blížila mamička s tanierom plným ovocia. Bol pôžitkár, vychutnával dobré veci – vynikajúce pezinské vínko, vyprážaný rezeň a najmä sladkosti. Zdravé veci ho akosi neoslovovali. Jedol pomaly a ku všetkému musel byť chlieb. V čase, keď už bol pripútaný na lôžko, ležal v izbe na poschodí. Pri posteli mal malú skrinku s odbornou hudobnou literatúrou, ktorú musel mať vždy poruke. V tom čase mu už lekár neodporúčal sladké a mamička na to prísne dozerala. Po jeho smrti sme v onej skrinke objavili za knihami dômyselne ukryté čokoládky a iné sladkosti.“

Prvým pôsobiskom Eugena Suchoňa po štúdiách bola tzv. knedlíková akadémia. Pre jej poslucháčky zložil pieseň Aká si mi krásna.

Kým žila stará mama, otcova mama, ktorú volali ómama, musela byť každú nedeľu pri obede celá rodina spolu. Z troch bratov Suchoňovcov, najmladší Tonko zomrel ešte ako študent na zápal pľúc, ostali dvaja – starší Imrich a mladší Eugen. Ómama, ktorá žila v domácnosti staršieho Imriška v Royko pasáži na Obchodnej ulici, bola autoritou celej rodiny. Vo vážnych veciach vždy rozhodovala ona a synovia ju rešpektovali. Po jej smrti prevzal rituál nedeľňajších obedov Eugen. A Imriško, jeho brat, už ako vdovec nesmel chýbať.

Možno málokto vie, že sa mladý Pezinčan, skladateľ samouk, venoval v mladosti aj inej múze – maľovaniu. Bratia Suchoňovci vyrastali v tom čase so svojou matkou a starým otcom v dome oproti farskému kostolu v Pezinku, kde pôsobil ich otec ako regenschori. V dome, v ktorom bývali, bola jedna prázdna izba, ktorú Serafína Suchoňová prenajímala, aby si trochu prilepšila. Istý čas sa v tejto izbietke ubytoval aj pezinský rodák maliar Štefan Polkoráb, ktorý sa vrátil zo štúdií v Prahe. Malý Eugen sedával pod stolom a fascinovane pozoroval majstra pri práci. V niektorých biografi ách sa dokonca mylne uvádza, že bol jeho žiakom. Maľovanie mu učarilo natoľko, že z jeho mladíckeho ošiaľu vzniklo okolo 35 olejomalieb – krajinky, zátišia, portréty... Keď sa mladý Suchoň ocitol na rázcestí a rozhodoval sa, čomu zasvätí svoju budúcnosť, stál pred dilemou – bude to maliarstvo, hudba či futbal? Suchoň bol totiž aj výborným brankárom futbalového mužstva ŠK Pezinok!

Napokon zvíťazila hudba. A predsa vzal štetec do rúk ešte raz v roku 1939, keď so svojou snúbenicou navštívil drážďanskú galériu. Tu sa jej zapáčil obraz starého talianskeho majstra Giorgioneho s názvom Koncert. Kúpil si farebnú reprodukciu obrazu, namaľoval ho a v deň ich svadby ho daroval už svojej manželke ako svadobný dar. Dodnes visí v ich dome na čestnom mieste.

Reprodukcia obrazu renesančného maliara je dielo Eugena Suchoňa.

Pani Danica nikdy nevnímala otcovu slávu ako poľahčujúcu okolnosť. Len raz sa jej istý pedagóg na vysokej škole opýtal, či je vnučkou majstra Suchoňa. „Mal už štyridsaťdva rokov, keď som sa narodila, ale duchom bol vždy veľmi mladý. Bolo to iné ako dnes. Rodičia boli pre nás vždy autoritou a úcta detí k rodičom bola samozrejmosťou.“

Spomína, že otec doma vlastne hudbu skoro vôbec nepočúval. Oveľa radšej študoval partitúry. Keď mu už zdravotný stav nedovoľoval zúčastňovať sa na premiérach svojich mladších kolegov, poprosil ich, aby mohol nahliadnuť do partitúr ich diel.

„Bol to veľmi dobrý človek. Koľkým v živote pomohol! Nielen duchovne, ale aj hmotne. Kto prišiel, neodišiel naprázdno.

V obývacej izbe sa nič nezmenilo, všetko je tak ako kedysi.

Opera Krútňava vznikla na motívy novely Mila Urbana Za vyšným mlynom. Suchoň bol s Milom Urbanom v úzkom priateľskom kontakte, vážil si ho ako vynikajúceho románopisca. Obidve rodiny sa priatelili a často sa navštevovali v Chorvátskom Grobe, kde Urban so svojou rodinou býval. Lenže v štyridsiatom siedmom bol už Milo Urban v nemilosti, takže na premiérovom plagáte Krútňavy v roku 1949 sa jeho meno nesmelo objaviť. A Suchoň mu rok čo rok na Vianoce odnášal obálku so sumou, ktorá Urbanovi ako tvorcovi námetu prináležala.

Po triumfálnej premiére Krútňavy 10. 12. 1949 stiahlo divadlo na odporúčanie kultúrnej komisie ÚV KSS operu z repertoáru. Zástancovia komunistickej ideológie sa nevedeli vyrovnať s kresťanským vyznením diela. Trvali na tom, aby sa dielo režijne prepracovalo a zmenil sa záver opery. Autor to odmietol. Pomaly sa zmieroval s myšlienkou, že Krútňava zapadne prachom. Až ho v jeden deň vyhľadal dirigent Zdeněk Chalabala s prosbou, či by pristúpil na požadované zmeny. Tak vznikla nová verzia Krútňavy. O udalostiach okolo Krútňavy vie svoje aj manžel pani Danice básnik Peter Štilicha: „Jedného dňa roku 1976 zavolal primár zo štátneho sanatória, že u nich leží básnik Ladislav Novomeský a vyjadril prianie stretnúť sa s majstrom Suchoňom. Požiadal ma, či by som ho neodviezol. Čo si vtedy dvaja umelci povedali, nevedno. Ale mne vysilený Novomeský potichu zašepkal: Suchoň bol charakter. Bolo to dojímavé a smutné zároveň. Pochopili sme, že Ladislav Novomeský, ktorý bol v roku 1950 na čele komisie ÚV KSS, ktorá Krútňavu odsúdila, nemohol konať ináč, i keď mu možno jeho vnútorné presvedčenie hovorilo čosi iné. Krátko po tejto udalosti Novomeský skonal.“

Ako oko v hlave si skladateľ celý život strážil svoju aktovku a nikomu nedovolil, aby do nej nazrel. Po jeho smrti si ju nedovolili otvoriť. Až po desiatich rokoch sa manželia Štilichovci rozhodli do nej nazrieť a ostali v nemom úžase: nachádzali sa v nej rôzne rodinné doklady Suchoňovskej rodiny, ale najmä zápisnica zo zasadnutia kultúrnej komisie ÚV KSS z roku 1950 a rukou písané výhrady E. Suchoňa i menoslov aktérov tohto komplotu. Keďže mnohí z nich ešte žili, bol natoľko veľkorysý, že nechcel ublížiť ľuďom, ktorí tak veľmi ublížili jemu.

V roku 2008 si celá kultúrna verejnosť pripomenula sté výročie narodenia majstra Suchoňa. Spomienkové podujatia, výstavy a koncerty sa konali takmer vo všetkých mestách na Slovensku, ale aj po celom svete.

Potomkovia slávnych: Eugen Suchoň bol na dcéru pyšný

Výber pre vás