Je to ako veľké mravenisko, v ktorom musí všetko klapať s presnosťou švajčiarskych hodiniek. Na pätnástich pracoviskách Centrálnych operačných sál banskobystrickej Roo seveltovej nemocnice sa za jediný deň vystrieda okolo 250 členov zdravotníckeho personálu, ktorý za ten čas odoperuje 50 až 70 pacientov. Ich osud leží aj v rukách od hlavy po päty zahalených sestier, žijúcich vo zvláštnej anonymite. Ich šéfka Izabela Rafanidesová strávila na sále úctyhodných 31 rokov. „Keď som sa nedostala na medicínu, mojím snom bol chirurgický odbor a práca operačnej sestry. Prvé tri roky som povinne absolvovala na oddelení, odvtedy sa pohybujem v tomto prostredí,“ ukazuje na malú armádu ľudí v zelenej rovnošate.

Keď pracovala na oddelení, pacienti ju na ulici bežne zdravili. Dnes je všetko inak. „Len raz sa mi stalo, že ma jeden z nich spoznal. Prekvapená som sa pýtala ako – vraj podľa očí.

Mravenisko, v ktorom musí všetko fungovať. V Rooseveltovej nemocnici prebehne denne 50 až 70 operácií.

Tá anonymita mi neprekáža, horšie to bolo aspoň spočiatku s vyjadrovaním. Na sále sa totiž nerozpráva,“ vysvetľuje skúsená odborníčka, ktorá v poslednom čase inštrumentuje najmä uznávanému transplantačnému chirurgovi primárovi Františkovi Hamplovi. „On si nástroj nepýta, len naznačí rukou a ja mu ho podám. Sú za tým, samozrejme, roky skúseností a pozorovania, veď sú ich stovky. Vrátane šicieho materiálu, ktorý je rozdelený do mnohých skupín. Keďže sa technológia neustále zdokonaľuje, treba si dopĺňať vedomosti,“ dodáva rodáčka z Olomouca, ktorá má pod sebou 86-členný tím sestričiek a sanitárov.

Zabudnite na pestované dlhé nechty a moderný účes, ktorý je pod večne upotenou pokrývkou hlavy zbytočným prepychom. Sestričky dobre vedia, že toto sú len bezvýznamné mínusy oproti každodennému tlaku nad uspatým pacientom. Stačí jediná chybička, zabudnuté rúško v jeho tele – a veľký problém je na svete.

S darčekom od kolegov. Takto by vraj mala vyzerať ideálna šéfka.

„Najmä pri transplantáciách pečene dochádza k veľkým únikom krvi. Tú buď odsávame, alebo odstraňujeme rúškami vloženými do brušnej dutiny. Operačná sestra ich musí mať stopercentne zrátané pred, počas aj po operácii. Zvyčajne si to značíme fixkou na stenu. Keď zrátame čisté a použité, počty musia sedieť. Sú však aj stresové situácie, keď ich potrebujete rýchlo „ dohadzovať“. Vtedy môže dôjsť k tomu, že ani pri maximálnej dôslednosti všetky rúška neustrážite. Aj preto sú všetky rúška označené špeciálnymi pásikmi, ktoré sú kontrastné pri röntgenovaní. Pod takou záťažou nikto nie je neomylný, veď spomínaná transplantácia pečene trvá minimálne osem hodín,“ približuje Izabela Rafanidesová nástrahy rizikového povolania.

Už prvý pohľad napovedá, akým spôsobom vyplavuje stres z operačnej sály. Paleta jej fyzických aktivít je naozaj pozoruhodná. „Po robote plávam alebo chodím na spinning, cez víkend utekám do prírody na denné svetlo, ktoré tu nemáme,“ vysvetľuje.

Orlia Perč v Zakopanom. Vysokohorská turistika nie je pre slabé povahy.

V päťdesiatke sa rozhodla, že bude súťažiť v horských cyklomaratónoch. Dnes patrí v ženskej kategórii k absolútnej európskej špičke a bežne poráža aj mladších chlapov! „Po dojazde to väčšinou berú športovo, ale keď nazrú do výsledkovej listiny a zistia môj vek, občas zapracuje ich mužské ego. Jeden z nich mi dokonca povedal, že len kvôli mne výrazne pridal v tréningu,“ smeje sa Izabela, ktorá tento rok dokonca ako prvá Slovenka zvíťazila v medzinárodnej európskej sérii.

Na cyklistickej trati poráža často aj oveľa mladších chlapov.

Zvládla aj preteky v rakúskom Salzkammergute, kde na 72-kilometrovej trati čakalo pretekárov prevýšenie 2 500 metrov. Dovolenky na Thassose, Elbe alebo práve plánovanej Sardínii trávi výlučne v sedle svojho dvojkolesového tátoša. Občas popreháňa aj manžela alebo 26-ročného syna Štefana, cez zimu dobíja batérie na skialpinistických túrach.

Kamaráti zo športovej partie sa jej pýtali, či by si svoju kondičku nechcela vyskúšať aj v Nepále na trekoch okolo Annapurny. Tento extrém ju však veľmi neláka. „Momentálne takú ambíciu nemám, rada by som lepšie spoznala európske hory, najmä Alpy. Páčia sa mi ľadovce v Dolomitoch,“ hovorí zdatná sestrička, o ktorej by nikto nepovedal, že už o niekoľko rokov z nej bude dôchodkyňa.

„Iza“ a jej víťazné gesto.

Kým sa tak stane, rada by po sebe niečo zanechala aj v banskobystrickej nemocnici. „Čaká nás prestavba operačných sál počas prevádzky, čo bude, samozrejme, nesmierne náročné aj pre nás. Bola by som veľmi rada, keby sa to podarilo a svoje zázemie tu našla nová generácia dobrých operačných sestier. Tých je dnes veľmi málo a ja sa tomu ani nečudujem. Za hodiny ťažkej práce na sále nie sú adekvátne ohodnotené. Chcem veriť, že sa to raz zmení,“ nestráca optimizmus sympatická „Iza“.

Neviditeľná sestra: Na ulici ju za 30 rokov spoznal jeden pacient

Výber pre vás