Keď vchádzame do domu Dvoreckých v Ivanke pri Dunaji, odniekiaľ z jeho útrob sa rinú tóny Let it be od Beatles. Vítajú nás len Brankov otec Martin, jeho mama Elena a ich starší syn Slavko (9). Hoci Martin nám do telefónu hovoril, že Branko málo spal, pred naším príchodom bol u logopéda a možno nebude mať náladu na hranie, deje sa presný opak. Po chvíli sa k tónom klavíra pridá aj nežný spev. Brankovi rodičia nás vedú za zvukom a naskytne sa nám naozaj zvláštny pohľad. Malý čiernovlasý chlapček stojí pri klavíri a hrá. Hrá akoby celým telom. Nakláňa sa k nemu hlavou a uchom akoby chcel počuť každučký tón úplne zblízka. Hmýri sa pri ňom, v prestávkach medzi hrou rukami krúži vo vzduchu. Ako keby chcel klavír objať, ohmatať, nadýchnuť sa jeho vône. Akoby chcel uchopiť hudbu.

Hoci sa v Brankovej blízkosti rozprávame, vôbec si nás nevšíma. Práve je vo svojom svete hudby. Ohraničujú ho steny uzučkej bývalej kúpeľne, kam Dvoreckí dokázali dostať veľký klavír. „Poradili nám, že to musí byť klasický klavír, pretože už stlačením jedného klávesa dokáže rozoznieť celý nástroj,“ hovorí Elena. „Kedysi som mohol Branka sprevádzať na gitare, ale to sa už nedá. Keď ma počuje, nechá klavír klavírom a berie mi gitaru,“ pridáva sa Martin.

Nápev známej piesne sa objavuje, stráca sa v iných motívoch a znovu sa vynára. „Niekedy Branko spojí viac motívov z rôznych skladieb, alebo začne hrať skladbu, a keď zistí, že ju vie zahrať, prestane a prejde k inej skladbe,“ vysvetľuje Martin. „A má veľmi dobrú pamäť. Niečo počuje a po týždni si na to spomenie a zahrá to,“ dodáva Elena. Branko sa konečne ozve od klavíra: „Mami, poď spievať,“ volá ju k sebe. Vzápätí si to však rozmyslí a opäť si začne nôtiť sám.

To, čo je fascinujúce, je Brankov neuveriteľný cit pre hudbu a jeho sluch. Na klavíri sa naučil hrať len z počúvania hudby a tým, že zisťoval, ktorý kláves ako znie. Nepozná noty a hrať ho nikdy nikto neučil. Ani by sa to zrejme nedalo, Branko si totiž do svojho muzicírovania momentálne veľmi rozprávať nedá.

„Hrá tak, ako sa on rozhodne, hudba je jeho hračkou,“ vysvetľuje Martin. Branko prvýkrát zachytil zvuk hrou na malom klavíriku na baterky, keď mal dva a pol roka. „Dostával a aj dostáva veľa zvukových hračiek. Všimli sme si, že má rád hudbu a často sme mu púšťali klasiku. Prvýkrát zahral Bacha,“ spomína Martin. V troch rokoch hral už aj Čajkovského a Wagnera.

Presúvame sa do obývačky s kuchyňou, kde stoja hneď dva elektronické klávesové nástroje v Brankovej výške. K jednému sa postaví a spustí Tichú noc. „Tuším ešte dozvuky Vianoc,“ usmieva sa Martin. Branka na chvíľu zaujme drevená hračka, v zákrutách ktorej sa s jemným zvukom zrážajú guľôčky. Potom si zapne pesničky nahraté v pamäti elektronického nástroja a hrá podľa nich „nasucho“, bez zvuku. Pršteky mu behajú po čiernych a bielych klávesoch. Nedávno hrozilo, že o jeden z prstov príde. Keďže Branko okolie nevidí, takmer mu ho odcvikli pánty dverí. Našťastie chirurgovia prostredník na pravej ruke zachránili.

Branko patrí medzi tie zrakovo postihnuté deti, ktoré nevidia ani tiene. Žije v úplnej tme. Už v pôrodnici mu pri skríningových vyšetreniach zistili problém so zrakom. Prvé mesiace Brankovho života sa pre Dvoreckých niesli v znamení hľadania pomoci pre ich mladšieho syna.

„V prvých troch týždňoch zrejme ešte niečo videl. Žmurkal, reagoval na svetlo. Spočiatku nám nikto jasne nepovedal, na čom sme, hoci lekári to vedeli. Dávali nám nádej. To nás dodnes mrzí. Stále sme dúfali, že Branko bude mať aspoň zvyšky zraku, že sa niečo dá zachrániť. Pomoc sme hľadali aj vo Švajčiarsku, no tamojší lekári uzavreli jeho vyšetrenia s rovnakým výsledkom. Uvedomili sme si, že Branko naozaj vidieť nebude. Bolo a je veľmi ťažké sa s tým vyrovnať,“ hovorí Martin.

Zároveň sa po genetických vyšetreniach v Prahe dozvedeli, že zrakové postihnutie ich syna je spôsobené veľmi zriedkavou genetickou poruchou. Tá zapríčinila, že Brankovi sa zle vyvinuli sietnice na očiach. Žiaľ, tretina detí, ktoré týmto syndrómom trpia, príde v puberte postupne aj o sluch... Nad tým však Dvoreckí teraz neuvažujú. Snažia sa, aby Brankov život bol čo najplnohodnotnejší. Aby sa naučil to, čo sa v tomto čase naučiť dokáže. Riešia starosti, ktoré sú naliehavé teraz. A je ich naozaj dosť.

Branko má šesť rokov a zatiaľ veľmi nerozpráva. Oneskorený vývoj reči však podľa odborníkov môže súvisieť aj s jeho úplným zrakovým postihnutím. „Nebolo jednoduché nájsť preňho logopéda. Problém bol aj s psychiatrickým vyšetrením, ktoré sme kvôli škôlke potrebovali a aj s ďalšími vyšetreniami. Obrázky a kartičky, s ktorými títo odborníci narábajú, sú pre Branka nepoužiteľné,“ hovorí mama.

Najväčším problémom, s ktorým Dvoreckí zápasia, sú peniaze na Brankovo vzdelávanie. Musia ho totiž platiť sami. „Nášho syna nevzala žiadna štátna škôlka. Diagnostický pobyt v škôlke u nás v obci sa skončil Brankovým neprijatím. Nevedia vraj preňho vytvoriť špeciálne výchovno-vzdelávacie podmienky. Branko bude mať odloženú školskú dochádzku. V tomto roku je predškolák, no neprijali ho ani do škôlky pre nevidiace a slabozraké deti pre nedostatok miesta. Okrem toho tam nemajú preňho štátom platenú asistentku,“ dodáva Martin trpko.

Branko teda začal chodiť do súkromnej škôlky, ktorú Dvoreckí platia. Má tam asistentku, ktorej plat takisto musia hradiť oni. Zaplatiť mesačne toto všetko však v silách bežnej rodiny nie je. Aj preto pre syna cez istú nadáciu zbierajú dve percentá z daní a Branko chodí do škôlky len na pol dňa.

Na facebookovej stránke s názvom Branko Dvorecký rodičia okrem prosby o pomoc pre Branka zverejňujú aj videá s jeho hrou. (Odporúčame pozrieť si Parné valce, kde Branko zapojil aj bubnovanie na dosku klavíra, je to parádny kúsok.)

„Branko potrebuje škôlku aj stretávanie sa s inými deťmi. Mal by mať čo najviac kontaktov s vonkajším svetom. Kedysi sa veľmi nedotýkal cudzích ľudí, teraz podal spolužiakovi na oslave narodenín ruku a zagratuloval mu. Ak nebudeme mať peniaze na škôlku a plat asistentky, nebude môcť chodiť nikam,“ hovorí Brankova mama. S Brankom a Slavkom si sadá na gauč a číta im hmatovú knižku vydávajúcu zvuky. Slavko svojho malého brata pošteklí, ten ho objíma a hlasno sa smeje. Už o chvíľu sa však vytratí a odchádza dozadu do domu k svojmu milovanému klavíru. A už sa domom opäť ozývajú krásne zvuky nástroja.

Odchádzame. „Branko, nepozdravíš návštevu?“ zakričí naňho mama. Ticho. Až o chvíľu sa ozve vyprevádzajúce: „Tak ahoj.“ Vrátiť k nám sa mu však nechce. Z klavíra pod jeho prstami totiž práve vychádza svetlo.

Brankovo svetlo: Šesťročný nevidiaci chlapec hrá na klavíri len podľa sluchu!

Výber pre vás

Brankovo svetlo: Šesťročný nevidiaci chlapec hrá na klavíri len podľa sluchu!

Súvisiace články

Stuttgart ponúkal za Vitteka 7,5 miliónov eur

BMW 1 kupé

Stano Dančiak: Trápenie slepého herca!

Lykožrúty ničia smrekové horské lesy

Veterná smršť v meste stále „straší“!

Festival Summerbeach Rudava

Výber pre vás