Tea Harbínyiová 

Ľudí nemal rád, ťažko sa s ním komunikovalo. Po smrti jeho manželky akoby mu v srdci neostalo miesto pre nikoho iného. Bol samotár, neusmieval sa, nemal priateľov. Keď zomrel, niekoľko dní sme mali na skrini urnu s jeho popolom. Čakala tam, kým nebude hotový náhrobný kameň. Nebola to prvá urna na našej skrini. No ten zlý a zvláštny pocit bol iba pri tejto. Necítila som sa doma dobre. Stále som počula zvuky, cítila som nepríjemné vibrácie. Neustále sa mi v spálni otváralo okno dokorán a dul v nej vietor. V noci som počula akési šomranie a kroky.

Aby som sa toho zlého pocitu ako-tak zbavila, neustále som zapaľovala sviečku. Snažila som sa dedkovi prihovárať, v dobrom som ho prosila, nech už sa toľko na celý svet nehnevá. A vtom som v plameni sviečky zbadala oči. Oči plné hnevu hľadeli na mňa a ja zase na ne. Boli to jeho oči a bola som si istá, že sa na mňa díva. V tej chvíli zazvonil telefón – náhrobný kameň je hotový! Neváhala som ani chvíľu, schytila som urnu a utekala na cintorín. Od toho dňa je v našom dome pokoj, zlý pocit pominul. Na dedkov hrob sa občas zájdem pozrieť, poprajem mu pokojný odpočinok, ale som rada, že je tam, kde je. Zdá sa, že nevedel nájsť pokoj ani po smrti.

Neverila som vlastným očiam. Zosnulý dedko na mňa hľadel cez oheň sviečky

Výber pre vás

Neverila som vlastným očiam. Zosnulý dedko na mňa hľadel cez oheň sviečky

Súvisiace články

Oceán bol silnejší než ja. Cítil som, že nemám šancu a o chvíľu sa všetko skončí, ale v tom...

Vyčerpaný som premýšľal, ako to zvládnuť. Myslel som, že na mňa otec zabudol. On však...

Zvláštne miesto. Cítiť z neho pokoj, no zároveň nevysvetliteľnú záhadu, akej inde niet...

Výber pre vás