Nuž, ministrom je zatiaľ iba jeden. Podľa toho, čo hovorí Milan, to tak aj ostane. On politické ambície nemá, ale chtiac-nechtiac sa stal bratovou nedeliteľnou súčasťou.

Debatuje, nepomáha „Často sa ma pýtajú, či sme menovci, alebo rodina. Nehanbím sa k nemu priznať, lebo viem, že to, čo robí, robí dobre. Myslím, že na svojom poste je úspešný a ja som naňho pyšný,“ rozhovorí sa Milan na tému, či je príjemné mať za brata ministra. Donedávna žil svoj život, teraz či chce, či nie, zaťahujú do politických debát aj jeho. „Aby som vedel odpovedať na otázky, prečo urobili to či ono alebo prečo tamto podpísali, som nútený pozornejšie sledovať politiku, správy. Neprekáža mi to, veď podobné znalosti patria k všeobecnému rozhľadu,“ dodáva starší brat. Inak sa Robovi do práce nemieša. Ani ako člen známej skupiny Taktici. Mohli mu predsa zahrať v predvolebnej kampani... „Nehrali sme, nechceli sme zbytočne nahrávať médiám na smeč. S Robom, saxofonistom, radi nahrávame, a ak má čas, i koncertujeme, ale dohodli sme sa, že tú kampaň radšej nie,“ hovorí muzikant rozhodne.

Vymenili si úlohy Malý Milan sa na mladšieho súrodenca veľmi tešil. Zo zištných dôvodov. „Vedel som, že takto bude k dispozícii viac hračiek,“ smeje sa. Zvykol by si aj na sestru, ale brat je brat. Patronát nad ním prevzal rýchlo. Chlapci vyrastali v rodine učiteľky a námorníka. Ten býval pravidelne pol roka na mori a dva mesiace doma a okrem rodinných prázdninových nalodení sa často nevideli. Mama zase po vyučovaní opravovala písomky a domov sa vracala okolo šiestej večer. „Chodil som po Roba do školy, opatroval ho pri občasných chorobách. Učil sa dobre, pomáhal som mu iba s angličtinou. Trávili sme spolu dosť času a niekedy som od neho celkom rád utiekol za kamarátmi,“ prizná. Úlohy si vymenili vo chvíli, keď im roku 1987 zomrel otec. Milan mal 22 rokov a študoval na vysokej námornej škole v Rusku. Hlavnou oporou mamy sa stal Robo. „Bol som tam šesť rokov a brat bol ten, čo niesol celú ťarchu. Našťastie, vždy sa vedel obracať, nájsť si prácu, zarobiť, postarať sa.“

Dvaja „zababraní“ Bratia sa svojím spôsobom ovplyvňovali a inšpirovali, ale konečné rozhodnutia o budúcnosti riešil každý inak. Uvažovali však podobne. Milan videl možnosť ujsť z klietky socialistického režimu v námorníctve. „Bola to jedna z legálnych možností cestovať, vidieť svet a dobre zarobiť.“ Vysokú školu v Kaliningrade skončil ako navigátor, tretí palubný dôstojník v júni 1989, absolvoval šesť nalodení a prišla nežná revolúcia. „Otvoril sa priestor na podnikanie a ja som sa rozhodol splniť si sen. Vždy ma to ťahalo ku grafike, k animácii, počítačovým trikom a hudbe.“ Z platu na lodi si kúpil prvý grafi cký počítač, vyštudoval druhú vysokú školu – VŠMU, odbor fi lmová skladba, a založil vlastné postprodukčné štúdio. Vyrábajú reklamy, rozhlasové a televízne spoty a nahrávajú hudbu. Milan už na loď prosto nechcel. V roku 1991 sa mu narodil prvý syn, ktorého chcel vidieť vyrastať. Zanietení motorkári Mladší Robo zmaturoval na strojarine a opäť aj vďaka revolúcii zmenil odbor. Vybral si lukratívne právo. „Vždy mu to pálilo. Nestratil by sa ani v strojarine, veď je dokonca spoluautorom zlepšovacieho návrhu.“ Tieto zručnosti Milanovi neraz dokázal pri opravách motoriek, ktoré oboch „drapli“ počas puberty. Najprv Pionier a Simson, neskôr si Robo kúpil ČZ-tu 175 a Milan Jawu 350. „Takmer stále sme boli zavretí v garáži a opravovali, z tých strojov v jednom kuse tiekol olej, kazili sa. Bavilo nás to. Radi sa v tom hrabeme, radi sme špinaví od oleja.“ Veď láska k motorkám ostala Kaliňákovcom dodnes. Milan má „čoprík“ yamahu a Robo harleya.

Streľby do brata Len času je čoraz menej. Podobne ako na futbal a muzicírovanie. Kaliňákovci bývali v Ružinove oproti futbalovému štadiónu, nuž nečudo, že si tento šport vyskúšali. A darilo sa. Hrávali spolu za Inter, neskôr za bývalé Vinohrady. Robo bol brankár, Milan útočník. „Trénoval som na ňom priame kopy a jedenástky,“ spomína. Ešte pred šiestimi rokmi hrávali spoločne aj sálový futbal. Z tretej ligy sa prebojovali do druhej a krátko po ich odchode (Milan mal 35 a „odídené“ kolená, Robo sa vrhol na politiku) sa ich mužstvo prebojovalo do prvej ligy. „Sálovku“ si zahrajú, ak má minister čas, ešte aj dnes aspoň raz do týždňa. Saxík a rock S Taktikmi je to horšie. Kým Milan je pánom svojho času, u Roba má prednosť práca. Saxofonista je slušný, veď absolvoval ĽŠU. Milan je gitarista samouk. „Začal som až v siedmej triede. Každý mal svoju obľúbenú zbierku pesničiek z Ö3 a platní, ktoré nám vozil otec z cudziny. Doma sme spolu nedžemovali. Roba fascinovala kapela Madness, pochopiteľne, pre saxofón, ja som rockovejší.“

Trpezlivá Zuzana Napriek všetkému mladší brat v niečom zaostáva. V ženení. Je síce o šesť rokov mladší, ale predsa. Veď Milan do toho „praštil“ už v dvadsiatich piatich. Brata však do ženenia netlačil. „Až chlap po tridsiatke je na to dostatočne zrelý. Teraz na to má ideálny vek. Robo je zabezpečený, skúsený a verím, že do roka, dvoch sa ožení aj on.“ Brat bol, samozrejme, jeden z prvých, ktorému minister predstavil svoju nastávajúcu. Prečo sa práve ona stala jeho vyvolenou? „Myslím, že Zuzana je presne ten typ, čo hľadal. V prvom rade trpezlivá, pretože Robo chodí domov neskoro. Teraz sú v tom štádiu, keď sa jeden na druhého tešia.“ Za hlavné prednosti budúcej švagrinej považuje samostatné myslenie: „My Kaliňákovci neradi opakujeme veci trikrát, oceňujeme samostatné rozhodovanie, a to ona má. Okrem toho, že je krásna a veľmi šikovná, je umelecky nadaná, výborne fotí a má dobrý rozhľad.“

Budú dcéry? Milan je zvedavý najmä na budúcich potomkov. Jeho starší syn gymnazista Erik (15) sa zaujíma o politiku, mladšieho Kristiána (11) ťahá k hudbe, ku klavíru. „V našej rodine to vychádza tak, že otec mal dvoch synov, jeho brat dve dcéry, teda na striedačku. Tak som zvedavý, či sa tento jav potvrdí aj v našej generácii. Podľa neho by mal mať brat dve dcéry...“

Nehanbím sa k nemu priznať

Výber pre vás