Tea Harbínyiová 

Zrazu sa z oboch detských izieb ozval krik. Malinká má dva rôčky, tá nám toho veľa nepovedala. Iba srdcervúco plakala a opakovala: „Bum, bum, bum...“ Pritom bolo všade navôkol úplne ticho. Trvalo dlho, kým sme ju utíšili a opäť zaspala. Syn má štyri roky. Veľmi plakal a vystrašene hovoril o zlodejoch. Vraj sú škaredí a zlí a on sa ich bojí. Museli sme prezrieť celý dom, aby sa upokojil. Potreboval mať istotu, že je v bezpečí. Aj dvere sme pri ňom pozamykali, aby videl, že je všetko v poriadku. Nakoniec sa upokojil aj on. Ale spať zostal v našej posteli. Nemohol sa zbaviť zlého pocitu a strachu.

Na druhý deň som sa s&nbsp;deťmi vybrala do lekárne. Na konci našej ulice som zbadala policajné auto. Prešla som okolo domu, kde stálo, a&nbsp;uvidela som, že má rozbité okná aj dvere. Jeho majiteľka s&nbsp;plačom niečo rozprávala policajtom. Zašla som za roh a&nbsp;tam už stála iná suseda. Hneď ma zasvätila. Domáci vraj boli v&nbsp;divadle. Zatiaľ ich vykradli zlodeji. Boli však zvláštni. Máločo zobrali, skôr si zgustli na rozbíjaní ich domu. Škody sú neopísateľné. Ako to mohli naše deti vedieť, keď to bolo na opačnom konci ulice? Mohli cítiť ich prítomnosť? Alebo je to celé len veľká náhoda?

Naše deti videli a vedeli, čo sa deje. A to tam ani neboli... Ako je to možné?

Výber pre vás

Naše deti videli a vedeli, čo sa deje. A to tam ani neboli... Ako je to možné?

Súvisiace články

Nezamykal som, no dvere sa nedali otvoriť. Bolo to znamenie?

Nebol to duch: Priznal sa, že na cintoríne strašil on, no nikto mu neveril

Náhody neexistujú! Znamienko krásy mi obrátilo život naruby

Polienko horelo: Nikto z nás ho do piecky nepriložil. A predsa tam bolo...

Milovala som svoju babičku! Hreje ma pri srdci, že sa takto rozlúčila

Výber pre vás