Tea Harbínyiová 

Môj životný príbeh nebol spočiatku prechádzka ružovou záhradou. Moji rodičia ma nechceli. Rozhodli sa ma vzdať hneď po narodení. A&nbsp;tak som musel bojovať o&nbsp;miesto na tomto svete už ako bábätko. Sám.

O niekoľko rokov som však mal šťastie: adoptovali si ma úžasní a dobrí ľudia. Od toho dňa som žil krásny život. Napriek tomu vo mne zostala otázka, prečo ma biologickí rodičia nechceli, a s ňou súvisiaci pocit krivdy. Na tvári som mal veľmi zvláštne materské znamienko. Bolo v tvare srdca. Moji noví rodičia ho milovali a nemohli sa naň vynadívať. Ja som ho občas mal rád a občas nenávidel. V istom veku sa mi preň chlapci vysmievali, neskôr ho na mne moje prvé frajerky obdivovali. V každom prípade bolo jedinečné a robilo ma výnimočným.

Keď som mal dvadsaťpäť rokov, začal som mať problémy s chrbticou. Robil som v sklade a často som nosil ťažký tovar. Podpísalo sa to na mojom zdraví. Rozhodol som sa chodiť na masáže. Našiel som mnohými odporúčanú masérku a tešil som sa, ako mi uvoľní všetko, čo ma bolí. Ľahol som si na masérsky stôl a zavrel som oči. Masáž bola výborná. V istej chvíli som oči otvoril. Bolo leto, a tak mala masérka kratšie nohavice. Na jej lýtku som uvidel materské znamienko. Nie však hocijaké. Rovnaké ako to moje.

Nevedel som, či sa mám čudovať alebo hnevať, že to moje nie je jediné na svete a jedinečné, ako som si myslel. Pustil som sa s ňou do reči. Keď som si sadol a uvidela moju tvár a na nej znamienko, onemela. Akoby sa jej zahmlilo pred očami. Priznala sa mi, že sa vzdala svojho dieťaťa. Po pôrode ho však mala ešte chvíľu v náručí a na tvári malo takú istú šošovičku, ako mám ja a ako má aj ona na nohe. A tak sa moje otázky dočkali odpovede. Opäť som sa utvrdil, že náhody neexistujú a čo sa má stať, to sa stane.

Náhody neexistujú! Znamienko krásy mi obrátilo život naruby

Výber pre vás

Náhody neexistujú! Znamienko krásy mi obrátilo život naruby

Súvisiace články

Cítil som, že niekto je v mojej blízkosti. To, čo som zbadal ráno, si dodnes neviem vysvetliť

To, čo som videl, si neviem inak vysvetliť: Naozaj tu jeho duša ostala uväznená?

Vedel som, že niečo nie je v poriadku... Kamarát sa prišiel porozprávať a potom navždy odišiel

Silné nutkanie prestať čokoľvek robiť bolo neuveriteľné... Prišla sa starká rozlúčiť?

Vyčerpaný som premýšľal, ako to zvládnuť. Myslel som, že na mňa otec zabudol. On však...

Zvláštne miesto. Cítiť z neho pokoj, no zároveň nevysvetliteľnú záhadu, akej inde niet...

Pamätníček som nechala na stolíku. V noci ma prebudil zvláštny šuchot. Kto v ňom listoval?

Výber pre vás