V detstve sme s bratrancom trávili veľa času u starej mamy. Mali sme to u nej radi. Bol to raj pre hry a zábavu. Nehovoriac o výborných koláčikoch, ktoré vždy upiekla. Keď po nás prišli rodičia a šli sme domov, čakali nás úlohy a povinnosti. U starej mamy sme však boli v bezpečí a smeli sa vyšantiť dosýta.

Pod jej bytom býval niekdajší vojak, starý pán. Nemal nohu, prišiel o ňu cez vojnu. Často a radi sme ho navštevovali, rozprával nám o bojoch a ukazoval rôzne medaily a fotografie.

Raz sme sa bezstarostne hrali u nej v izbe. Niekto zazvonil pri dverách. Stará mama išla otvoriť. Na chvíľu zašla za dvere, a tak sme nepočuli, o čom sa s návštevníkom rozpráva. Do našej izby však práve v tom čase prišiel nečakaný hosť. Náš obľúbený sused. Bol však iný. Neotvoril dvere, ale prešiel cez ne. Pozrel sa na nás, usmial sa a odišiel. Keď prišla stará mama, vyrozprávali sme jej, čo sme videli. Zbledla, nepovedala však nič. Len mlčky hľadela von oknom.

Až neskôr sme sa dozvedeli, kto jej klopal. Boli to záchranári. Sused sa necítil dobre, volal sanitku. Kým však dorazila, bol už mŕtvy. Chceli sa informovať, či má príbuzných a komu sa majú ozvať. V tom čase sme boli príliš malí, aby sme chápali, čo sa stalo. Dnes, keď sa spätne nad tým celým zamyslím, behajú mi zimomriavky po chrbte. Náš obľúbený sused sa s nami prišiel rozlúčiť.

Mysteriózne spomienky: Stará mama nepovedala nič, deťom by len ťažko vysvetlila, že sme práve videli ducha

Výber pre vás