Jaroslav Slašťan

Joseph Ratzinger bol človek, o ktorom by sa vedelo, aj keby nebol zvolený za pápeža. Jednoducho preto, že bol výrazným mysliteľom a vzdelancom. V roku 1977 pápež tohto pomerne mladého profesora vymenoval za arcibiskupa arcidiecézy Mníchov a Freising a ešte v tom istom roku za kardinála. Keď mu pápež o dva roky neskôr ponúkol funkciu prefekta Kongregácie pre katolícku výchovu, odmietol ju. Uplynuli ďalšie dva roky a stal sa prefektom Kongregácie pre náuku viery, predsedom Pápežskej biblickej komisie a Medzinárodnej teologickej komisie. Pätnásteho februára 1981 sa preto oficiálne vzdal riadenia arcidiecézy a natrvalo sa presťahoval do Ríma. V&nbsp;roku 1991 utrpel krvácanie do mozgu a&nbsp;štrnásť dní bol hospitalizovaný v&nbsp;rímskej Nemocnici Pia XI. Následkom bolo nefunkčné ľavé zorné pole. Okom síce ešte videl, ale iba priamo, nie periférne. Postupne sa funkčnosť oka vracala, až kým sa v&nbsp;roku 1994 k&nbsp;poškodeniu nepridal istý druh embólie, čo spôsobilo ťažké poškodenie oka. Liečba trvala veľmi dlho, do tretice sa k&nbsp;tomu pridala žltá škvrna (macula lutea) –&nbsp;poškodenie sietnice. Na ľavé oko prestal vidieť úplne, nerozoznával ani svetlo a&nbsp;tmu.

Nikdy sa nechcel stať pápežom. Ešte počas života Jána Pavla&nbsp;II. chcel odstúpiť z&nbsp;vedenia Kongregácie pre náuku viery, stiahnuť sa do úzadia a&nbsp;viac písať a&nbsp;prednášať. „Na konci prvého päťročného obdobia (v&nbsp;úrade prefekta, pozn. red.) v&nbsp;roku 1986 som pápeža upozornil, že môj čas vypršal. No on mi povedal, že to nepôjde. V&nbsp;roku 1991 som ho o&nbsp;uvoľnenie naliehavo prosil, utrpel som krvácanie do mozgu a&nbsp;bol som na tom vyslovene zle. Povedal som mu: ‚Teraz už ďalej nevládzem.‘ No jeho odpoveď znela: ‚Nie.‘ Skôr ako som ho chcel tretíkrát požiadať, vopred povedal: ‚Nemusíte mi písať, nemusíte mi hovoriť, že chcete byť uvoľnený, nebude to vypočuté. Musíte zostať dovtedy, kým tu budem ja.‘“ Štvrť storočia sa podieľal ako „strážca viery“ na formovaní pontifikátu Jána Pavla&nbsp;II. V&nbsp;roku 1993 ho slovanský pápež povýšil na kardinála biskupa, o&nbsp;päť rokov neskôr ho kardináli zvolili za vicedekana svojho kolégia a&nbsp;čoskoro aj za dekana.

Na pápežský stolec nastúpil po Karolovi Wojtylovi, človekovi s&nbsp;neobyčajnou charizmou. Benedikt bol pokračovateľom&nbsp; svojho predchodcu, od ktorého sa možno líšil šírkou úsmevu, ale nie hĺbkou obsahu. Uvedomoval si, že ho budú stále prirovnávať k&nbsp;veľkému predchodcovi. „Po veľkom pápežovi Jánovi Pavlovi&nbsp;II. ctihodní kardináli zvolili mňa, jednoduchého a&nbsp;pokorného robotníka v&nbsp;Pánovej vinici,“ zneli prvé slová, ktoré z&nbsp;priečelia vatikánskej baziliky predniesol svetu. „Nemohol som byť Ján Pavol&nbsp;III. Som iná osobnosť, iný formát, mám iný druh charizmy či necharizmy,“ vysvetľuje Benedikt&nbsp;XVI. v&nbsp;knižných Posledných rozhovoroch. Podľa nemeckého novinára Petra Seewalda (68) boli medzi poľským a&nbsp;nemeckým pápežom obrovské rozdiely. „Jeden mystický a&nbsp;mariánsky, druhý učený a&nbsp;kristologický. Na jednej strane herec, človek gest hľadajúci javisko. Na druhej strane plachý intelektuál, muž slova, ktorý sa chce strániť efektov.“ Aj sám Benedikt hovoril, že jeho predchodca bol človek, ktorý potreboval spoločnosť, život, pohyb a&nbsp;stretnutia. „Naproti tomu ja potrebujem ticho a&nbsp;tak,“ zhodnotil svoju odlišnosť.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ale aj Boží rotvajler a&nbsp;Bavorský medveď. Takého prezývky dávali médiá kardinálovi Josephovi Ratzingerovi. Boli aj takí, ktorí s&nbsp;myšlienkami a&nbsp;úvahami tohto intelektuála nikdy nesúhlasili. Ale aj oni priznávajú, že im imponoval jeho vášnivý záujem, suverenita a&nbsp;odvaha kráčať s&nbsp;nemodernými myšlienkami proti prúdu. Keď kardinál Ratzinger navštívil na jar 1992 Slovensko, v&nbsp;Bratislave mal prednášku a&nbsp;stretol sa s&nbsp;novinármi. Na bratislavskom vystúpení si dal osobitne záležať. Ako uvádza v&nbsp;knihe Pravda, hodnoty a&nbsp;moc, bratislavská reč sa stala základom pre vystúpenie v&nbsp;Paríži, kde hovoril o&nbsp;osobnosti Andreja Sacharova (1921 –&nbsp;1989) a&nbsp;o&nbsp;budovaní spravodlivého demokratického štátu.

Tvrdil, že štát nie je sám prameňom pravdy a&nbsp;morálky, nemôže priniesť sám zo seba pravdu –&nbsp;ani pomocou žiadnej vlastnej ideológie, ktorá sa buduje na rase, triede alebo čomkoľvek inom, ani prostredníctvom väčšiny. A&nbsp;takisto že na to, aby štát založil zmysluplný a&nbsp;životaschopný poriadok ľudského spolunažívania, potrebuje minimálnu mieru pravdy, poznania dobrého, ktorá nie je zmanipulovateľná. Inak klesne, ako hovorí učiteľ cirkvi, autor diel Vyznania a&nbsp;Boží štát svätý Augustín, na úroveň dobre fungujúcej bandy lupičov, pretože podobne ako takáto banda spočíva iba na funkčnosti a&nbsp;nie na spravodlivosti, ktorá je dobrá pre všetkých. Štát preto musí prijať nevyhnutnú mieru poznania pravdy a&nbsp;dobra zvonka.

Taliansky vatikanista Francesco Antonio Grana venoval v&nbsp;knihe Čo zostalo z&nbsp;pápežstva značnú časť rezignácii Benedikta&nbsp;XVI. Pripomína v&nbsp;nej aj jeho výrok, ktorým vysvetľoval, prečo nepočítal s&nbsp;tým, že v&nbsp;roku 2005 sa stane nástupcom Jána Pavla&nbsp;II.: „Ak biskupi idú do penzie vo veku 75&nbsp;rokov, nemôžeme dať na Petrovu katedru 78-ročného človeka.“ Ale stalo sa a&nbsp;19.&nbsp;apríla 2005 bol v&nbsp;konkláve zvolený za pápeža, a&nbsp;to presvedčivou väčšinou sto z&nbsp;celkového počtu 115 hlasov. Šestnásty Benedikt bol ústretový a&nbsp;milý, no zároveň plachý a&nbsp;skromný. Vynikajúci učiteľ viery, ktorú vedel vykladať jasne a&nbsp;zrozumiteľne. Jeho texty, katechézy, knihy a&nbsp;encykliky patria medzi poklady literatúry a&nbsp;učenia pápežského magistéria. Tento pápež mal názor, že náboženstvá by nemali spolu viesť teologický dialóg, pretože to nemôže viesť ku konštruktívnym výsledkom, naopak, mali by viesť (spolu s&nbsp;politikmi, pozn. red.) diskusiu o&nbsp;praktických veciach. Jej výsledkom by mali byť garancie rovnakej náboženskej slobody od Ríma po Mekku.

Benedikt XVI. mal odvahu prezentovať názory, ktoré boli v&nbsp;zhode s&nbsp;jeho svedomím, bez ohľadu na módne myšlienkové trendy. Jeho poslednou encyklikou je Caritas in veritate. Po Deus caritas est a&nbsp;Spe salvi išlo o&nbsp;jeho tretiu encykliku, ktorej ústrednou témou je pravda. Hovorí v&nbsp;nej o&nbsp;postupnom rozklade sociálneho štátu, o&nbsp;demografickej kríze, obrovskej migrácii, kultúrnej výmene, o&nbsp;stave náboženskej slobody, politickej korupcii či nedostatku vzdelania, potravín a&nbsp;vody v&nbsp;chudobných krajinách. Počas svojho dlhého života napísal také veľké teologické dielo ako ešte nijaký iný pápež pred ním –&nbsp;samostatnú prácu o&nbsp;Ježišovi, trilógiu Ježiš Nazaretský. V&nbsp;jej predslove napísal: „Táto kniha v&nbsp;žiadnom prípade nie je aktom učiteľského úradu, ale iba výrazom môjho osobného hľadania Pánovej tváre. Preto mi každý môže slobodne oponovať. Čitateľky a&nbsp;čitateľov prosím len o&nbsp;tú dávku sympatie, bez ktorej niet nijakého porozumenia.“

V&nbsp;rozhovore s&nbsp;nemeckým novinárom Petrom Seewaldom pápež Benedikt povedal, že pri zvažovaní rezignácie veľmi zavážilo, keď si v&nbsp;roku 2012 po návrate z&nbsp;Mexika a&nbsp;Kuby uvedomil, že zo zdravotných dôvodov nebude môcť absolvovať transoceánske lety. V&nbsp;roku 2013 sa v&nbsp;brazílskom Riu mali konať Svetové dni mládeže a&nbsp;už si tam netrúfal ísť. Jeho osobný sekretár Georg Gänswein spomína na moment, keď mu Benedikt&nbsp;XVI. oznámil svoj plán, na čo mu on povedal: „Das durfen Sie nicht machen! Nesmiete to urobiť! Zmeníme program (Svetových dní mládeže, pozn. red.), upravíme veci…“ Ale pápež sa nedal presvedčiť: „Nie, pápeži už musia cestovať, tak to bolo aj pri Jánovi Pavlovi&nbsp;II. Ja to už nedokážem, je správne, aby to robil niekto iný.“ Jedenásty februárový deň roku 2013 oznámil, že odstupuje. O&nbsp;jeho úmysle vedeli krátko predtým len štyria ľudia: poľský kňaz z&nbsp;Apoštolskej penitenciárie, ktorý bol Benediktov spovedník, jeho starší brat Georg Ratzinger, osobný sekretár Georg Gänswein a&nbsp;vtedajší vatikánsky štátny sekretár Tarcisio Bertone.

„Keď som 19.&nbsp;apríla takmer pred ôsmimi rokmi prijal Petrov úrad, bol som o&nbsp;tom pevne presvedčený a&nbsp;vždy ma sprevádzala istota, že cirkev žije z&nbsp;Božieho slova. V&nbsp;tej chvíli, ako som už viackrát pripomenul, v&nbsp;mojom srdci zazneli slová: ‚Pane, čo odo mňa chceš? Dávaš mi na plecia ťažké bremeno, ale ak toto odo mňa žiadaš, na tvoje slovo spustím siete v&nbsp;istote, že ty ma povedieš i&nbsp;so všetkými mojimi slabosťami.‘ Po ôsmich rokoch môžem povedať, že Pán ma viedol, bol pri mne, denne som vnímal jeho prítomnosť. Na tomto úseku cesty cirkvi boli chvíle radosti a&nbsp;svetla, ale i&nbsp;momenty neľahké. Cítil som sa ako svätý Peter s&nbsp;apoštolmi v&nbsp;loďke na Galilejskom jazere. Pán nám daroval mnohé slnečné dni a&nbsp;jemný vánok, dni hojného rybolovu. Boli i&nbsp;chvíle, keď sa voda dvíhala a&nbsp;dul protivietor –&nbsp;ako počas celých dejín cirkvi, a&nbsp;zdalo sa, že Pán spí. Vždy som však vedel, že Pán je v&nbsp;tej loďke prítomný, vždy som vedel, že loďka cirkvi nie je moja, nie je naša, ale jeho. A&nbsp;Pán nedovolí, aby sa potopila. On je jej vodcom, isteže, aj prostredníctvom ľudí, ktorých si vybral, pretože to chcel. Toto bola a&nbsp;je istota, ktorú nič nemôže zatieniť. Preto je dnes moje srdce plné vďačnosti Bohu, pretože celej jeho cirkvi ani mne nikdy nechýbala jeho útecha, svetlo a&nbsp;láska,“ povedal v&nbsp;rozlúčkovom prejave počas poslednej generálnej audiencie, keď sa s&nbsp;ním prišlo rozlúčiť viac ako 200-tisíc ľudí.

Benedikt XVI. definoval podmienky svojej rezignácie pri poslednej generálnej audiencii vo funkcii pápeža 27.&nbsp;februára 2013 slovami: „Nevraciam sa k&nbsp;súkromnému životu, k&nbsp;životu plnému cestovania, stretnutí, prijatí, konferencií a&nbsp;tak ďalej. Neopúšťam kríž, ale zostávam novým spôsobom po boku ukrižovaného Pána.“ Svoju službu ukončil prosbou o&nbsp;odpustenie za svoje chyby.

Od svojho odstúpenia Benedikt&nbsp;XVI. nenosil pelerínu, plášť na vrchnej časti sutany, ktorý symbolizuje biskupskú autoritu, ale len jednoduchú bielu reverendu. Jeho sekretár Georg Gänswein sa o&nbsp;posledných chvíľach veľkého pápeža vyjadril, že „je ako svieca, ktorá pomaly a&nbsp;pokojne dohára, pripravuje sa na stretnutie s&nbsp;Pánom“. Na jednu z&nbsp;novinárskych otázok Petra Seewalda, čo povie Bohu, keď pred ním bude stáť, starý pápež odpovedal: „Budem ho prosiť, aby bol zhovievavý k&nbsp;mojej biede.“ Pápež František sa o&nbsp;ňom vyjadril, že je pre neho otcom a&nbsp;bratom, dobrým človekom a&nbsp;stelesnením svätosti. „Jeho múdrosť je Božím darom. Benedikt bol veľký pápež. Veľký, čo sa týka sily a&nbsp;prenikavosti inteligencie, veľký, čo sa týka prínosu do teológie, veľký vo svojej láske k&nbsp;cirkvi a&nbsp;ľuďom, veľký vo svojej cnosti a&nbsp;religiozite. Jeho duch bude z&nbsp;generácie na generáciu čoraz viac a&nbsp;silnejšie vystupovať do popredia,“ povedal úradujúci pápež o&nbsp;svojom predchodcovi.

Mozart teológie: BENEDIKT XVI. (†95) bol ústretový a milý, no zároveň plachý a skromný

Výber pre vás

Mozart teológie: BENEDIKT XVI. (†95) bol ústretový a milý, no zároveň plachý a skromný

Súvisiace články

Profesor Krčméry pomáhal do poslednej chvíle: Dojímavý záber s jedným z posledných pacientov

Modlili sa za dni bez dažďa: Firma si od rodiny s deťmi zobrala tisíce eur. Sú však bez strechy

Vedel, že sa blíži koniec? Mrazivé slová profesora Krčméryho len deň pred jeho odchodom

Výber pre vás