Viera Václavková

Mal som tridsať a&nbsp;spolu s&nbsp;partiou sme sa rozhodli osláviť to na chate. Na takej jednoduchej turistickej, ktorú spravoval náš kamarát. V&nbsp;ten večer nám uvaril výborný guláš, pripravil pikantné chuťovky s&nbsp;klobásou a&nbsp;so syrom a&nbsp;oslavovali sme. Na ďalší deň sme chceli upravovať zjazdovku. Bol som tam so Saškou, s&nbsp;ktorou sme si plánovali pekné spoločné roky. Keď som ju večer dlhšie nevidel v&nbsp;jedálni, odbehol som do izby. Otvoril som dvere a&nbsp;zostal som prekvapený. Sedela tam s&nbsp;Robom. Chvíľu som sa len pozeral, Saška povedala, že o&nbsp;nič nejde, ale ja som to cítil inak. V&nbsp;hlave sa mi rozblikalo, že musím odísť. Bez slova som si do batoha nahádzal veci a&nbsp;mozog, možno aj pod vplyvom alkoholu, odmietal akúkoľvek logiku. Obliekol som sa, slová kamarátov som sa rozhodol nepočuť, pripol som si lyže a&nbsp;vypadol som.

Teplomer pri bráne ukazoval mínus štrnásť stupňov. Vedel som, že dolu do najbližšej dediny to mám asi hodinu a&nbsp;stihnem posledný nočný autobus. Lenže... Bolo tma, husto snežilo a&nbsp;ja som nemal čelovku. Ale veď tú trasu poznám, upokojoval som sa. Pustil som sa cez les a&nbsp;v&nbsp;očiach ma pálili slzy zrady a&nbsp;bolesti. Od Sašky aj od kamaráta. Švihal som cez les, myslel som na spoločné zážitky a&nbsp;po chvíľke som zapochyboval, či idem dobre. Terén sa mi nepozdával. Asi som zle odbočil a&nbsp;začal som blúdiť. Vrátil som sa po stope. Keď sa mi stratila, pustil som sa po akejsi cestičke, potom späť, až som skončil v&nbsp;húštine. Zase späť – od únavy som už padal. Bol som „odrovnaný“ a&nbsp;chcelo sa mi spať.

Nie, odmietal som to. Ale čosi v&nbsp;mozgu mi našepkávalo, aby som si oddýchol. Vypol som lyže, sadol som si na batoh a&nbsp;oprel som sa o&nbsp;strom. Zaspal som. Neviem, ako dlho som spal. Prebudila ma mama, že musím vstávať, lebo zmeškám spoj do práce. Ani neviem, ako som takmer zmrznutý nabral silu pohnúť sa ďalej. Prišiel som do celkom inej dediny a&nbsp;namiesto plánovanej hodiny som kdesi blúdil štyri. Myslím si, že nebyť mamy, o&nbsp;tomto príbehu by sa nikto nikdy nedozvedel. Ale prečo sa mi pripomenula, keď je už šesť rokov na druhom svete? Žeby ma ešte stále ochraňovala?

Mama je už šesť rokov na druhom svete. Ako ma mohla zachrániť?

Výber pre vás

Mama je už šesť rokov na druhom svete. Ako ma mohla zachrániť?

Súvisiace články

Nebol to duch: Priznal sa, že na cintoríne strašil on, no nikto mu neveril

Náhody neexistujú! Znamienko krásy mi obrátilo život naruby

Milovala som svoju babičku! Hreje ma pri srdci, že sa takto rozlúčila

Výber pre vás