Tea Harbínyiová 

Synček mal asi päť rokov, keď dostal ťažký zápal priedušiek. Ležal v&nbsp;postieľke s&nbsp;vysokými teplotami, necítil sa dobre, plakal... S manželom sme sa pri ňom striedali, nosili sme mu lieky, čaje, utešovali ho.

V&nbsp;jednej chvíli, keď som pri ňom sedela, zahľadel sa pred seba. Strnulo, asi tri minúty, pozeral na to isté miesto. Potom mi povedal – pozdravuje ťa ujo Mirko.

Horko-ťažko som preglgla. Jedného uja Mirka som poznala, brata môjho muža. Ale ten sa s naším synom nikdy nestretol. Medzi Mirkom a mojím mužom došlo pred siedmimi rokmi k veľkej hádke, ktorá ukončila ich vzťahy.

Prestali spolu komunikovať. Ich kontakt bol na bode mrazu. A&nbsp;nezmenilo sa to ani po narodení nášho dieťaťa. Ako ho potom mohol vidieť? Položila som synovi kontrolnú otázku – ako vyzeral? Popis sedel do bodky presne.

O&nbsp;pár dní nato prišlo parte. Dozvedeli sme sa, že zomrel presne v&nbsp;ten istý deň, ako ho videl náš syn.

Prečo si však vybral práve jeho, aby sa rozlúčil s&nbsp;našou rodinou? Je to tým, že len deti dokážu vidieť veci, ktoré my nie? Sú jednoduchším spojivom medzi zemou a&nbsp;nebom?

Syn mi povedal, že bol veľmi milý. Po lícach sa mu vraj kotúľali slzy a&nbsp;vravel, že mu je ľúto, že sa s&nbsp;jeho otcom pohádali. Chcel sa uzmieriť, ale vraj už nemal ako. Bolo na to príliš neskoro.

Využil teda aspoň tú jedinú a poslednú možnosť, ako sa s nami spojiť? Odpovede na moje otázky asi nikdy nedostanem. Hreje ma však pri srdci, že k uzmiereniu nakoniec predsa len došlo. Aj keď nie osobne...

S malým chlapcom sa prišiel rozlúčiť strýko, s ktorým sa nikdy nestretol

Výber pre vás