Vladimír Kampf

Mal to byť 28. ročník. Rozbehnutá, ako vždy veľmi dobre pripravená akcia narazila na koronavírus. Organizátor Ján Horňák (65) má z&nbsp;toho hlavu v&nbsp;smútku. Kopa práce vyšla nazmar. Na tento ročník Zlatých stúh sa prihlásilo dvanásť áut do roku 1918. Mala to byť lahôdka. Čerešnička na torte. Aj súkromné múzeum historických vozidiel hneď veľa Horňákovej strojárskej a&nbsp;zámočníckej firmy v&nbsp;Moravanoch nad Váhom je zatvorené.

Rodák z&nbsp;Piešťan sa opravovaniu áut priučil pri otcovi. „Vyučil som sa za nástrojára. V&nbsp;tom čase som sa pustil do výroby motokár, na ktorých som aj pretekal. Bol som v&nbsp;československej reprezentácii. Vydržal som to až do roku 1989, keď som si povedal dosť. Počkal som na zmenu politickej situácie a&nbsp;hneď som sa dal na podnikanie. Našiel som si miesto v&nbsp;Moravanoch nad Váhom, kde som mal možnosť kúpiť pozemok, postaviť si vlastnú halu, kúpiť stroje a&nbsp;začať vyrábať. Celý život sa venujem jemnej mechanike. Vyrábal som motory, prevodovky, kľukové hriadele pre motokáry. Keď som začal renovovať historické automobily, všetky tieto zručnosti sa mi zišli,“ hovorí. Aj staré autá majú kopu súčiastok pre jemného mechanika. „Sú to väčšinou veci, ktoré sa už nedajú zohnať. Treba si ich vyrobiť.“

Kým iní milovníci veteránov musia na výrobu súčiastok zháňať majstra, Ján Horňák si vystačí sám. „Keby som niečo pred pretekmi motokár zanedbal, trebárs takú banalitu, ako je ukončenie lanka, a&nbsp;vypadol by som z&nbsp;prvého miesta, bolo by to zlé. Všetko je to o&nbsp;cite, premýšľaní a&nbsp;realizovaní. Jazdil som na zahraničných motoroch, o&nbsp;ktorých som vedel, že s&nbsp;ich ojnicami môžem ísť tak na troje pretekov. Potom už im chýbali na niektorých miestach tisíciny milimetra a&nbsp;zadreli by sa. Lepšie bolo stráviť hodiny pod autami a&nbsp;súčiastky vymieňať, ako mať potom oveľa väčšiu škodu.“

Článok pokračuje na ďalšej strane.

Pri porovnaní súčasných áut a&nbsp;veteránov „vyskočí“ najmä elektronika. Tá dnes ovláda všetko. „Staré autá majú dušu. Majú spaľovacie motory s&nbsp;veľkou spotrebou, s&nbsp;ktorou sa nedá nič robiť, ale kto sa vyzná, dokáže si sám pomôcť so všetkým. Vyrobiť sa dá čokoľvek. Moderné auto vypíše poruchu niektorej z&nbsp;funkcií a&nbsp;už sa nepohne. Treba telefonovať do servisu či volať odťahovú službu, pretože s&nbsp;tým sa viac robiť nedá. Na starom aute sa dá poradiť s&nbsp;čímkoľvek.

V&nbsp;zahraničí na pretekoch sa nám stalo, že sa nám pokazili brzdy na kempingovej avii cestou dolu Alpami. Mali sme problém ubrzdiť. Zistili sme, ktoré koleso nebrzdí a&nbsp;uberá na sile aj ostatným, odpojili sme rúrku, zaslepili ju a&nbsp;išli sme bez problémov s&nbsp;brzdami na troch kolesách. Raz sa nám zasa odtrhla ojnica. Demontovali sme, čo sa dalo, a&nbsp;išli sme ďalej na tri valce. Auto vydávalo zvuky ako zbíjačka, ale prišli sme. Dnes by takéto riešenie nefungovalo.“

Od motokár k&nbsp;veteránom to nemal ďaleko. Popri opravách starých áut mal kamarátov, ktorí už veterány mali. „Navádzali ma, aby som si aj ja nejaký kúpil a&nbsp;chodil na preteky. V&nbsp;roku 1996 som si zadovážil prvý kabriolet Felícia z&nbsp;50. rokov minulého storočia. Vypiplal som si ju ako cukrík. Firma mi už fungovala. Mal som stroje, na ktorých som si mohol vyrábať diely. Neskôr som si kúpil Ford V8, prvý packard a&nbsp;ďalšie. Dnes mám v&nbsp;múzeu deväť áut a&nbsp;niekoľko motoriek. Strávil som s&nbsp;nimi dlhé hodiny. Každý víkend nejaké vyberiem a&nbsp;niekam sa odveziem. Na veteránoch ročne prejdem 15- až 20-tisíc kilometrov.“

Hunmobile z&nbsp;roku 1909 je z&nbsp;prvej výrobnej série. „Traduje sa, že majiteľ, ktorý si ho kúpil, si dal postaviť dvesto metrov betónovej cesty, aby sa mohol aspoň na kúsku pohodlne voziť. V&nbsp;tom čase boli všade prašné cesty a&nbsp;jazdili po nich konské záprahy. Doviezol som si ho cez známeho z&nbsp;Ameriky. Pôvodne som chcel iné auto, ale keď som ho zbadal, bolo to jasné. Neskôr k&nbsp;nemu pribudol americký packard. Ford V8 vyrábali aj v&nbsp;Nemecku. Vyrobili len 158 kusov. Venujem sa americkým značkám. Máme veľa zberateľov, ktorí majú európske či československé alebo nemecké značky... Americké autá majú vysoký objem a&nbsp;vysoký výkon. Samozrejme, aj spotrebu. Nadchla ma prepracovanosť detailov. Je na nich doslova nadčasová.“

Z&nbsp;návštevy burzy v&nbsp;Amerike si priviezol ďalší packard. „Bol to doslova ošiaľ a nevedel som si vybrať. Pán, ktorý vlastnil viacero áut tejto značky, ho mal doma zakrytý dekami a kobercami. Po burze som sa k nemu vrátil a zobral som ho. Doprava ma v tom čase stála štyritisíc dolárov, ale hodnota toho auta je veľmi-veľmi ďaleko od tejto sumy.

Ford V8 bol zasa v&nbsp;dezolátnom stave pod stromami. Pôvodne ho vlastnil majiteľ tkáčskej fabriky. Objavil a&nbsp;kúpil ho jeden pán. Reštaurovali ho hádam aj pätnásť rokov. Keď som ho kúpil ja, musel som ho znova reštaurovať, lebo to nebolo dobre urobené a&nbsp;to sa mi nepáčilo. Na Ford Mustang som si zasa z&nbsp;Ameriky objednal 480 kilogramov náhradných dielov. Amerika má obrovskú výhodu, že sa v&nbsp;nej zachovalo veľa maličkých firiem, ktoré vyrábajú dodnes náhradné diely pre staré autá. Sú to polotovary, ktoré treba dopracovať. Je pre nás zvláštne, že Američania tolerujú podniky, ktoré by Európa dala s&nbsp;hrôzou zavrieť, pretože nezodpovedajú predpisom. Na to by sa mali ísť pozrieť všetci tí, ktorí nám chodia na kontroly,“ hovorí žartom.

S&nbsp;vetraním veteránov na cestách sú zaujímavé zážitky. „Stáva sa, že ma zastavia policajti iba preto, že si chcú pozrieť auto. Tam, kde zostanem stáť, prichádzajú ľudia a&nbsp;pýtajú sa. Keď sa mi nechce vysvetľovať, dám za okno informačnú tabuľku. Mrzí ma, keď mi auto chytajú mastnými rukami, špinavými od zmrzliny, čokolády či mejkapu. Je to také slovenské špecifikum. V&nbsp;západných krajinách to tak nie je, nikto si nedovolí siahať inému na auto.“

Organizátora Zlatých stúh teší, že milovníkov veteránov každoročne pribúda. „Je skvelé, že sú medzi nimi aj mladí chlapci, ktorí sa učia. Automatizácia pochováva remeselníkov a&nbsp;zručných majstrov. Zohnať zvárača či opravára je dnes zložité. A&nbsp;tí, ktorých máme, už aj tak nemáme, lebo odchádzajú na Západ za zárobkom.“

Hlavne nesiahať! Milovník amerických veteránov si doma zriadil múzeum

Výber pre vás

Hlavne nesiahať! Milovník amerických veteránov si doma zriadil múzeum

Súvisiace články

Umelec v kapucínskom habite: Svoje poslanie rozšíril o pozoruhodnú záľubu, kamenné mozaiky

V "karanténe" sú roky: V rodine s dvoma ťažko postihnutými deťmi neriešia, bojujú

Majster replík: Profesionálny hasič má nevídaný talent, maľuje diela svetoznámych umelcov

Výber pre vás