Vladimír Kampf

Po skončení základnej školy odišiel z&nbsp;Brvnišťa na vinohradnícko-ovocinársku školu do Modry. „Otec bol ľudový ovocinár. Keď sa mladý človek rozhoduje pre profesiu či životný smer, nie je natoľko zrelý, aby si uvedomil, čo chce. Nie vždy sa rozhodne správne. Ale bolo to jedno z&nbsp;mojich najkrajších období,“ spomína.

Na vysokú školu ho neprijali. „Rozhodol som sa pre právo, pretože vinohradníctvo v&nbsp;našom kraji veľmi nefunguje. Skôr ovocinárstvo. Bol som posledné zo šiestich detí mojich rodičov. Všetci moji súrodenci sa rozbehli po Slovensku, kam ich ťahalo srdce alebo profesia. Uvedomil som si, že ako posledný by som mal zostať pri rodičoch. Mama vtedy povedala: ‚Bože, a&nbsp;ktože tu bude, ak aj ty pôjdeš preč? Zostaneme tu sami.‘ Tak som zostal. Niekedy to aj ľutujem, pretože rodná hruda občas prináša veľa ťažkostí a&nbsp;zväzuje človeka v&nbsp;možnostiach a&nbsp;osobnom rozlete. Človek sa často musí prispôsobovať. Kdesi som čítal štatistiku, že možno maximálne pätnástim percentám ľudí sa pošťastí robiť to, čo ich skutočne baví. To sú tí šťastní.“

Celý profesijný život pracoval v&nbsp;poľnohospodárstve. „Robil som aj tajomníka zväzu družstevných roľníkov. Po spoločenských zmenách v&nbsp;roku 1989 som sa pokúsil zachrániť u&nbsp;nás v&nbsp;dedine družstvo. To bolo jedno z&nbsp;mojich horších rozhodnutí. Patrilo do jedného veľkého komplexu celej Papradnianskej doliny spolu s&nbsp;Marikovskou dolinou. Zložité obdobie sme pre predošlé zadlženie neprežili. Banky, poisťovne a&nbsp;veritelia si brali všetko. Chcel som urobiť niečo pre ľudí, ale nepodarilo sa to, nezohnali sme ani na majetkové vyrovnanie. Tri roky sme sa trápili. Farmu a&nbsp;výrobné prostriedky sme mali prenajaté. Na holej lúke by sme nič neboli zmohli.“

Po revolúcii začal okrem predsedovania z&nbsp;dlhej chvíle vyrábať píšťaly. „Prišiel som k&nbsp;tomu asi trochu inak ako väčšina výrobcov. Osudy máme rôzne. Moji rodičia boli folkloristi. Otec hrával na husliach v&nbsp;tunajšej muzike. Mama bola členka folklórneho súboru od dievčaťa. Spievala a&nbsp;bola divadelná ochotníčka. U&nbsp;nás to kultúrne žilo. Bývalo tu zvykom po každej robote spievať. Keď sme zviezli obilie a&nbsp;omlátili ho, zavŕšenie žatevných robôt bolo spojené s&nbsp;posedením a&nbsp;pesničkami pri štamperlíku. Susedia boli odkázaní na vzájomnú pomoc.“

Otec majstra Pobočíka hral aj na rífových píšťalách, typických pre tento kraj. Technicky je rífová píšťala archaickým druhom konštrukčne zdokonalenej žľabenej koncovej píšťaly, ktorá sa vyskytovala v&nbsp;oblasti severozápadného Slovenska. Z&nbsp;doteraz dostupných informácií sa tento špecifický druh koncovej píšťaly nazývanej „rífovka“ vyrábal len v&nbsp;Brvništi a&nbsp;Papradne. Jej názov je odvodený od starej dĺžkovej miery – rífa. Aj vďaka Jozefovi Pobočíkovi sa nástroj dostal do zoznamu kultúrneho dedičstva Slovenska.

„V&nbsp;priebehu spoločensko-politických zmien u&nbsp;nás zanikla folklórna skupina Brvnišťan a&nbsp;odrazu tu niečo chýbalo. To niečo chýbalo aj mne. V&nbsp;sedemdesiatych rokoch sme boli nastavení na modernú rockovú hudbu. Najskôr som hrával v&nbsp;rockovej kapele. Neskorším vplyvom rôznych vecí a&nbsp;zamestnania, ktoré vyžadovalo veľa času, som už rock nehral. Prispela k&nbsp;tomu aj ťažká autonehoda, ktorá ma na pol roka vyradila z&nbsp;bežného života. Mal som čas prehodnotiť životné priority. Pri posteli som mal vtedy otcovu píšťalu, ktorú mi dal, keby som sa niekedy chcel naučiť hrať. Už ako deti sme si ich vyrábali, ale to boli len také hračky. Keď som ležal s&nbsp;nohou v&nbsp;sadre, nacvičoval som. Do dvoch týždňov som vedel slušne hrať. Náš repertoár som poznal, žil som s&nbsp;ním.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Ešte so sadrou na nohe sa rozhodol, že si nejakú poriadnu&nbsp; „rífovku“ vyrobí sám. „Pôvodná mala kónický vývrt, ktorý vlastne nebol vývrtom, ale bolo ho treba rozštiepiť, vyžľabiť a&nbsp;potom vyhladiť a&nbsp;spojiť. Podarilo sa mi vyrobiť prvú a&nbsp;pokračoval som. V&nbsp;roku 1997 som už hral na folklórnom galaprograme v&nbsp;Detve. Prekážalo mi, že sa folklórne tradície u&nbsp;nás strácajú. V&nbsp;našom chotári už nezneli rífové píšťaly. Ešte keď som bol maród, rozhodol som sa, že sa aktívnejšie začnem venovať ich výrobe a&nbsp;že založím folklórnu skupinu Bukoviny. Žiaľ, starší ľudia, ktorých som zvolal, boli príliš zaujatí inými vecami a&nbsp;životnými potrebami. Bolo to ťažké obdobie. Mnohí sľúbili, ale to bolo všetko. Skúsil som to s&nbsp;mládežníkmi a&nbsp;to už bolo lepšie. Práca s&nbsp;nimi vyžaduje trpezlivosť. Skupina s&nbsp;výkyvmi existuje podnes. Najviac členov odchádza do zahraničia za prácou a&nbsp;lepšou plácou. Mnohí odchádzajú do škôl a&nbsp;osud ich zaveje inde.“

Vážnymi folkloristami v&nbsp;Papradnianskej doline boli aj majstrov strýko Frano Pobočík a&nbsp;Ján Fortuník. „Títo dvaja prešli s&nbsp;rífovou píšťalou všetky festivaly po celom Slovensku. V&nbsp;šesťdesiatych až osemdesiatych rokoch minulého storočia to boli skutočné osobnosti. Strýko Frano mi pomáhal pri stavbe domu. Občas si sadol na kváder, niečo zahral a&nbsp;zamyslel sa: ‚Keby sme my tu vedeli takú detviansku fujaru spraviť, to by bolo!‘ Povedal som mu, aby sa nebál, že keď dostaviam, tú fujaru vyrobím. Čo som povedal, to som splnil. Našťastie hneď prvá mi hrala. Možno keby som bol vyrobil takú, čo by mi nehrala, nebol by som pokračoval. Potom to už bola taká prirodzená cesta. Urobíte prvú a&nbsp;chcete ešte lepšiu. Išiel som za ideálmi a&nbsp;snami. Prišiel kamarát a&nbsp;kúpil prvú. Potom prišiel ďalší, že tomu som urobil a&nbsp;jemu nie… Tak sa mi to rozbehlo.“

Prečo fujara v&nbsp;Papradnianskej doline? „Pri hudobnom nástroji predsa nezáleží na tom, či je z&nbsp;kraja, odkiaľ pochádza. Veď ani ja sa nehnevám, že na rífovej píšťale hrajú kdesi na východe. Na to predsa treba byť pyšný. Dôležité je, či vás nástroj osloví –&nbsp;jeho zvuk, jeho intonačné možnosti… Ja som sa nikdy nezameriaval na región. Muzikant predsa počúva ušami a&nbsp;srdcom. Okrem toho fujara je iná piplačka. Treba ju zdobiť a&nbsp;stráviť nad ňou desiatky hodín. Fujara dáva možnosť úniku do iného sveta, zabudnúť na zlobu, ľudské a&nbsp;politické nešváry, na podrazy a&nbsp;na podlé činy ľudí, ktorí by mali byť vzorom. Vyrobiť fujaru je oproti tomu balzam na dušu.“

Kto vyrába nástroje, mal bypodľa Jozefa Pobočíka na nich vedieť aj hrať. „Musí nástroju vdýchnuť dušu. Ako by inak vedel, či má správnu škálu tónov a&nbsp;či je dobre naladený? Mal by ho vyskúšať.“ Fujara mu učarovala. „Po rífovej píšťalke je to moja druhá vážna hudobná láska. Tieto dva nástroje nikde inde vo svete nie sú. Vyrobiť fujaru trvá rôzne dlho. Aj taká bez zdobenia môže mať vynikajúce zvukové vlastnosti. Muzikanti idú zvyčajne po hlase a&nbsp;nie po zdobení. Nezdobenú dokážem urobiť za štyridsať až päťdesiat hodín. Väčšinou ich vyrábam z&nbsp;bazového dreva. Robil som aj z&nbsp;javora a&nbsp;jaseňa, ale tie sa ťažko vŕtajú. Baza má vnútri stržeň, ktorý navádza vrták, a&nbsp;je z&nbsp;toho malá zmätkovitosť. Ak chce niekto bohaté zdobenie, tak mu takú vyrobím. Každý nástroj ma reprezentuje, aj keď na ňom hrá nejaký iný muzikant. Používam základnú cifrovanú podpoliansku ornamentiku. To už na nástroji robím aj sto až stotridsať hodín podľa náročnosti a&nbsp;veľkosti. To je čas, odkedy sa vyberiem po drevo.“

Raz ho známy oslovil, či by neskúsil aj nejaký reliéf. Skúsil. „Spočiatku som sa stretol s&nbsp;nepochopením, že tak to klasici nerobili. Neskôr som sa dozvedel, že aj starí výrobcovia si na fujaru občas pridali nejaké figúrky. Odjakživa si každý zdobil tak, ako sa mu páčilo. Kto priniesol niečo nové, bol zaujímavý. Nakoniec si ku mne ľudia začali chodiť po vzory. Fujaru s&nbsp;figúrami robím&nbsp;tristo až štyristo hodín.“

V&nbsp;súčasnosti vyrobí tri-štyri fujary ročne. Majstrovstvo po ňom preberá jeho syn, s&nbsp;ktorým žijú v&nbsp;jednom dome. „V&nbsp;tomto veku už robím len na objednávku. Najradšej robím pre muzikantov. Škoda dobrého nástroja, ktorý len visí na stene, zapadá prachom a&nbsp;nikto doň nefúkne.“

Fujary z Papradnianskej doliny: Talentovaný muzikant počúva ušami a srdcom

Výber pre vás

Fujary z Papradnianskej doliny: Talentovaný muzikant počúva ušami a srdcom

Súvisiace články

Vitajte v rozprávke: Jediné Slovenky vo veľkom obnovenom muzikáli Popoluška

Päťkrát tri čiary: Stretajú sa na poliach, v riekach a na kopcoch

Začarovaný kruh: Okrídlených migrantov k nám každoročne prilietajú celé kŕdle

Výber pre vás