Vladimír Kampf

Domškolácka vzdelávacia skupina Pod lesíkom nad Banskou Belou funguje už štvrtý rok. Stručné vysvetlenie v&nbsp;jednej dlhej vete z&nbsp;Wikipédie: „Domáce vzdelávanie alebo domáca škola, alebo novší preklad anglického homeschooling ako domoškoláctvo je vzdelávanie detí v&nbsp;domácich podmienkach, typicky rodičmi alebo tútormi namiesto vzdelávania poskytovaného vo formálnom prostredí štátnych alebo neštátnych škôl.“ Na Slovensku sa zo všetkých školopovinných žiakov takto vzdeláva len 0,36&nbsp;percenta z&nbsp;nich. Ich počet oproti minulému školskému roku klesol.

Keď bola malá asi ako deti z&nbsp;jej maringotky, vraj nechcela byť ničím. „Nemala som také ambície. Normálne som sa hrávala ako ostatné deti, ale nerozmýšľala som nad tým, čím budem, keď vyrastiem. Na vysokú školu pedagogickú do Banskej Bystrice som šla z&nbsp;osemročného gymnázia. Bola to náhoda. Nemala som v&nbsp;tom období žiadnu prioritu. S&nbsp;kamarátkou sme sa stretli a&nbsp;že kam to pôjdem. Z&nbsp;knižného zoznamu škôl som si len náhodne vyberala školy. Každá bola z&nbsp;iného súdka. Kamarátka mi vtedy povedala, že mám skúsiť aj učiteľstvo, že to by ma možno aj bavilo. Teraz som aj ja taká múdra a&nbsp;radím nerozhodným, aby sa dali na učiteľstvo,“ hovorí Lucia s&nbsp;úsmevom. „Veď to je pekná práca.“

Už počas vysokej školy sa im s&nbsp;manželom Norom podarilo založiť si rodinu. „Učiteľstvo a&nbsp;rodina boli dobré voľby. Po škole som učila v&nbsp;klasickej škole v&nbsp;neďalekej dedine. Bola som tam dva roky a&nbsp;nebola to celkom moja šálka kávy. Potrebujem byť slobodná. Nie som systémový typ,“ krúti hlavou. „Už keď som študovala, začal byť záujem o&nbsp;alternatívne štýly vyučovania. Navigovali nás, aby sme skúsili s&nbsp;deťmi pracovať inak. Nechcela som byť učiteľkou, ktorá sa postaví pred tabuľu, skúša deti, potom im dá niečo písať, potom ich preskúša... To neznamená, že kolegyňami z&nbsp;veľkých škôl pohŕdam. V&nbsp;žiadnom prípade! Mám kopu kamošiek učiteliek, ktoré to robia skvele, srdcom. Mňa to ťahalo robiť s&nbsp;deťmi inak. Byť s&nbsp;nimi, aj sa hrať, aj sa učiť. Vyrábala som zábavné pomôcky, aby som ich zaujala. Ale stále to bolo v&nbsp;nejakom systéme. Niekomu to vyhovuje, no ja mám asi v&nbsp;génoch byť mimo neho,“ zamýšľa sa.

Sloboda je pre Luciu veľmi dôležitá. „Pracovala som aj v&nbsp;alternatívnej škole, kde to bolo iné, ale byť sám za seba mi je ešte bližšie. Sama za seba však neznamená zbaviť sa zodpovednosti voči deťom a&nbsp;rodičom.“ Veci jej vraj prichádzajú samy v&nbsp;období, keď cíti, že potrebuje zmenu. „Viem prečo, ale nemám nič konkrétne. Len čakám, že by sa malo niečo zmeniť. Vedela som, že potrebujem mať viac voľného času, nebyť pod tlakom a&nbsp;v&nbsp;strese, viac sa venovať rodine... Čakala som čo príde, a&nbsp;Boh sa postaral. Napokon, ako vždy... Kto má otvorené srdce a&nbsp;myseľ, tomu sa veci dejú. Treba si ich len všimnúť a&nbsp;byť na ne citlivý.“

Jedného dňa počas korony ju oslovili rodičia. „Nechceli mať deti v&nbsp;škole. Prvá bola mamička, ktorej som v&nbsp;klasickej škole učila syna. Vtedy mala dcéru na prvom stupni. Nechcela, aby bola v&nbsp;akomsi zvláštnom priestore plnom rúšok. Prišlo päť či šesť rodín, povedali mi, aké sú ich predstavy, a&nbsp;hľadali sme cestu. Nemali sme predstavu, kde budeme, ako to bude prebiehať, čo to bude zahŕňať... Pri rozhovore sme stavali základy. Dohodli sme sa, že to nebude služba na celý týždeň, ale iba na štyri dni. Tri dni kratšie a&nbsp;jeden dlhý. Týždeň nato sme mali len tri kratšie dni plus deň na výlet či kultúrne podujatie. Dlhé štvrtky nám vydržali dodnes. Chodíme trebárs na zaujímavé miesta v&nbsp;Banskej Štiavnici s&nbsp;pracovnými listami.“

Na to, aby sa deťom počítalo toto vzdelanie, musia byť prihlásené v&nbsp;kmeňovej škole a&nbsp;ich rodičia musia požiadať o&nbsp;individuálne vzdelávanie. Takéto deti buď vzdelávajú po dodržaní podmienok rodičia doma, alebo sú v&nbsp;komunitných vzdelávacích skupinách. „Rodičia oslovia učiteľku, ktorá sa stará o&nbsp;menšiu skupinku detí. Učia sa spolu. Je to stredná cesta medzi vzdelávaním v&nbsp;klasických školách a&nbsp;domácim vyučovaním. Je to slobodnejšie,“ zdôrazňuje.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Luciin manžel Noro je pre deti školník. Občas ho vidia niečo opravovať, tak je to predsa jasné. „Pre mňa je najdôležitejšou oporou a&nbsp;človekom, ktorý ma podporuje od začiatku napriek tomu, že som finančne úplne inde ako v&nbsp;štátnej škole. Samozrejme, nie na lepšom. Mňa platia len rodičia, ktorým posielam faktúry. Okrem toho máme už rok občianske združenie Priatelia domácej školy Kremienok. Cezeň zháňame prostriedky na opravy a&nbsp;chod. Tešíme sa z&nbsp;podpory od ľudí, ktorí nám držia palce,“ pochvaľuje si.

Deti z&nbsp;maringotky nad Banskou Belou chodia raz za pol roka na komisionálne skúšky do ich kmeňových škôl, kde sú zapísané na individuálnom vzdelávacom programe. Nie všetky školy takúto možnosť podporujú. Ich zoznam je na niekoľkých webstránkach. Napríklad na <a rel="noopener" href="http://www.domacaskola.sk">www.domacaskola.sk</a>.

Súčasná domškolácka vzdelávacia skupina Pod lesíkom teda nie je škola, ale napĺňa obsah daný štátnym vzdelávacím programom. „Odo mňa odchádzajú deti do piateho ročníka zvyčajne do klasickej školy. Niektorí rodičia hľadajú ďalšie alternatívne možnosti. V&nbsp;súčasnosti je možné individuálne vzdelávať aj deti druhého stupňa. Ja môžem byť garantom len pre prvý stupeň.“ Luciine deti počas skúšok nemajú žiadne výraznejšie problémy. Školy však skúšajú rôzne. Niekde je to formou zdĺhavých a&nbsp;náročných niekoľkohodinových testov z&nbsp;niekoľkých predmetov v&nbsp;jeden deň.

Napätie pred takýmito skúškami rastie. „Skúšajú zvyčajne z&nbsp;toho, čo sami v&nbsp;škole prebrali. To sa môže líšiť. Ak sa nájde niečo, čo som s&nbsp;deťmi nepreberala, prejaví sa to. Druhá možnosť je skúška s&nbsp;portfóliom. To je ideálna cesta. Portfólio si zakladá dieťa a&nbsp;pracuje s&nbsp;ním. Vidno v&nbsp;ňom všetky jeho práce, pracovné listy, projekty... Dieťa si ich odprezentuje samo a&nbsp;povie, čo sa naučilo. Ak sú k&nbsp;tomu aj krátke testy, nie je to stresujúce ako únavná šnúra skúšania. Skúškový systém nie je jednotný. Nastavujú si ho školy podľa svojich možností a&nbsp;požiadaviek. Dôležitá je pritom miera dôvery.“

Domškolácka vzdelávacia skupina v Banskej Belej funguje už štvrtý rok, tretí školský rok majú základňu v maringotke. Priemerne je v&nbsp;nej šesť detí. Keď to počasie dovolí, sú veľa vonku. Tam sa učia, hrajú, objavujú. Poznávajú prírodu a&nbsp;rozvíjajú svoje fyzické schopnosti v&nbsp;prirodzenom prostredí neďalekého lesa. Na začiatku boli deti v&nbsp;podkroví rodinného domu, neskôr v&nbsp;zariadení s&nbsp;veľkou spoločenskou miestnosťou. Maringotka prišla potom. „Jeden chlapec k&nbsp;nám prichádza len sem-tam. Jeho rodičia hľadajú po okolí bývanie. Je to takisto domškolák, ktorého chcú zaradiť medzi iné deti.“

Deti z&nbsp;okolia od Banskej Bystrice po Žiar nad Hronom sú spokojné. Vozia ich rodičia. Lucia hovorí, že by si vo väčšom priestore trúfla aj na deväť detí. „Asi by som ich zvládla aj o&nbsp;čosi viac, ale už by som musela poľaviť a&nbsp;menej sa im individuálne venovať a&nbsp;to nechcem,“ vysvetľuje.

Ráno pod lesíkom sa začína pohodovým príchodom a&nbsp;rannou aklimatizáciou. Kto sa nestihol najesť, ešte si niečo zahryzne. Nasleduje ranný kruh. „Naladíme sa na seba a&nbsp;porozprávame sa. Rodičia mi často hovoria, ako sa ich deti tešia, že porozprávajú, čo zažili. Po kruhu si vyberú plánovacie zošity, do ktorých si zapíšu, čo chcú stihnúť. Ja im nič nediktujem a&nbsp;funguje to. Keď potrebujú, s&nbsp;plánovaním im pomôžem. Väčšinou to už však dokážu samy. Dokážu sa pri tom zladiť. Niekedy sme začínali hrou na flaute, inokedy angličtinou či matematickými príkladmi. Prestávku si urobia slobodne, keď ju potrebujú. Na­jesť sa môžu kedykoľvek a&nbsp;na toaletu môžu ísť takisto kedykoľvek a&nbsp;nezneužívajú to,“ pochvaľuje si Lucia. „Nepotrebujem určovať pravidlá. Nikde ich nemáme napísané. Všetko riešime spoločne, keď treba.“

Deti v&nbsp;malom kolektíve sú ústretovejšie a&nbsp;učiteľ sa k&nbsp;nim dostane bližšie. „Tu si žijeme kamarátsky. Neprichádzam medzi ne ako autorita. Nejaké vyvyšovanie sa u&nbsp;nás nehrozí. Veľa času trávime spolu, veľa sa rozprávame, hráme... To všetko prináša priateľstvo a&nbsp;spolupatričnosť. Je dôležité podporiť dobro v&nbsp;nich. Samozrejme, niekedy to medzi deťmi zaškrípe, ale nie sú z&nbsp;toho žiadne vážne konflikty. Som s&nbsp;nimi a&nbsp;spoločne dokážeme takéto situácie podchytiť bez toho, aby prerástli do niečoho vážnejšieho. Keby mi v&nbsp;takejto malej skupine nefungoval priaznivo naladený kolektív, bolo by to trápenie.“

Lucia sa teší na novú terasu pred maringotkou. „Chcem, aby mi bolo dobre, a&nbsp;budem to robiť dovtedy, kým v&nbsp;tom budem šťastná a&nbsp;bude mi to dávať zmysel. Teší ma radosť detí z&nbsp;takejto formy učenia a&nbsp;spokojnosť ich rodičov. Keď zoženieme nejaké peniaze, možno si zväčšíme vnútorné priestory. Pri terase budú záhony a&nbsp;uvidíme, čo ešte. Ide najmä o&nbsp;deti,“ zdôrazňuje.

Domškoláci spod lesíka: Lucia sa venuje deťom na individuálnom vzdelávaní

Výber pre vás

Domškoláci spod lesíka: Lucia sa venuje deťom na individuálnom vzdelávaní

Súvisiace články

Malá a Veľká pevnosť utrpenia: V Terezíne bol hlad, choroby, mučenie, smrť

Z katastrofy atrakcia: Podzemné jazero v Európe má svoju temnú minulosť

Dievča do každého počasia: Dobrodružná fotografka Lujza chce skúsiť všetko

Výber pre vás