Mnohí si spomenú na legendárne „popradky“, vibramky spod Tatier, ktoré možno na nohách turistov vidieť ešte dnes. „Nosili ich chlapi z Horskej služby, a kto mal popradky, bol pán horolezec,“ vraví Vlado. A&nbsp;dnes sa takýmto pojmom stávajú topánky či čižmy z&nbsp;jeho dielne, pokojne porovnateľné so zahraničnými modelmi.

Vlastne všetko mohlo byť inak, pretože Vlado ako poľnohospodársky inžinier by kedysi ani vo sne netušil, že bude mať niečo spoločné s&nbsp;obuvníčinou. „Po škole som roku 1991 šiel na dva roky na vojnu a&nbsp;potom mi ponúkali miesto agronóma. Vtedy však družstvá padali jedno za druhým. Agronómčina je krásna robota, to som aj chcel robiť, ale je to práca, keď ste od jari do jesene, od rána do noci na roli a&nbsp;za tie peniaze... Našiel som si prácu v&nbsp;Podtatrane, robil som obchodného zástupcu za úplne iné peniaze a&nbsp;za úplne iných podmienok. Vyrábali sa tam topánky, brúsilo sa sklo. Neskôr som sa stal vedúcim,“ spomína.

Poctivé topánky sa nedajú oklamať.

V&nbsp;Podtatrane robil sedem rokov, potom sa rozhodol, že bude topánky šiť sám. „Vedel som, že po popradkách je dopyt stále. Za tie roky som sa dostal do obuvníckej brandže, spoznal som materiály. Dnes viem posúdiť, či je koža kvalitná. Na vysokú som chodil štyri roky, ale toto bola pre mňa druhá škola. Chodil som za jedným starým majstrom, ktorý ma učil. To čo som získal od neho, sa nikde na školách neučí. Najprv nám dedo niekoľko mesiacov cvikal a&nbsp;my sme šili. Teraz, keď som rozbehnutý, trvá mi obšitie takých dvadsať minút. Keď som začínal, tak zo dve hodiny. S&nbsp;majstrom sme všetko robili priebežne. Dnes nacvikám za hodinu a&nbsp;pol, kedysi možno za tri hodiny... “ vysvetľuje a&nbsp;dodáva, že je to pomerne ťažká odborná práca. Ak pri cvikaní niečo pokazí, dá sa to precvikať znovu. Nesmie sa však roztrhnúť koža. Najviac sa môže pokaziť pri záverečnom obrusovaní, keď je topánka takmer hotová. „Zo začiatku sa mi stávalo, že brúska to niekde prešvihla. Musím si dávať veľký pozor. Dnes topánku obrúsim za desať minúť. Spočiatku som stál pri brúske pol hodiny. Už viem, kde,&nbsp;čo a&nbsp;akou silou pritlačiť,“ priznáva.

Výrobu naplno rozbehol roku 2004, dnes má troch zamestnancov a&nbsp;vraví, že obuvníctvo ho uživí. Čo sa týka ručnej výroby, na Slovensku a&nbsp;v&nbsp;Česku nemajú konkurenciu. Je tu však zahraničná konkurencia, napríklad Garmont a&nbsp;pod. No o&nbsp;zákazníkov nemajú núdzu a minimálne polovica je z Českej republiky. Vladove topánky najďalej putovali do Kanady. Zákazníkmi sú milovníci hôr, poľovníci, bežní ľudia, lekári, podnikatelia. Známi a&nbsp;neznámi. „Už sme šili aj pre vozičkára. Robili sme mu klasické <a href="https://www.exisport.com/sk/2210-turisticka-obuv" target="_blank" rel="noopener">turistické topánky</a>, ale vnútri s&nbsp;barančinou a&nbsp;hladkou podrážkou,“ vraví.

Základom je pôvodná technológia výroby.

Technológia výroby zostala taká, ako ho to naučil starý majster. Akurát majú nové modely. Vlado si už návrhy kreslí sám. Zvršok prvého modelu je vyrezaný ručne, ak ho však robia často, majú na to vysekávacie nože a&nbsp;sekačku.

Vlado dokáže zreštaurovať aj tieto staré legendárne popradky.

„Je to celokožená topánka, na rozdiel od goratexových tam nie sú umelé materiály. V&nbsp;goratexových sa totiž časom membrány upchajú, nohy sa v&nbsp;nich začnú potiť a topánky začnú smrdieť. Koža však dýcha,“ vysvetľuje a&nbsp;zazrie na kolegove goratexy. „Naša podrážka sa nešmýka. Koľkokrát strhávame vibramy a&nbsp;dávame túto. Vibramová podrážka dlho vydrží, je kvalitná, ale šmýka sa najmä na tatranskej žule, lebo je tvrdá,“ tvrdí. V&nbsp;jeho dielni môžete ešte vidieť klasiku. Zvršok sa natiahne na kopyto, prirazí a&nbsp;obšije. Prvé šitie je vnútri, druhé je krupón, tretia vrstva sa prešije a&nbsp;potom štvrtá. „Podrážku lepíme zastudena a&nbsp;ešte sa nestalo, že by niečo odpadlo. Najprv to treba odmastiť toluénom či acetónom, aby to bolo suché, a&nbsp;vtedy lepidlo dobre chytá. Dokonca opravujeme tridsať- až štyridsaťročné topánky, pretože majú zošúchané podrážky,“ zdôrazňuje.

„Veľa ľudí sa pýta, ako dlho vydržia. Keď ich dám horskému nosičovi, tak ich určite zoderie skôr než ako bežný turista. Kto sa o&nbsp;ne stará, vydržia mu aj celý život,“ pokračuje. Má manželku a&nbsp;dvoch synov – škôlkara a&nbsp;štvrtáka. A&nbsp;či z nich budú jeho nasledovníci? „Radšej nech sú z&nbsp;nich architekti alebo doktori, toto sú ťažko zarobené eurá,“ hovorí. Zo svojej práce má radosť nielen sám, ale najmä jeho zákazníci, ktorí ju ocenia najmä na horách. „Poteší to, ak niekam volám, a&nbsp;povedia mi, že moje topánky sú v&nbsp;Bratislave kultové. Z&nbsp;Košíc mi volal jeden, že raz keď bude podnikať, chcel by mať také meno ako ja. Dokonca od ľudí dostávame pozdravy, že sú spokojní. Keď si v&nbsp;obchode kúpite topánky, tak im určite nepošlete ďakovný list alebo pohľadnicu.“

Dokáže ušiť topánky, ktoré vám vydržia až do smrti

Výber pre vás