Vladimír Kampf

Ťahá sa to s&nbsp;ňou odmala. Na otázku, čím chcela byť, keď bola malá, len krčí plecami. „Všeličím. Svoje odhodlania, čím chcem byť, mením často. Veľa vecí sa mi páči. Som nadšená z&nbsp;čohokoľvek nového. K&nbsp;tomu patrí aj to, že som už chcela robiť a&nbsp;robila som všeličo. Túžila som aj po chlapčenských profesiách. Chcela som byť smetiarom, vojakom, hasičom, policajtom... Samozrejme, princeznou, kaderníčkou, veterinárkou... Mám rada zvieratá. Na jednej odľahlej myjavskej kopanici máme rodinnú chalupu, vedľa bývali susedia, chovatelia psov. Pomáhala som im kúpať ich. Zvieratá ma fascinujú,“ vyznáva sa Lujza.

Jej pozornosti neušiel ani šport. „Baví ma vytrvalostné jazdectvo. Všetci si myslia, že to je len nejaké vozenie sa. Ale sedieť niekoľko hodín na koni je náročné. Mnohí si myslia, že tie kone týrame, ale ony to robia rady. Aj ony sa chcú slobodne poprechádzať a&nbsp;niečo nové vidieť. Veď sú pri tom pod prísnymi veterinárnymi kontrolami,“ vysvetľuje. „Okrem toho keď práve nejazdím, tréner mi prikáže behať, cvičiť, plávať. Nie je to len vozenie sa,“ dodáva.

Na otázku, či je niečo, čím nechcela byť, sa zamyslí a&nbsp;na chvíľu stíchne. „To je ťažké, pretože som si už vyskúšala všeličo. Chodila som na tenis, na dramatický krúžok, na výtvarný. Už viem, čo som nechcela byť: administratívny pracovník. Alebo človek, ktorý sedí kdesi v&nbsp;office a&nbsp;je zahrabaný v&nbsp;korporátnej práci. Sedieť a&nbsp;vykonávať jednotvárnu prácu by som nevydržala, ani keby som sa snažila. Ani po zamestnaneckých výhodách netúžim,“ smeje sa.

Nakoniec jej vyšlo, že sa chce čo najviac presúvať, nasávať čo najviac vnemov a&nbsp;vidieť, čo sa len dá. Samozrejme, aj skúsiť. S&nbsp;týmto odhodlaním chvíľu študovala krajinné a&nbsp;vodné hospodárstvo. „Bolo to na vysokej banskej škole v&nbsp;Ostrave. Nie je za tým žiadny príbeh, len sa mi to zdalo ako zaujímavá škola a&nbsp;chcela som skúsiť, či by bola pre mňa. Ostrava je pekná, je odtiaľ blízko do môjho obľúbeného Poľska. Naučila som sa tam po poľsky. Aspoň niečo. Pretože som počas štúdia zistila, že je veľmi pravdepodobné, že by som skončila na vodohospodárskych úradoch v&nbsp;kanceláriách. Tak som sa radšej prihlásila na vysokú školu do Anglicka.“

Začala študovať fotografiu v&nbsp;Canterbury. „Pustila som sa do kreatívnej fotografie a&nbsp;nových médií. To obsahovalo všetko: dokumentárnu a&nbsp;produktovú fotografiu aj teóriu. Tam som už vedela, že chcem byť cestovateľ dokumentarista. Že takých už ani veľmi niet a&nbsp;že krásne časy dobre platených kmeňových reportérov National Geographic sú už minulosťou, som zistila až neskôr.“

Lujza si v&nbsp;tom čase z&nbsp;Anglicka vybavila štúdium na Filmovej a&nbsp;televíznej fakulte Akadémie múzických umení v&nbsp;Prahe. „Využila som Erasmus, program EÚ na podporu vzdelávania, odbornej prípravy, mládeže a&nbsp;športu v&nbsp;Európe. V&nbsp;druhom ročníku som odišla na jednoročný výmenný pobyt do Prahy. Tam som chodila ako zahraničná študentka nielen na anglické lekcie, ale študovala som súčasne po česky. Neoficiálne som chodila všade, kam sa dalo,“ spomína s&nbsp;úsmevom.

V&nbsp;Anglicku skončila bakalára, ako sa patrí, a&nbsp;hneď sa prihlásila na magisterské štúdium na Inštitút tvorivej fotografie filozoficko-prírodovedeckej fakulty v&nbsp;Opave. „Dva týždne po štátniciach zatvorili pre kovid hranice. Uviazla som na kopaniciach v&nbsp;našej chalupe. Nechcela som zostať zatvorená niekde v&nbsp;meste, kde by som ani nos nemohla vystrčiť. Čo som mala robiť, keď sa nič nesmelo? Kúpila som si koňa. Chcela som ho aj predtým, ale nebola na to tá správna príležitosť. Tú priniesla až pandémia. Na koňoch som jazdila aj predtým, ale vlastného som nemala. Sused predával vytrvalostného arabského plnokrvníka, s&nbsp;ktorým by som mohla aj športovať. Tak som zrazu športovec a&nbsp;umelec, ktorého živí všetko, čo príde.“

Lujza v&nbsp;súčasnosti stráži hospodárstvo na kopaniciach a&nbsp;stará sa oň alebo je v&nbsp;trnavskej galérii Šlachta či kdesi na koncertoch s&nbsp;filharmonikmi. Má tam kamarátov a&nbsp;sama sa učí hrať na violončele. Sníva o&nbsp;fotografovaní filmov. „Zistila som, že byť športovec a&nbsp;umelec je asi najhoršia kombinácia, aká môže byť. To som asi zatiaľ zle dopadla,“ konštatuje žartom. „Ale čakám, čo príde.“

Na myjavských kopaniciach fotografovala, ako sa menia ľudia a&nbsp;krajina. „Zaujali ma aj autobusové zastávky. V&nbsp;čase, keď sme kúpili chalupu, sem ešte chodieval mikrobus. Odkedy je tu prevaha chalupárov, autobus netreba. Každý má auto. Po spojoch však zostali zastávky. Každá je iná. Stavali si ich ľudia, ako chceli, z&nbsp;toho, čo zohnali. Niektoré z&nbsp;prístreškov, ktoré som fotila, už nestoja alebo vôbec nie sú. Niektoré zasa ľudia začali opravovať, aby ich využili inak. Stávajú sa z&nbsp;nich trebárs výstavné siene. V&nbsp;jednej istý pán prezentuje fotografie zvierat, ktoré tu nafotil. Je to skvelý nápad, ako zastávky zachovať ako krajinný prvok. Ja som mala výstavu o&nbsp;zastávkach v&nbsp;Považskej Bystrici, v&nbsp;Senici, v&nbsp;Štetíne a&nbsp;v&nbsp;Ostrave. Zastávky v&nbsp;zastávke ešte len plánujem.“ Bol to typologický projekt. Rôzne zastávky z&nbsp;jedného uhla pohľadu, z&nbsp;rovnakej vzdialenosti, rovnakým spôsobom. „V&nbsp;Opave ma učil fotograf Peter Korček, ktorý senzačne fotografuje železničné stanice. Inšpiroval ma.“

K&nbsp;filmovej fotografii sa dostala počas štúdií v&nbsp;Prahe. „Všetky katedry tam spolupracujú. Byť fotografom filmov je moja srdcovka. Páčia sa mi dobre nasvietené scény a&nbsp;postavy v&nbsp;kostýmoch v&nbsp;starostlivo pripravenom prostredí. Všetci vedia, ako sa tváriť. Veľmi by ma bavili cestovateľské fotografie a&nbsp;reportáže. Tam zasa zvyčajne nie je nič pripravené či dobre nasvietené a&nbsp;treba vychádzať z&nbsp;toho, čo svet a&nbsp;situácia ponúkajú.“

Cestovné obrázky vytvárala počas cesty do Ameriky za vzdialenými príbuznými. Jej doteraz najdobrodružnejšou výpravou bola expedícia do Argentíny, kde okrem fotenia nakrúcala dokument o&nbsp;ceste spolu s&nbsp;ďalšími dvoma kamarátmi. „Sú to dobrodruhovia, ktorí trebárs nevedia jazdiť na motorkách a&nbsp;vyberú sa do Vietnamu jazdiť na nich. Vymysleli sme im lepšiu zábavku. Koňa dovtedy videli kdesi v&nbsp;diaľke v&nbsp;ohrade. Naplánovali sme cestu naprieč Patagóniou na koňoch. Ja som sa im o&nbsp;tie kone starala. Okrem toho chceli film, v&nbsp;ktorom budú oni a&nbsp;krajina. Dokončenie toho filmu už závisí len od peňazí,“ smeje sa. „Strih a&nbsp;postprodukciu zatiaľ sama nezvládam. Postupujeme podľa toho, na čo máme.“ Čo príde, to robí, aby sa uživila. „Chcela by som, aby náš patagónsky film bol čím skôr hotový. Snívam o&nbsp;premiére s&nbsp;výstavou fotografií v&nbsp;pekných priestoroch,“ vyznáva sa.

Fotografka Lujza by sa ešte rada vrátila do Južnej Ameriky. Je to jej ďalší cestovateľský sen. „Na koňoch sme prešli Argentínu, ale ja by som rada ešte do Kolumbie a&nbsp;Brazílie. Neviem, či sa to podarí na koňoch, ale túžim po tom. Nechám sa prekvapiť, aká bude realita,“ dodáva na záver.

Dievča do každého počasia: Dobrodružná fotografka Lujza chce skúsiť všetko

Výber pre vás

Dievča do každého počasia: Dobrodružná fotografka Lujza chce skúsiť všetko

Súvisiace články

Láska z hostinca: Vymenila Kanadu za viedenský balkón

Kalvária vstáva z fragmentov: Panna Mária a svätá Veronika zo siedmeho zastavenia

Unikátne Múzeum Podzoboria: Je za tým on, ale bez nej by to nebolo

Výber pre vás