Vladimír Kampf

Na to, aby sa Marcel Pekar dostal k&nbsp;výrobe historických cínových armád, najprv študoval na Fakulte matematiky, fyziky a&nbsp;informatiky Univerzity Komenského v&nbsp;Bratislave, kde vydržal dva roky. Potom sa pustil do sociológie, ktorú dokončil. „Sociológia je veda o&nbsp;živote. Tým, že som živnostník, ju využívam. Inak som sa jej nevenoval, pretože hneď po skončení vysokej školy som začal vyrábať cínových vojačikov. Už je to cez štvrťstoročie.“ Rodáka z&nbsp;Považskej Bystrice živia cínoví vojačikovia. Naozajstní, poctiví, ručne maľovaní.

Keď bol malý, chcel byť kozmonautom, ale... „V&nbsp;našom meste v&nbsp;čase mojej mladosti bolo všetko jasné. Bývali sme strojárenská veľmoc. Každý chcel byť inžinier. Moja mama bola projektantka a&nbsp;otec robil vo výpočtovom stredisku Považských strojární. Tu som sa mohol stať strojárom, stavbárom alebo učiteľom či doktorom. O&nbsp;tom, že existuje nejaká sociológia, som sa dozvedel až v&nbsp;Bratislave. Fakulta matematiky, fyziky a&nbsp;informatiky mi pripadala ako automatická voľba, pretože som bol dobrý v&nbsp;matematike. Vzali ma bez prijímačiek. Šlo mi to dobre, ale niečo na tom ma bavilo a&nbsp;niečo nie. Prišla na mňa kríza, pretože som nebol vnútorne kompatibilný so školou a&nbsp;po páde režimu v&nbsp;roku 1989 sa nám otvárali nové možnosti, o&nbsp;akých sme predtým ani nesnívali.“

Ozajstného cínového vojačika videl prvý raz v&nbsp;Prahe na Hradčianskom námestí vo vtedajšej expozícii vojenského múzea v&nbsp;Schwarzenberskom paláci. „Mali tam diorámu tridsaťročnej vojny. Tam som si vyprosil od otca úplne prvého cínového vojačika, ako sa patrí. Moja vášeň má však pôvod v&nbsp;plastových figúrkach. Vyrastal som na dobrodružných románoch, hltal som Vinnetoua, najmä filmy o&nbsp;ňom. K&nbsp;tomu som čítal bohato ilustrované knihy. Počas základnej školy som chodieval na výtvarný krúžok.“

Úplne prvého vojačika z&nbsp;plastu dostal v&nbsp;Maďarsku počas rodinnej dovolenky. „Otec spomínal, že keď videl moje oči upreté do výkladu stánku, musel mi nejakých kúpiť. Nerobil som žiadny nátlak, ale taký výraz v&nbsp;tvári vraj u&nbsp;mňa nikdy nevidel.“

Vášňou k&nbsp;figúrkam nakazil aj ostatných chlapcov z&nbsp;ulice. „Vyrastal som pod Považským hradom. Babka bola z&nbsp;Podhradia. Hrad bol pre mňa čosi tajomné, k&nbsp;tomu rytieri z&nbsp;rodu Podmanických a&nbsp;epitaf v&nbsp;kostole… Figúrka Rafaela Podmanického je moja úplne prvá vlastná figúrka, ktorú som robil práve podľa jeho vyobrazenia na epitafe.“ Epitaf zobrazuje muža v&nbsp;plnej zbroji obkoleseného erbmi a&nbsp;nápisom. Na náhrobku je pozoruhodné, že nápis je písaný v&nbsp;starej slovenčine, čo bolo v&nbsp;tých časoch v&nbsp;Uhorsku nezvyklé.

Plastové figúrky mu postupne pribúdali, k&nbsp;tomu sa časom pridali nejaké iné cínové, ale nebolo to ono. „Môj otec bol tri razy na školeniach vo vtedajšom Sovietskom zväze. Odtiaľ mi priniesol prvých cínových rytierov, ktorí však neboli pekne tvarovaní, ale boli to len také ploské siluety. K&nbsp;bohatierom som dostal aj cínových sevastopolských námorníkov.“

Keď dospel, celú svoju vážnu zbierku daroval bratrancom. „Nehodnotím to ako chybu, bol som vo veku, keď som k&nbsp;tomu nemal až taký vážny vzťah,“ zamýšľa sa zberateľ. „Myslel som si, že som im daroval všetko, ale pred troma rokmi som objavil v&nbsp;pivnici časť svojej zbierky, ktorú tam pravdepodobne upratali rodičia. Sú medzi nimi aj tí ruskí ploskí červení bohatieri spolu s&nbsp;hlinenými československými zvieratkami a&nbsp;pôvodnými Američanmi. Je to vzácna zbierka, v&nbsp;ktorej je dosť poškodených vecí. Hádam sa k&nbsp;nim raz dostanem, aby som ich opravil.“

Na konci vysokej školy sa odhodlal vyrobiť si rozľahlý insitný model hradu s&nbsp;kopou figúrok. Mala to byť vtipná až gýčová dioráma na rodinnej chate. „Začal som od konca, išiel som si kúpiť rytierov do svojho budúceho hradu. Lenže žiadnych som nezohnal. Vlna plastových figúrok sa v&nbsp;tom čase končila už aj na západe. Vtedy som stretol kamaráta z&nbsp;Česka, ktorý sa živil výrobou cínových vojačikov. Aj on začínal ako zberateľ. Ja som sa k&nbsp;tej vášni vrátil. Začal som sa špecializovať na stredovek a&nbsp;na plastové figúrky. Mám ich doma okolo tisíc. Mnohé z&nbsp;nich sú staršie ako ja. Ale kamarát z&nbsp;Česka ich má ešte viac.“

Núdza o&nbsp;figúrky do hradu Marcela priviedla k&nbsp;ich výrobe. Nič iné mu nezostávalo. „Ako ich mám vyrobiť, som sa dočítal v&nbsp;legendárnom technickom časopise ABC, ktorý nám za socializmu umožňoval vyrobiť si niečo, čo sme si nemohli kúpiť. Časopis stále vychádza, ale už nemá také praktické návody a&nbsp;je takmer iba o&nbsp;tom, čo si kde kúpiť hotové. Vychádzal som z&nbsp;článku pána Prokopa, ktorého som neskôr stretol počas jednej z&nbsp;rekonštrukcií bitky pri Slavkove a&nbsp;kúpil som si od neho jedného jeho vojačika. Vtedy som mu aj poďakoval za článok, ktorý mi pomohol.“

V&nbsp;Českej republike prežilo dobu plastových vojačikov aj niekoľko remeselníkov, ktorí sa nevzdali cínu. „Mnohí z&nbsp;nich už nežijú a&nbsp;ani po nich nezostali katalógy. Keď to šlo za našimi západnými hranicami, povedal som si, že skúsim vyrábať figúrky u&nbsp;nás. Prvý rok som mal veľké oči a&nbsp;bolo tak akurát z&nbsp;ruky do úst. Druhý rok ma prekvapil. V&nbsp;tom čase to išlo ako teplé rožky. Potom som mal všelijaké životné skoky a&nbsp;zmeny. Pred niekoľkými rokmi som sa rozhodol zriadiť dielňu a&nbsp;nemať ju len doma. Byrokracia a&nbsp;ja sa nemáme radi. Keby som vtedy bol vedel, čo také založenie dielničky znamená, tak by som sa do toho nebol púšťal.“

Teraz je to už dobré, ale začiatky boli ťažké. „Peniaze sme investovali a&nbsp;ani sme nezačali vyrábať a&nbsp;už sme nerobili. Prišiel kovid. Nebudem sa sťažovať... Dotáciu od štátu som dostal takú, že som si k&nbsp;nej musel doložiť z&nbsp;učiteľského platu 50&nbsp;eur, aby som mal na vlastné odvody. Dva dni v&nbsp;týždni učím na umeleckej škole.“

Na chránenom pracovisku jediná zamestnankyňa Anka vyfarbuje postavičky. „Špecializujeme sa na stredovek a&nbsp;naša produkcia bývala takmer výhradne na našich hradoch. Dopyt tam býval taký veľký, že som ani nemusel nikam chodiť. Problém nastal s&nbsp;príchodom lacného ázijského tovaru,“ hovorí jedinečný slovenský producent miniatúrnych armád. Ďalší výrazný odbyt vojačikov je na jarmokoch, hodoch a&nbsp;obecných podujatiach. Práve tam si ich nachádzajú chlapci s&nbsp;náhlym mimoriadnym výrazom v&nbsp;tvári a&nbsp;niektorí aj žiadostivo prosia rodičov, aby im nejakého kúpili. „Tento rok nestíhame,“ pochvaľuje si.

Aj cín išiel s&nbsp;cenou hore. „Musel som skokovo strašne zdražieť. Inak to nešlo. Dodávateľ, ktorý ma zásobuje cínom, musel zdvihnúť cenu najmä pre drahé energie. Ja ho musím znova taviť. Ešte pred siedmimi rokmi stál kilogram cínu do šesť eur, dnes stojí trinásť. Keď ho zoženiem lacnejší, tak zasa zdražejú farby alebo zdvihnú odvody. Nie som dobrý obchodník ani ekonóm, ale verím, že to vždy nejako zvládneme,“ dodáva s&nbsp;úsmevom.

Najlepšie burzy bývali v&nbsp;Nemecku. Doteraz je tam každý druhý rok veľký veľtrh. „Dnes je predaj v&nbsp;zahraničí viac vec sociálnych sietí a&nbsp;portálov, na ktorých sa dá zohnať alebo ponúkať čokoľvek. Pribúdajú aj knižky kompletných kolekcií, ktoré výrobcovia nikdy nemali tak dôsledne a&nbsp;dôkladne spísané a&nbsp;odfotografované.“

Veľkým snom slovenského výrobcu cínových vojačikov je vyrobiť tri postavičky: kapitána Steina, notára Barbariča a&nbsp;seržanta Jaroša podľa knižnej série Juraja Červenáka. „Práve figúrky ma priviedli k&nbsp;štúdiu histórie. Obdobie protitureckých vojen v&nbsp;16.&nbsp;a&nbsp;17.&nbsp;storočí sú najzaujímavejšie dejiny tohto územia. Naše hrady vtedy dostávali veľkolepú podobu. Stretával sa u&nbsp;nás Orient so západom. Ich armády boli pestré.“

Pre radosť si urobil svätého Františka. Nemal to byť obchodný artikel, ale... „Chodil som predávať do Nemecka na veľký stredoveký turnaj Kaltenberger Ritterturnier, ktorý založila slovenská emigrantka Brigita Sopko. Je to v&nbsp;Bavorsku, kde má František veľa fanúšikov. Tajne som dúfal, že tam nejakého predám, ale nepredal som tam ani jedného. Najviac som ich predal u&nbsp;nás. Pred časom sa mi ozval naozajstný františkán. Bol nadšený, že si našiel Františka.“

Kedy vlastne bude stáť ten hrad, pre ktorý vznikla na Slovensku dielňa na cínových vojačikov? „Hrad je hlavný sen. Už mám doma zopár artefaktov budúcej stavby. Projekt je zatiaľ nedotiahnutý. Hádam raz vznikne aspoň niečo, aspoň brána. Inak, môj sen vlastne plnia občianske združenia, ktoré zachraňujú hrady. Intenzívne sledujem, ako im vracajú život a&nbsp;ich zvyškom pomáhajú na svetlo sveta. To je skvelé. Rád cez sociálne siete sledujem, ako sa menia, a&nbsp;rád sa zájdem na niektoré pozrieť.“

Cínový svet: Marcel PEKAR má jedinečnú zbierku maličkých figúrok! FOTO

Výber pre vás

Cínový svet: Marcel PEKAR má jedinečnú zbierku maličkých figúrok! FOTO

Súvisiace články

Zachránený posmrtný život: Čo nám vedia prezradiť hrobky? Egyptologička vysvetľuje

Malý hotel pod Michalskou vežou má svoje čaro: Takto môžu turisti spoznať Bratislavu

Búdková vášeň: V dedinke Malá Lehota ich nájdete všade! Nikdy ich nie je dosť

Výber pre vás