Nad Košariskom čnie kopec prezývaný Gama Parbat a na ňom je už štyridsať rokov domovský kemp trampskej osady Game Farm, nazvanej po americkej rezervácii vysokej zveri, ktorý pamätá dobré, ale i horšie časy. Často odtiaľ počuť staré trampské pesničky a vtedy akoby zastal čas.

Pred časom sme písali o trampoch z osady Jicarilla, ktorých legendárny Trojkráľový výšľap štafetovo prebrala trampská osada Game Farm. Nedalo nám a vybrali sme sa za ňou do kopcov.

Jarná sobota a na Košarisku nás už vyzerá Čika. Šliapeme lesom hore po vychodenej cestičke a čoskoro nás čaká odmena: drevená chata gamákov, tak si totiž medzi sebou hovoria. Z komína sa dymí, vítajú nás uštekaný trampský pes Sidney a ďalší osadníci. Sadáme si s Čikom, Pucom a Pampúchom k veľkému stolu, vedľa na piecke vo veľkom hrnci buble polievka a ich príbeh sa môže začať.

Osada vznikla v roku 1972 ako spontánny nápad niekoľkých spolužiakov zo základnej školy. Medzi zakladateľov patria aj Čika a dnes už nebohý Kaprál. „Stretli sme sa na osade Zlatý prameň, kam chodieval s jedným spolužiakom. Zistili sme, že sme z jednej školy, dali sme to dokopy, a keď sa nám v piatok podarilo obalamutiť rodičov, aby nás pustili von, šli sme na Bajzdricu (Vydrica – pozn. red.), kde bolo miesta dosť. Najprv sme založili osadu Zlatý kozorožec, Kaprál nakreslil domovenku. Volali nás k sebe aj Bojoví vlci, Starý vlk a šerif Kicko vraveli, že potrebujú mladých. Chodili sme k nim rok, ale nebolo to ono, predsa len boli o dobrých tridsať rokov starší, skoro ako rodičia. Odišli sme a založili Game Farm. Kaprál vtedy našiel v Živote článok o domovenkách amerických rangerov. Zapáčil sa nám, bola to Amerika, čo bola hlavná vec,“ začína Čika.

Zaujal ich tvar domovenky, pretože vtedy boli prevažne trojuholníkové alebo okrúhle, ktoré sa dali najjednoduchšie vyšívať. „V Bratislave ich vyšívali iba na jedinom mieste, na Mickiewiczovej ulici, jedna stála tridsať korún, čo bolo veľmi drahé. Veď sme mali štrnásť. Dnes sa nad tým usmejeme, ale vtedy to bolo dosť peňazí, na porovnanie veľký dvojtýždňový vander nás vyšiel na stovku,“ pridáva sa Puco.

Postavili si prvý zrub, síce trochu detský, smejú sa, že vyzeral ako kôlňa. Ale bol to ich zrub, vo fantázii prenesený do severoamerickej divočiny. Mali dohodu s „lesákmi“, chodili sadiť stromčeky, za čo dostali peniaze. „Tu bol vtedy vonkajší vojenský okruh, no vojaci sem nechodili, lebo to bolo od nich ďaleko. Mali sme dobrý vzťah s horárom Veselým, keď sme niečo chceli spraviť, šli sme za ním, aby nám dal súhlas. Na Tureckom vrchu vtedy velil Laco Cimbala, chalani z Nemeckej s ním mali také vzťahy, že namiesto toho, aby bol cez víkend s rodinou, šiel k nim na osadu,“ pokračuje.

Dlho boli na svojom kopci izolovaní, žili si svoj trampský život. Neskôr prišli Ondatry, Bojoví vlci, ktorí majú kempy neďaleko. „Tramping je o tolerancii, tu sa nikto nehrá na niečo, že ja som viac. Vekový rozdiel absolútne nehrá rolu, rozdiely sa zotreli. Keby som starého trampa stretol v civile, je to pre mňa pán Niekto a vykal by som mu. No ak sme prišli na tramp, všetci si boli rovní. Keď sme šliapali a chceli sa najesť, zohriali sme si jedlo v jednom ešuse a nahádzali sme to do seba. To sú vzťahy, keď sa človek môže spoľahnúť na kamaráta, že mu pomôže,“ zdôrazňuje Čika.

Zo začiatku prevandrovali najmä Slovensko – Veľkú Fatru, Slovenský raj, Slovenské Rudohorie, Vysoké Tatry, Muránsku planinu... „My sme boli, Česi na to majú pekný výraz, ‚krajánkovia‘, sústredili sme sa na Slovensko,“ tvrdí Puco. Pred veľkým vandrom vždy dali peniaze dokopy, Puco bol pokladník. V osade boli šiesti, spolu šli na pivo či na kofolu. „Raz sme išli dole z Chopku, spali sme v Jánskej doline. S Čikom sme prišli prví k chate, Čika vraví: Vezmem si pivo, ty malinovku. Chytili sme sa na tom, vravel som mu, počkáme ich a hotovo. Ja mám rád sladké a liezlo mi na nervy, že som na celom Slovensku poznal všetky možné chute malinoviek. Raz mi na fľašu chlapci navliekli cumeľ,“ so smiechom hovorí Puco. Ak došli peniaze, mali to šťastie, že v osade boli dobrí gitaristi a speváci, ako napríklad Džorž, ktorý zložil pesničku Tulák Jim a hrával aj v hudobnej skupine Dostavník. Takže keď niekam prišli, spievali a hrali, a ľudia im radi zaplatili pivo či kofolu.

V zrube trávili aj Vianoce a dohodli sa, že na búdu budú chodiť až manželky. „Chodila síce Brčkavá s Džordžim, no skoro nám rozložila partiu. Veď keď je päť–šesť mladých chlapcov, ktorí hľadajú lásku, a zrazu príde dievča, je jedno, či pekné, či škaredé, podstatné je, že bolo jediné v širokom–ďalekom okolí. Zrazu všetci chcú nejako vyniknúť, ukázať sa. Anita, naša kamarátka zo Strateného kúta, neraz spomenie: Pamätám sa, ako sa Puco s Čikom bili o zrkadlo, aby sa mohli učesať,“ smeje sa Pampúch.

Takže manželky napokon aj prišli, ale gamáci sa dohodli, že ich vtiahnu do svojej osady a nedajú sa zlákať do inej. Vznikali totiž trampské manželstvá, veď napríklad Pampúch tú svoju spoznal priamo na Košarisku, kde mali aj svadbu, a zostali mu verní dodnes. Všetci spoločne trávili dovolenky, brávali deti na chaty. Tie chodili do puberty, potom mnohé prestali. Ktovie, možno sa sem vrátia.

Peniaze z lesných brigád dali dohromady a vo vojenskom výpredaji kúpili polorozpadnutý gazík. Zmontovali ho, z kopy šrotu sa tak stal „honosný“ osadný gazík, ktorým cestovali na rodinné dovolenky. Mal iba jednu chybu, žral ako divý, takže keď neskôr už niektorí z nich mali škodovky, zistili, že je lacnejšie ísť na dvoch–troch autách ako na ňom. Takto boli na „zájazde“ v Zakopanom a na Balatone.

V roku 1989 začali vedľa starého zrubu stavať nový, pomáhali im kamaráti z ďalších trampských osád. Keď bol hotový, starý zbúrali. Najvernejší domovskej osade bol Čika, niektorí z chlapcov totiž začas chodievali s inými osadami, no napokon sa vrátili späť.

Nadišla slobodnejšia doba, keď trampom nehrozili príslušníci verejnej bezpečnosti, ktorých išlo poraziť z trampských prezývok. Komplikovalo im to totiž identifikáciu „páchateľov“ a „protispoločenských živlov“. Z týchto nepríjemných zážitkov sa stali len spomienky občas rozprávané pri ohni či na potlachu. Pred tromi rokmi zomrel kamarát Kaprál a osadníci tak zostali bez šerifa. Ďalšieho už nevolili, šerifskú hviezdu majú ako spomienku pripnutú na osadnej vlajke. Zostala skalná trojica – Čika, Puco a Pampúch, smejú sa, že Čika je vlastne hovorcom. V civilnom živote má Čika živnosť na predaj autokozmetiky, Puco pracuje u ombudsmanky a Pampúch má firmu na zámkovú dlažbu.

Stále chodievajú na vandre, majú niekoľko spriatelených osád, s ktorými udržiavajú družbu. „Kamarát Hríboš z Rýchleho Blesku v Lanžhote robí dlhé roky vítanie jari. Chodievame k nim dovolenkovať a oni zasa sem. Ďalšia je osada Nowakos z Prostějova, kde sme nedávno boli na šípkovom turnaji. Kedysi mali chatu postavenú na hranici, s čím bol problém pri delení Československa. Napokon si kúpili starú chalupu, ktorú dávali dohromady tak húževnate, že im spadla celá stena. Volali sme to Troubky. Dole má veľkú miestnosť s terasou, kde sa dá posedieť, a spálňa je pod strechou na povale,“ vysvetľuje Čika. Dlhoročne sa priatelia aj s kamarátmi z osady Tiger zo Znojma.

Okrem výročných potlachov majú niekoľko slezín, ktoré sa rokmi stali tradíciou. „Keď sa nám 30. decembra 1979 v lodenici zabil kamarát Fafo, o rok neskôr sme mu spravili pamätný oheň, čo sa napokon stalo tradíciou,“ dodáva Puco. A, samozrejme, každoročný Trojkráľový výšľap z Rače na Košarisko. „Tento rok prišlo stopäťdesiat ľudí. Oheň je však určený skalným, bolo nás tu päťdesiat,“ vraví.

Keď mala ich osada štyridsiatku, vynovili totem a spravili potlach, ako sa patrí. Game Farm totiž žije ďalej, ich zrub splynul s lesom, akoby tam stál odjakživa.

Chlapci z Gama Parbatu: Tu sa nikto nehrá na niečo, že ja som viac

Výber pre vás