Vladimír Kampf

Úplne na začiatku chcela byť rušňovodičkou. Najprv študovala na Slovensku na strednej elektrotechnickej škole. Po dvoch rokoch štúdií dostala štipendium v&nbsp;Nórsku. „Zamerala som sa na tri predmety: biológiu, geografiu a&nbsp;výtvarné umenie.“

Po príchode domov si chcela dať chvíľu pauzu pred štúdiom na vysokej škole. Začala pracovať, osamostatnila sa a&nbsp;tak to zostalo doteraz.

Keď počas pandémie nemala prácu a&nbsp;železnice sa neozývali, našla si robotu vo firme s&nbsp;nákladnými autami a&nbsp;kamiónmi. „Tam som spoznala svojho priateľa Martina. Tak sme sa skamarátili, že som ho poprosila, aby ma naučil jazdiť na veľkých, ťažkých autách. Veľmi sa mi páčilo nielen jazdiť, ale aj pomáhať mu pri opravách. Keď prišiel úrad práce s&nbsp;ponukou na vodičské kurzy na neštandardné vozidlá, šla som do toho. Za pokus nič nedám, a&nbsp;ak uspejem, budem šoférovať.“

Úradníkom bolo čudné, že sa za volant veľkých áut hrnie taká mladá dievčina. „Nie som jedinečná. Dnes už je viac mladých dievčat za volantom veľkých áut, ale stále sme za exotky. Mne sa najviac čudovali, ako to zvládnem taká malá. Zaujímalo ich, či dočiahnem na pedále.“

Na pedále dočiahne, na podlahu nie. „S&nbsp;plynom až na podlahu nemám problém. Tak nohu vystriem. Ale keby som si chcela len tak položiť nohu mimo nich, to ‚nedám‘. Používam desaťcentimetrovú podložku a&nbsp;je to v&nbsp;pohode,“ smeje sa.

„Je to bezpečné,“ ubezpečuje Violka. „Pedále ovládam veľmi rýchlo a&nbsp;šikovne. Podložku po­užívam len na to, aby som si mala kam položiť nohu, keď počas dlhšej jazdy nepoužívam spojku. Bez nej by ma to bolelo.“

V&nbsp;autoškole mala sedadlo, ktoré sa nedalo nastaviť. Sedela veľmi nízko a&nbsp;na asfalt nedovidela. Na orientovanie musela používať aj za jazdy vpred spätné zrkadlá. Vraj to všetci prežili a&nbsp;s&nbsp;inštruktorom zostali veľmi dobrí kamaráti. „Priateľ ma raz stretával na ceste a&nbsp;hovoril, že spoza volantu bolo vidno iba brmbolec. Som ako také autonómne vozidlo na cestách. K&nbsp;vodičskému mám kvalifikačný kurz. Urobila som si všetky papiere, za ktoré som si priplatila dve tisícky plus od úradu práce som dostala 1&nbsp;300&nbsp;eur. Zamestnala som sa najprv vo firme, ktorá naváža štrk a&nbsp;asfalt.“

Do kabíny smetiarskeho auta ju nevzali, pretože mali podmienku, aby sa prvé tri mesiace za­učila vzadu na stúpačke a&nbsp;tlačila kontajnery. „Zákon nedovoľuje ženám dvíhať ťažké veci, na stúpačku som nemohla. Mňa nevzali, ale majú štyri šoférky, takže neviem, ako tie zaučili... Jednoducho ma nechceli.“

Malá Violka je zjav. Prijať ju nemali problém takmer nikde. „Prácu so štrkom a&nbsp;s&nbsp;asfaltom mi našiel priateľ. Vraj je to jednoduchšie, ako sa nadrapovať s&nbsp;ťažkými paletami alebo so zmoknutými plachtami. Jednoducho prídem na miesto a&nbsp;vysypem, čo veziem. Treba byť pri tom mimoriadne pozorný a&nbsp;všímať si hlavne káble nad sebou. Nesmiem ani prekotiť auto pri vysýpaní. Musím byť sústredená.“

Ako začiatočníčku ju hneď posadili do toho najkrajšieho kamióna. „Veľmi som sa bála, ale šéf trval na tom, že si ho mám zobrať. Do toho začalo snežiť. Hrôza! Bola som v&nbsp;kameňolome kde boli jamy, ktoré nebolo vo vode vidno. Odtrhla som na tom peknom autíčku spodok nárazníka. To však nebolo to najhoršie. Niektorý z&nbsp;nasledujúcich dní som sa viezla na váhu, šmyklo ma a&nbsp;rozbila som nárazník a&nbsp;schody. Na tom najkrajšom aute...“

Šéf sa nehneval a&nbsp;opravu zaplatil. „Upozorňoval ma, že si musím dávať oveľa väčší pozor. Začala som sa učiť na vlastných chybách a&nbsp;dostala som staršie auto. Potom sa mi už nič nestalo. To boli moje prvé dva mesiace.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Prvú vážnu, ťažkú prácu mala ďaleko od domu. „Bývala som taká unavená, že sme pre mňa hľadali niečo iné. Teraz to mám bližšie, nerobím síce na kamióne, ale na superterénnej osemkolke. Je vyššia a&nbsp;mohutnejšia. S&nbsp;tým sa úplne inak cúva. Volantom treba točiť opačne, ako som bola zvyknutá. Keď ma zaúčali, išlo mi to hneď, len som musela zvládnuť uzávierky náprav. Tretí deň ma poslali na zablatenú stavbu diaľnice. Bála som sa, že sa prekotím. Kolega, ktorý ma zaúčal, sa na mňa len tak pozrel a&nbsp;pochválil ma, že môžem pokojne jazdiť sama. To ma potešilo,“ spomína.

Aj priateľ Martin, ktorý bol jej prvým učiteľom, si pochvaľuje. „Žien za volantom pribúda, pretože šoférov je nedostatok,“ vysvetľuje.

Podľa Violky sú moderné autá jednoducho ovládateľné. Silu na ne netreba, len grif a&nbsp;skúsenosti. „Možno by som sa so starou vétrieskou ani nehla, veď nemá ‚servo‘ a&nbsp;‚kvalt‘ na nej ide ťažko. Bolo by to náročné. Moderné autá sú priateľskejšie, napriek tomu mám aj z&nbsp;nich svalovicu. Teraz mám auto s&nbsp;manuálnymi prevodmi, spojka na ňom ide tvrdšie ako na osobáku. Treba ju riadne vytláčať.“

Keď vystúpi z&nbsp;kabíny, zákazníci sú vraj zrazu šťastnejší. Pochvaľujú si, aké je milé a&nbsp;krásne vidieť takú malú slečnu za veľkým volantom. „Robím videá na sociálne siete o&nbsp;tom, ako som na začiatku vodičskej kariéry. Je to hlavne pre mladých ľudí. Začali ma sledovať aj starší kolegovia, ktorí sa tešia, že sa so mnou vracajú do čias vlastných začiatkov.“

Neraz sa jej stalo, že na ceste prechádzal oproti nej kolega na kamióne a&nbsp;zastavil ju len pre to, aby Violke povedal, aké super videá robí. „Môj strýko spolu s&nbsp;otcom a&nbsp;s&nbsp;ďalšími členmi našej rodiny a&nbsp;kamarátmi z&nbsp;môjho okolia ma sledujú veľmi pozorne. Vzniká Denník malejtruckerky – komionistky. Rozprávam o&nbsp;tom, čo sa mi stalo, opisujem dobré a&nbsp;zlé situácie. Napríklad ako si poradiť s&nbsp;defektom. To sama neurobím. Zavolám do firmy a&nbsp;príde mechanik.“

Priateľ Martin hovorí, že situácií zažila veľa, ale tým, že jej idú ústa neustále, si toho aj pozorný poslucháč málo pamätá.

Nebýva to ľahké. „Poslali ma za Fiľakovo do kameňolomu. V&nbsp;ten deň bola cesta namrznutá. Viezla som sa hore kopcom so zákrutami. Kamión sa mi začal šmýkať hneď v&nbsp;prvej. Nevedela som, ako sa vykrútiť, aby ma nezlomilo do jednotky. Panika, stres, priateľ na telefóne... Bola som zúfalá. Plakala som. Martin ma upokojoval, že nemám konať zbrklo. Nakoniec sa mi náves podarilo vyrovnať a&nbsp;pomaly cúvnuť na malej spiatočke. Vtedy mi nebolo všetko jedno.“

Na začiatku zasa dostala len telefónne číslo na zákazníka a&nbsp;poslali ju naslepo do Ružomberka. „Vtedy som nevedela, že to tak je viac-menej normálne. Telefónne číslo nám často musí stačiť. Spočiatku som z&nbsp;toho mala stres.“

Keď bola úplne prvý raz úplne sama na cestách v&nbsp;staršom aute, „zdochol“ jej motor rovno v&nbsp;križovatke kdesi v&nbsp;Košiciach. „Strašne lialo, vyrážala som okolo tretej ráno... Spočiatku som si myslela, že sa vrátim a&nbsp;poviem, že si na to netrúfam. Nakoniec to išlo celkom dobre, až kým ma auto neprestalo poslúchať. Nešlo naštartovať. Volala som priateľovi, ktorý ma na diaľku kontroloval. Behala som v&nbsp;panike okolo. Pomohol reset baterky. To už za mnou bola kolóna kolegov... Sadla som s&nbsp;premočenými topánkami do auta, ktoré nekúrilo. Štyri hodiny som potom šoférovala radšej bosá, premočená v&nbsp;ľadovej kabíne,“ spomína dnes už s&nbsp;úsmevom. „To bola hrôza v&nbsp;prvý deň mojej kamionistickej samostatnosti.“

Violka vie, že nepríjemných situácií na ňu ešte čaká habadej. „Za volantom som krátko, veď ani nemám o&nbsp;čom rozprávať.“

V&nbsp;kabíne je aj tak šťastná. „Najšťastnejší moment pre mňa bol, keď som si prišla povoziť otca. Bál sa. Nie preto, že by mi neveril, ale toho velikánskeho auta. Bolo to krásne. Prechádzala som mojou milovanou Banskou Štiavnicou, sestra ma nakrúcala, zastala som, naložila som si otca a&nbsp;on že –&nbsp;vau, dcéra ma vezie v&nbsp;kamióne!“

Vraj od detstva bola viac na chlapčenské zábavky. Bicykle si opravovala sama. „S&nbsp;otcom pri technike som trávila kopu času. Aj tlačiarne sme rozoberali. Technické veci ma vždy bavili.“

V&nbsp;noci sa jej jazdiť nechce, pretože ju z&nbsp;toho bolia oči. „Na cestách je síce pokoj, ale od skúsenejších vodičov viem, že nočné jazdy rozhodia organizmus. Keď potom človek prejde na denné šichty, roky mu trvá, aby sa v&nbsp;noci poriadne vyspal.“

Jej snom je skúsiť všetko. „Raz sa musím dostať aj do tej lokomotívy,“ hovorí odhodlane.

„Páčilo sa mi vyskúšať si mohutný kontajnerový nakladač. To bola paráda. Skvelé je aj opravovať takéto megastroje. V&nbsp;tom som sa začala vyžívať. Stále špinavá... To je krása! Aj keď som maličká a&nbsp;nevládzem, pri každej takejto oprave som prvá,“ chváli sa.

Jej snom je vyskúšať si jazdu veľkým nákladiakom po nórskych cestách. „Žila som tam dva roky počas školy. Martin by si zasa rád skúsil jazdu po zamrznutých kanadských jazerách. Pridala by som sa... Ale len na chvíľu. Chceme zostať doma a&nbsp;venovať sa sebe a&nbsp;rodine. Keď počúvam príbehy kamionistov, ako spávajú na parkoviskách, kde ich môžu vykradnúť a&nbsp;olúpiť, tak sa bojím. Sama by som do toho rozhodne nešla.“

Brmbolec za volantom: Na pedále dočiahne, na podlahu nie! Odvážna Viola šoféruje nákladiak

Výber pre vás

Brmbolec za volantom: Na pedále dočiahne, na podlahu nie! Odvážna Viola šoféruje nákladiak

Súvisiace články

Storyboardista všetko počuje a vidí: Dobrý film či seriál sa bez neho nezaobíde

Milá Píla: V obci, ktorú vedie starosta so štyrmi vysokými školami

Ikona pražskej zoo: Na svet prišlo mláďatko gorily Mobi, roztopí vám srdce

Výber pre vás