Viera Václavková

Stojím na skale a&nbsp;opíjam sa výhľadom. Nádhera. Maliari krajiniek by súhlasili. Hľadám si najlepší uhol pohľadu na údolie, ktorému dominuje riečka dekorovaná stromami, a&nbsp;v&nbsp;diaľke vidieť strechy domov. Občas si robím koláže a&nbsp;záber zo skorej prebúdzajúcej sa jari by sa mi hodil. Zdola podo mnou kamarátka Jana, moja spriaznená duša, vykrikuje, aby som už nešla vyššie, že sa môžem pošmyknúť, zletieť dolu a&nbsp;nemám krídla... Chápem ju, bojí sa výšok. Ja nie. A&nbsp;to ešte nie som vysoko, len takých pätnásť metrov. Stisnem niekoľkokrát spúšť aparátu a&nbsp;pozriem si, čo sa mi podarilo zachytiť. Nie je to ono, musím sa ešte posunúť. Chcem do záberu dostať aj kúsok lesa. Posuniem sa, trochu sa to šmýka, je tu veľa drobných kamienkov. Fotím, naťahujem ruky aj celá sa nakloním a... zrazu padám. Roztiahnem ruky, chcem sa niečoho chytiť, spravím takmer kotrmelec a&nbsp;narazím zrejme na skalu. Som v&nbsp;totálnej tme. Neviem, ako dlho. A&nbsp;potom sa ku mne začne blížiť svetlo. Také zvláštne, akoby nejaký svetelný disk. Bledé a&nbsp;zrejme studené, lebo nehrialo.

Bola som blízko a&nbsp;vtedy sa vzdialilo. Ukázalo sa v&nbsp;korune stromu, presvitalo cez konáre a&nbsp;niečo ma k&nbsp;nemu ťahalo. Levitovala som, podo mnou nejaké údolie a&nbsp;to svetlo na dosah. Natiahla som k&nbsp;nemu ruku a&nbsp;zrazu sa ozval hlas: „Máme ju!“ Svetlo zmizlo a&nbsp;ja som otvorila oči. Nechápala som, kde som, čo sa stalo, kde sa stratilo svetlo... Človek v&nbsp;bielom plášti čosi kontroloval na prístrojoch, otočil sa ku mne, podišiel bližšie a&nbsp;pozrel sa mi do očí. Spýtal sa, ako sa volám. Odpovedala som a&nbsp;snažila som si spomenúť na príčinu, prečo som tu. Vynoril sa mi pád, bolesť a... studené svetlo, ktoré ma lákalo. „Tak vitajte,“ povedal muž, „unikali ste nám, ale vyhrali sme“. A&nbsp;postupne som sa dozvedela, že som v&nbsp;nemocnici už štyri dni, bola som v&nbsp;bezvedomí, mám prasknutú lebku, otras mozgu, zlomenú ruku aj kľúčnu kosť a&nbsp;nejaký čas som tu už nebola. Ale vrátili ma...

Bola som takmer na druhom svete: Lákalo ma krásne svetlo! Mohla som vidieť nebo?

Výber pre vás

Bola som takmer na druhom svete: Lákalo ma krásne svetlo! Mohla som vidieť nebo?

Súvisiace články

Príbehy lásky zo ŽIVOTA: Náhody neexistujú! Museli ísť od seba, no po rokoch sa znova stretli

Nedokázala som spať a hrozne som sa bála: Niekto ma sledoval! Neskutočné, kto to bol

Cítila som jej bolesť: Mojej dvojičke sa stalo niečo hrozné! Naše puto ju zachránilo

Výber pre vás