Po smrti Andreja Lukjanca hráči z Interu Bratislava nastúpili v čiernych dresoch s jeho menom na chrbte.

„Viacerí z nich mi povedali, že Andrej bol človek, ktorý chýba. Bol to skutočný chlap, ktorý sa snažil starať sa o mňa a deti do poslednej chvíle. Aj keď už bol veľmi chorý, aspoň dal prať veci alebo vyložil umývačku. Vždy ma chcel odbremeniť, nikdy nechcel byť na príťaž. S deťmi sa hral a jašil v byte, hoci sa cítil zle, a keď už nevládal, tak im v posteli čítal,“ hovorí Andrea dojato.

Vzápätí sa musí usmiať pri spomienke, ako Andrej so synmi Martinom a Nikolajom aj počas jeho choroby spolu vystrájali: „Andrej vzal raz krátko po druhej transplantácii kostnej drene Martinka ráno do škôlky, ja som bola doma. Povedal mu, nech si len rýchlo vybehne po pyžamko a zobral ho späť domov. Martin dodnes spomína, ako s tatinom ,ušli‘ zo škôlky.

Alebo raz nakúpili farby a počas toho, čo som bola preč, premaľovali v obývačke celú jednu stenu. Najprv ju však pokreslili a, samozrejme, mi to nafotili. Andrej lipol na deťoch. Jeho otec zomrel v šiestich rokoch a vedel, aké je to vyrastať bez neho. Aj preto sa chlapcom naplno venoval a ja verím, že si to vždy budú pamätať,“ hovorí z Andrey opäť smútok.

Dodnes má odfotenú kyticu, ktorú dostala od svojho manžela. „Kúpil mi ju v auguste minulého roku, necelé dva mesiace pred tým, než zomrel. Cítil sa už veľmi zle. Povedal, že ide von so smeťami a šiel do kvetinárstva. Bežne mi dával kvety len tak. Už som sa začala znepokojovať, keď sa vrátil s kyticou. Potajomky som plakala. Vedela som, že od Andreja je posledná. A aj to tak bolo.“

Andrej Lukjanec bol Ukrajinec z doneckej oblasti. Na Slovensko prišiel po rozpade ZSSR ako 20-ročný hrať profesionálny basketbal. Pár mesiacov trénoval v Interi Bratislava, potom začal hrať v Pezinku, ktorému bol verný dlhé roky. Desaťkrát sa stal majstrom Slovenska, s Pezinkom hrali európsky pohár.

Andrea, ktorá je dnes účtovníčkou v televízii JOJ, sa s ním zoznámila na sklonku jeho profesionálnej kariéry v životnom období, ktoré pre neho nebolo ľahké.

„Pracovala som vtedy v Slovenskej basketbalovej asociácii a on prišiel do kancelárie pozdraviť môjho kolegu. Potom odišiel a ja som sa kolegu opýtala, kto to bol. Čudoval sa, že nepoznám Andreja Lukjanca. Nepoznala som, hoci on neskôr tvrdil, že sme sa už predtým dvakrát stretli,“ usmieva sa Andrea.

O pätnásť rokov starší basketbalista ju upútal svojou rozvahou a racionálnym úsudkom.

„Bolo mi s ním veľmi príjemne. Spočiatku som si nevedela vzťah s ním predstaviť, až po čase som zistila, že som sa doňho zaľúbila. Vždy ma vedel dostať z oblakov na zem, vždy mi poradil. Aj teraz, keď som nastupovala do novej práce, som sa ho v duchu pýtala, čo si myslí. A presne som vedela, čo by mi odpovedal. Dokonca viem aj to, v ktorom momente by sme sa pohádali,“ usmieva sa Andrea.

Na svojho manžela spomína ako na férového človeka. „Bol veľmi správny a spoľahlivý. Čo povedal, to platilo. Ak ho niekto požiadal o diskrétnosť, nikdy mne ani nikomu inému neprezradil, čo sa od neho dozvedel. Dodnes spomínam, ako mi hovoril, keď som chcela väčší byt – buď rada, že sme zdraví, máme zdravé deti a nič nám nechýba. Akoby vedel, že sa to zmení a náš život sa prevráti naruby,“ hovorí Andrea.

Hoci deti plánovali až neskôr, osud to zariadil inak. „Chceli sme sa vziať v roku 2009, vtedy sa nám však už narodil Martinko. Druhé dieťa sme plánovali, keď pôjde prvý syn do škôlky, no Nikolajko prišiel už po roku a pol. Bolo to šťastie, Andrej ochorel už pol roka po jeho narodení. Ak by to bolo podľa našich plánov, Nikolajka by sme už nemali,“ hovorí Andrea.

Svadbu stihli ešte pred narodením Martinka, hoci dlho nemali termín.

„Každú sobotu bol zápas. Naši kamaráti dokonca plánovali, že sa zoberieme počas zápasu cez prestávku alebo pred zápasom. Že sa nahodí na palubovku červený koberec a tam bude aj pohostenie,“ spomína.

Jej budúci manžel však nič podobné nechcel, a tak iba preložili jeden zo sobotňajších zápasov na piatok. Ako spomienka na tento deň visí Andrei doma na stene obraz namaľovaný podľa ich svadobnej fotografie. No na jej bielych šatách je primaľovaná čierna stužka, znamenie spomienky na Andreja.

Andrejova choroba vtrhla do ich života krátko po tom, čo skončil s basketbalom. V roku 2010 skončil basketbal v Pezinku a v marci 2011 Andrej ukončil hráčsku kariéru aj v Interi.

„Odišiel na Ukrajinu predať byt po mame, a keď sa vrátil, chcel začať podnikať. V tom čase ho však už veľmi silno bolela hlava. Šiel k lekárovi, no žiadne lieky mu nepomáhali. Raz večer sa mu stav veľmi zhoršil, musela som ho odviezť do nemocnice. Zostal na oddelení, dali mu čípok a na druhý deň sa už cítil lepšie. Vypýtal sa kúpiť si kávu a noviny. Vtedy však prišli výsledky rozboru jeho krvi a vypukla panika,“ rozpráva Andrea.

Lekári jej manželovi povedali, že má len zvýšené biele krvinky a prekladajú ho na hematológiu. Až v sanitke zistil, že ho vezú do Národného onkologického ústavu.

„Ja som sa to dozvedela, keď som ho telefonicky zháňala. Andrejova lekárka neskôr spomínala, že keď ho priviezli s katastrofálnymi výsledkami, pýtala sa, kde je. Chcela, aby ho rýchlo brali dnu. Neverila, keď jej záchranári povedali, že sa prechádza po chodbe,“ hovorí Andrea.

Jej manžel ju chcel chrániť a vravel lekárke, že jej to oznámi až na druhý deň, pretože je doma s dvoma malými deťmi.

„Lekárka mu však povedala, aby mi hneď zavolal, nech prídem, pretože zajtra môže byť neskoro. Ja som však už bola na ceste tam. Vtedy mi Andrej jediný raz povedal, že musím byť silná,“ spomína Andrea.

Jej manželovi diagnostikovali veľmi zriedkavý druh lymfómu – nádor plášťových buniek, ktorý sa správal ako agresívna leukémia.

„Andreja poslali hrať krátko po výbuchu Černobyľa asi 80 kilometrov odtiaľ. Pred cestou späť merali hráčom hladinu rádioaktivity. Ochorenie, ktoré mal Andrej, postihuje väčšinou starých ľudí. Aj to ožiarenie zrejme prispelo k jeho vzniku,“ konštatuje Andrea.

Agresívna chemoterapia na ochorenie nezaberala, Andrej potreboval transplantáciu kostnej drene.

„Robili mu ju v Plzni, mohli sme, našťastie, chodiť aj s jeho kamarátmi počas šiestich týždňov za ním na izolačku, hoci sme boli zahalení od hlavy po päty. Nemusel tam byť sám,“ rozpráva Andrea.

Transplantácia pomohla. „Andrej sa cítil veľmi dobre, začal robiť asistenta trénera v Interi. Rok sa zdalo, že bude všetko v poriadku. Potom si však našiel hrčku na hrudi. Zistil to pred našou spoločnou dovolenkou v Turecku, no zatajil nám to. Choroba sa vrátila. Potom som sa už bála vždy, keď mi tvrdil, že výsledky sú dobré. A občas som kontrolne zavolala lekárom sama,“ spomína Andrea.

Po agresívnej liečbe mal jej muž problémy so srdcom, chemoterapia mu poškodila nervy v nohe. Nasledovalo krvácanie do mozgu a druhá transplantácia.

„Po nej už bolo dobré obdobie krátke. Rakovina sa ohlásila už po troch mesiacoch. Andrej podstúpil experimentálnu liečbu, ktorá ochorenie ešte rok držala na uzde. Potom však prestala účinkovať,“ hovorí Andrea.

Jej muž mal v tom čase už silné zápaly pľúc, transplantované bunky bojovali proti nemu.

„Stále sme však mysleli pozitívne. Ak sa nádor zmenšil, verili sme, že sa úplne stratí. Andrej dlho hľadal pre nás dovolenku. Vedel, že túžim ísť na Sardíniu, bol to môj sen. Keď pochopil, že on už dovolenku nezvládne, trval na tom, aby som aspoň ja s deťmi odcestovala do Grécka. Vždy myslel v prvom rade na nás.

Lekári predpokladali, že ďalší zápal pľúc už neprežije a on zvládol ešte tri. Po jeho smrti mi lekári aj sestry hovorili, že práve Andrej im ukázal, ako sa bojuje,“ hovorí Andrea.

Jej manžel zomrel ráno, v piatok 13. septembra 2017. „Krátko pred smrťou mi povedal, že on už ide hore a jeho posledné slová boli, že ma miluje,“ vraví mladá žena dojato.

„Len štyri minúty po jeho odchode mi volal Martinko a hovoril, že nechce ísť do školy. Akoby cítil, že tatino je už preč,“ spomína Andrea.

Dnes jej s chlapcami pomáha mama i Maxim, Andrejov syn z prvého manželstva, ktorý je už dospelý.

„Chodíme s Martinkom a Nikolajkom do organizácie Plamienok, kde nám psychológovia a dobrovoľníci pomáhajú zvládať smútok. Stále som však v duchu s Andrejom, často spomínam najmä na tie posledné dni. Zdá sa mi, akoby to bolo včera. Začala som jazdiť na koňoch, s deťmi chodíme na výlety a na návštevy. Je to pre nás stále veľmi ťažké. Andrej mi však vždy zdôrazňoval, že iba šťastná žena môže vychovávať šťastné deti. Tak sa snažím.“

Manželka Andreja Lukjanca: Lekári a sestry hovorili, že práve on im ukázal, ako sa bojuje s chorobou

Výber pre vás