Dnes som sa začítala do diskusie na jednom internetovom fóre. Zaujímalo ma, aké najčastejšie vzťahové otázky riešime. Okrem večnej otázky „ľúbi ma, neľúbi ma“, na ktorú si aj tak najlepšie odpovieme samy, som natrafila na ďalšie zaujímavé témy: Ako zmeniť partnera? Ako prinútiť partnera, aby pomáhal v domácnosti? Po chvíli som pochopila, že najviac konfliktov vo vzťahu vzniká pre maličkosti. Zdvihnutá doska na toalete, nevysypané smeti, odkladanie vecí na nesprávne miesto. Rady od diskutujúcich, väčšinou žien, boli rôzne. Od neustáleho vysvetľovania cez ignorovanie až po rozvodové papiere. Prekvapilo ma, že návodov, ako dosiahnuť zmenu partnerovho správania, je až toľko. Žiaden komentár však neradil to najjednoduchšie. Meniť seba, nie partnera. Pri čítaní diskusie som si spomenula na vtip, ktorý sa mi vryl do pamäti. Prečo sa všetky rozprávky končia svadbou? Pretože po svadbe sa začína realita.

Nejednoznačné výskumy

„Overený recept či univerzálny návod na výber vhodného partnera a na šťastný vzťah, ktorý by vydržal celý život, žiaľbohu, neexistuje,“ tvrdí psychoterapeut­ka Melinda Kešická z Bratislavy. Aj hľadanie univerzálneho riešenia je mýtus, ktorému ešte stále verí mnoho ľudí. Pripomína, že v porovnaní s dávnejšou dobou, keď sa manželstvá vo veľkej miere dohadzovali, si môžeme dovoliť luxus a prežiť život s človekom, do ktorého sme sa zaľúbili. No ani to akosi nie je zárukou šťastia. Doposiaľ neexistujú jednoznačné a dôveryhodné výskumy, ktoré by dokázali priniesť návod na šťastný partnerský vzťah, i keď v populárnych časopisoch môžete nájsť mnoho „zaručených“ rád. Slúžia skôr na zábavu, určite na nich netreba stavať.

Podľa Melindy Kešickej je dôležité zamyslieť sa nad tým, prečo si vyberáme práve určitý typ partnera. „Náš výber je oveľa viac, než si myslíme, ovplyvnený našimi nevedomými skúsenosťami,“ zdôrazňuje. Určite aj vy vo svojom okolí natrafíte na ľudí, ktorých životní partneri sa podobajú ako vajce vajcu. Nie fyzicky, no vzorcom správania. I keď to na začiatku mohlo vyzerať veľmi nádejne, opakuje sa ten istý scenár. Ľahko sa stane, že žena, ktorá roky žila so žiarlivcom, opäť skončí v náručí jedného z nich. Prečo je to tak? „Súvisí to s našimi ranými zážitkami z detstva, s našimi prežívaniami,“ vysvetľuje podvedomú príčinu Melinda Kešická, podľa ktorej má náš nevedomý výber partnera korene už v ranom detstve.

Tá istá pesnička

O láske dnes majú ľudia rôznu predstavu. „Ak napríklad ženu v skorom detstve emočne zneužívala matka, začala si myslieť, že práve takto má vyzerať láska. Môže v nej vzniknúť pocit, že keď bude uspokojovať potreby druhého človeka, tak ten človek ju bude milovať,“ delí sa o praktický príklad psychoterapeutka. Prízvukuje, že nikto nechce znova trpieť vo vzťahu. No raný scenár z minulosti sa opakuje. Veľmi často ženy, ktoré boli v detstve týrané, si vyberajú partnerov tyranov. Do vzťahu napriek tomu idú s nádejou, že teraz sa to podarí. Práve psychoterapia môže pomôcť vystúpiť z tohto kolotoča.

Dá sa zmeniť?

„Nespokojnosť, ktorú prežívame vo vzťahu, prenášame na partnera. Všetci sme presvedčení o tom, že pre vzťah robíme maximum. Keď to nevyjde, viníme z toho partnera. Túto krivdu nepociťujú len ženy k partnerom, ale aj muži k partnerkám, ktorí sa snažia, no partnerka večne nie je spokojná,“ poukazuje odborníčka na našu tendenciu hľadať vinníka v druhom človeku. Upozorňuje na to, že nevedome sme si ho vybrali aj pre to, čo nás na ňom tak dráždi. Mnohí sa púšťajú do ďalšej obľúbenej disciplíny, ktorá nemá víťaza: „Ja ho dokážem zmeniť!“ Nikdy sa nikomu doposiaľ nepodarilo zmeniť partnera či partnerku. Aj to je mýtus, pre ktorý neraz strácame toľko nervov a energie. To neznamená, že sa muž či žena nedokážu zmeniť. Dokážu. Musí to byť len a len ich voľba.

Podľa psychoterapeutky drobné hádky vo vzťahu pre nevyloženú umývačku riadu či neumytú kávovú šálku poukazujú na hlbší problém. „Nejde len o nevyhodené smeti. Za nimi sa skrýva oveľa hlbšia nespokojnosť. Pravý dôvod, o ktorom sa bojí partner či partnerka otvorene hovoriť. Bojí sa, že stratí partnera, že je nevhodné o tom rozprávať a podobne. Hovorí teda o tom, o čom môže hovoriť. O bežných banalitách. Tým ventiluje napätie. Ak by partner začal vynášať smeti, našiel by sa iný dôvod,“ dopĺňa Melinda Kešická. Vzniká tak strach, že ak začneme hovoriť o tom, čo nás naozaj trápi, môžeme niečo pokaziť, hoci práve komunikácia o skutočných príčinách nás môže posunúť vpred. „Na terapii mám aj ženy, ktoré boli ticho. Prehĺtali problémy a za relatívne krátky čas v partnerstve pribrali desiatky kilogramov,“ dopĺňa praktickú skúsenosť psychoterapeutka, podľa ktorej na emočný stav veľmi výrazne reaguje aj telo. Podľa jej slov vzťah má byť radosť, nie pracovná šichta. „Na vzťahu nemusíte pracovať. Čo sa musí, to sa hnusí. Nepotrebujeme ďalšiu povinnosť. Vzťah by mal byť bezpečným prístavom, kde nemusíme hrať ďalšiu spoločenskú rolu. Je to priestor, kde môžeme byť sami sebou, kde sa cítime prijatí a rešpektovaní,“ vyvracia na záver ďalší z hlboko zakorenených mýtov.

8 ničiteľov vzťahu

Tieto mýty nielenže nemajú opodstatnenie, ale dokonca dokážu ohroziť vzťah:

• Kto nežiarli, ten nemiluje: jeden z najdeštruktívnejších mýtov, môže viesť k tragickému koncu.
• Dieťa vyrieši problém: nezrelé riešenie nezrelých partnerov. Dieťa nie je zodpovedné za šťastie rodičov.
• Hádky nepatria do dobrého vzťahu: vyhýbanie sa konfliktom môže vytvoriť pseudoilúziu bezpečia. Čím viac nevypovedaného, tým hrubší múr vzniká medzi partnermi.
• Za všetko môže partner/partnerka: každá minca má dve strany. Obaja partneri prinášajú svoj vklad do vzťahu. Musím sa snažiť byť lepším partnerom/partnerkou.
• Druhý by mal cítiť, čo potrebujem: ak niečo chcete od partnera či partnerky, povedzte to.
• Som zodpovedná za šťastie partnera: nie. Každý je strojcom svojho šťastia.
• Vo vzťahu si musíme povedať absolútne všetko: nie. Máme právo na svoje tajomstvá.

Stále spolu?

V prvej fáze zamilovanosti je aj pár hodín bez partnera celá večnosť. No po nej je načase posunúť sa vpred. „Pomerne rozšíreným mýtom je, že v zdravom vzťahu musia byť partneri neustále spolu a tráviť všetok svoj voľný čas,“ upozorňuje Melinda Kešická. Našťastie to nie je pravda. Neznamená to, že keď s partnerom budeme tráviť menej času, že menej milujeme. Je prirodzené, že chceme viac času venovať záľubám a vlastným aktivitám. Keď si to umožnia obaja partneri, môžu sa vzájomne podeliť o zážitky a skúsenosti.

Zdroj: Michaela Galambošová, Zdravie