„Nečudujte sa, keď ste neschudli“

Skúsenosti s neochotou lekárov adekvátne sa venovať pacientom s obezitou sú aj u nás. Výskum na túto tému síce chýba, ale aspoň o malý prieskum sa pokúsila spoločnosť STOB u našich západných susedov. Respondenti sa okrem iného zverovali: „Lekár ma odvážil a povedal: ‚To sa nečudujte, že máte zase zlé výsledky, keď ste neschudli. Nehovoril som vám, že máte inak jesť a viac sa pohybovať?‘ Potrebovala by som asi nejaké konkrétne rady a vrúcnejší prístup.“ (Jana) „Prišiel som za praktickým lekárom s problémami pohybového aparátu. Doktor ma neposlal na žiadne špecializované vyšetrenia s tým, že to mám z obezity, a s odporúčaním najskôr schudnúť. Je to začarovaný kruh – keď ma všetko bolí, nehýbem sa.“ (Vašek) „Nestretla som sa s tým, že by ma lekár ponižoval, ale moja obezita ho vlastne vôbec nezaujímala. Keby ma pán doktor aspoň trochu postrčil, prejavil záujem nielen o môj tlak, ale aj o kilá navyše, ktoré s tým súvisia, povzbudilo by ma to do väčšej práce na sebe.“ (Anička)

„Vo svetových štúdiách bolo skutočne preukázané, že lekári venujú pacientom s obezitou menej času – riešia dôsledky, teda pridružené ochorenia, ale nie podstatu ochorenia – redukciu hmotnosti. Posielajú ich menej na špecializované vyšetrenia, pretože sú viac naklonení obezite ako príčine problémov než iným faktorom,“ tvrdí PhDr. Iva Málková, zakladateľka STOB-u.

„Pacientov s neznalosťami často neúmerne strašia zdravotnými dosahmi obezity, čo väčšinou nevedie k zvýšeniu motivácie s obezitou niečo robiť. Zároveň bolo preukázané, že pokiaľ sa človek s kilami navyše cíti diskriminovaný, znižuje sa mu sebavedomie, zvyšujú sa pocity viny, zhoršuje sa vzťah k vlastnému telu. To sa následne môže podieľať na vzniku úzkosti, depresie, porúch prímu potravy, pacient sa spoločensky izoluje od okolia. Často má potom horší vzťah k pohybu, je teda náročnejšie ho k pohybu donútiť. To je veľká škoda, pretože práve pohyb dokáže veľmi skvalitniť život aj s kilami navyše. V extrémnych prípadoch môže nepríjemná a zahanbujúca skúsenosť u lekára viesť k tomu, že sa človek s obezitou začne lekárskej starostlivosti vyhýbať. Skúša potom rôzne nevedecké postupy...“ 

Iva Málková upozorňuje odborníkov a spolupracujúcich kolegov na nutnosť empatie s tým, že problém diskriminácie sa zďaleka netýka len dospelých. „V jedných detských kúpeľoch na liečbu obezity sme sa napríklad stretli s tým, že deti zvolávali na obed pokrikom: ‚Obezity, na obed!‘ To je, samozrejme, ponižujúce a je veľmi poškodzujúce takto deti označovať.“

Pokračovanie na ďalšej strane...