redakcia

Zvykli sme si na rôzne kampane a&nbsp;osvety à la „zbavte sa obezity“. poslednom čase sa čoraz častejšie objavujú snahy, ktoré majú obéznych ľudí zbaviť bremena, ktoré je ich súčasťou skôr v&nbsp;zmysle spoločenského znaku než skutočných kilogramov.

Jedna kampaní je dielom organizácie ECPO (European Coalition for People living with Obesity). Zvýšte povedomie o&nbsp;škodách, ktoré môžu byť spôsobené stigmami obezity a&nbsp;nadváhy, vyzývajú protagonisti. Ich cieľom je aktivizovať odborníkov, médiá, politikov, pacientov, rodinných príslušníkov a&nbsp;vôbec všetkých, ktorých sa problematika obezity týka, aby hľadali efektívne riešenie na zastavenie stigmatizácie obéznych, teda zaujatosti proti ľuďom s&nbsp;vyššou hmotnosťou a&nbsp;ich negatívneho hodnotenia.

Nálepky, že sú leniví, menej inteligentní, nemajú pevnú vôľu, že si za svoje kilá naviac môžu výhradne sami, pretože veľa jedia a&nbsp;málo sa pohybujú. Svetové výskumy dnes ukazujú, že diskriminácia na základe hmotnosti je prítomná aj v&nbsp;zamestnaní či už pri pracovných pohovoroch, alebo pri kariérnom postupe. Z&nbsp;prieskumov vykonaných v&nbsp;USA napríklad vyplýva, že diskriminácia na základe vyššej telesnej hmotnosti je druhou najčastejšie zažívanou formou diskriminácie u&nbsp;žien a&nbsp;treťou u&nbsp;mužov.

„Vyzerá to tak, že predsudky negatívne postoje ľuďom s&nbsp;nadváhou a&nbsp;obezitou sú hlboko zakorenené v&nbsp;spoločenskom myslení predovšetkým bohatších západných krajín,“ tvrdí psychologička Mgr. Tereza Beníčková, lektorka spoločnosti STOB. Prečo je to tak? „Spoločnosť, v&nbsp;ktorej žijeme, je pomerne individualistická, od čoho sa odvíja presvedčenie, že každý je za svoj osud (šťastie, kariéru, zdravie a&nbsp;v&nbsp;neposlednom rade aj postavu) zodpovedný sám. Zvykli sme si, že krása a&nbsp;štíhlosť sa spájajú s&nbsp;úspechom, so šťastím a&nbsp;všeobecne kladnými vlastnosťami. Na rozdiel od toho obezita sa – veľmi často nevedome – spája s&nbsp;lenivosťou, nekompetentnosťou či nízkou sebakontrolou. To aj napriek tomu, že telesná hmotnosť nemá s&nbsp;osobnostnými kvalitami človeka nič spoločné. Naopak, taká mierna nadváha môže byť v&nbsp;niektorých prípadoch prejavom silnejšieho psychického a&nbsp;fyzického zdravia než hraničná štíhlosť.“

Pokračovanie na ďalšej strane...

Podľa psychologičky vychádza v&nbsp;posledných rokoch najavo, že predsudky a&nbsp;negatívne postoje k&nbsp;ľuďom s&nbsp;vyššou telesnou hmotnosťou sú značným problémom nielen v&nbsp;blízkych vzťahoch, na pracovisku a&nbsp;v&nbsp;školách, ale aj v&nbsp;lekárskej starostlivosti. „Za posledné desaťročie výskumníci zhromaždili veľa informácií o&nbsp;tom, že negatívne vplyvy môže mať aj necitlivý prístup lekárov k&nbsp;pacientom s&nbsp;obezitou. Necitlivé komentáre, hrubé zaobchádzanie či ‚strašenie‘ pacientov, ktorí majú problémy s&nbsp;nadváhou, namiesto toho, aby daného človeka motivovali na zmenu, jeho motiváciu vo väčšine prípadov výrazne znižujú. A&nbsp;to nie je všetko! Vychádza najavo, že pacienti, ktorí sú takémuto zaobchádzaniu vystavovaní, sa následne vo veľkej miere vyhýbajú lekárskej starostlivosti, čo môže mať fatálne následky.“

Vo svete majú s&nbsp;týmto problémom už bohaté skúsenosti. Podľa informácií amerického NCBI (National Center for Biotechnology Information) je obezita nielen najčastejším dôvodom šikanovania v&nbsp;školách, ale aj zásadným problémom v&nbsp;prístupe lekárov a&nbsp;ostatných zdravotníkov, ktorí vo vzťahu k&nbsp;ľuďom s&nbsp;nadváhou prejavujú otvorenú aj skrytú zaujatosť, pretože ich považujú za „nevyhovujúcich pacientov“.

Organizácia upozorňuje na riziko, že v&nbsp;prípade necitlivého prístupu a&nbsp;poznámok sa pacienti začínajú vyhýbať preventívnej zdravotnej starostlivosti, čo zvyšuje riziko ďalších zdravotných problémov a&nbsp;nákladov. Doterajšie výskumy hovoria, že lekári vnímajú obéznych pacientov ako nedisciplinovaných a&nbsp;považujú ich za „otravných“. Podľa magazínu AMA Journal of Ethics sa viac než polovica ľudí s&nbsp;obezitou niekedy v&nbsp;živote stretla „nevhodnými“ komentármi lekárov týkajúcimi sa ich hmotnosti.

Spomína štúdiu dokumentujúcu negatívne postoje obéznym medzi študentmi medicíny, lekármi, zdravotnými sestrami, odborníkmi na duševné zdravie i&nbsp;nutričnými terapeutmi. V&nbsp;značnej miere sú títo odborníci presvedčení, že pacientom s&nbsp;obezitou chýba sebakontrola, je teda menej pravdepodobné, že budú dodržiavať liečbu, a&nbsp;že sú menej príjemní než štíhli pacienti. V&nbsp;ďalšej citovanej štúdii medici uviedli, že obézni pacienti sú najčastejším terčom hanlivého humoru medzi študentmi aj ošetrujúcimi lekármi.

Štvrtina zdravotných sestier uviedla, že majú rezervovaný prístup k&nbsp;ľuďom s&nbsp;obezitou a&nbsp;dvanásť percent sa ich nechce dotýkať. Vznikajú aj ďalšie štúdie, ktoré sa zaoberajú zarážajúcim prístupom zdravotníkov k&nbsp;pacientom s&nbsp;obezitou a&nbsp;zisťujú, že im lekári venujú menej času. Pacientov neprimerane strašia zdravotnými vplyvmi obezity, čo, ako už bolo povedané, obvykle nevedie k&nbsp;zvýšeniu motivácie s&nbsp;obezitou niečo robiť, ale práve naopak – k&nbsp;psychickým problémom spojeným s&nbsp;prejedaním, teda k&nbsp;ďalšiemu nárastu obezity...

Skúsenosti s&nbsp;neochotou lekárov adekvátne sa venovať pacientom s&nbsp;obezitou sú aj u&nbsp;nás. Výskum na túto tému síce chýba, ale aspoň o&nbsp;malý prieskum sa pokúsila spoločnosť STOB u&nbsp;našich západných susedov. Respondenti sa okrem iného zverovali: „Lekár ma odvážil a&nbsp;povedal: ‚To sa nečudujte, že máte zase zlé výsledky, keď ste neschudli. Nehovoril som vám, že máte inak jesť a&nbsp;viac sa pohybovať?‘ Potrebovala by som asi nejaké konkrétne rady a&nbsp;vrúcnejší prístup.“ (Jana) „Prišiel som za praktickým lekárom s&nbsp;problémami pohybového aparátu. Doktor ma neposlal na žiadne špecializované vyšetrenia s&nbsp;tým, že to mám z&nbsp;obezity, a&nbsp;s&nbsp;odporúčaním najskôr schudnúť. Je to začarovaný kruh – keď ma všetko bolí, nehýbem sa.“ (Vašek) „Nestretla som sa s&nbsp;tým, že by ma lekár ponižoval, ale moja obezita ho vlastne vôbec nezaujímala. Keby ma pán doktor aspoň trochu postrčil, prejavil záujem nielen o&nbsp;môj tlak, ale aj o&nbsp;kilá navyše, ktoré s&nbsp;tým súvisia, povzbudilo by ma to do väčšej práce na sebe.“ (Anička)

„Vo svetových štúdiách bolo skutočne preukázané, že lekári venujú pacientom s&nbsp;obezitou menej času – riešia dôsledky, teda pridružené ochorenia, ale nie podstatu ochorenia – redukciu hmotnosti. Posielajú ich menej na špecializované vyšetrenia, pretože sú viac naklonení obezite ako príčine problémov než iným faktorom,“ tvrdí PhDr. Iva Málková, zakladateľka STOB-u.

„Pacientov s neznalosťami často neúmerne strašia zdravotnými dosahmi obezity, čo väčšinou nevedie k zvýšeniu motivácie s obezitou niečo robiť. Zároveň bolo preukázané, že pokiaľ sa človek s kilami navyše cíti diskriminovaný, znižuje sa mu sebavedomie, zvyšujú sa pocity viny, zhoršuje sa vzťah k vlastnému telu. To sa následne môže podieľať na vzniku úzkosti, depresie, porúch prímu potravy, pacient sa spoločensky izoluje od okolia. Často má potom horší vzťah k pohybu, je teda náročnejšie ho k pohybu donútiť. To je veľká škoda, pretože práve pohyb dokáže veľmi skvalitniť život aj s kilami navyše. V extrémnych prípadoch môže nepríjemná a zahanbujúca skúsenosť u lekára viesť k tomu, že sa človek s obezitou začne lekárskej starostlivosti vyhýbať. Skúša potom rôzne nevedecké postupy...“&nbsp;

Iva Málková upozorňuje odborníkov a&nbsp;spolupracujúcich kolegov na nutnosť empatie s&nbsp;tým, že problém diskriminácie sa zďaleka netýka len dospelých. „V&nbsp;jedných detských kúpeľoch na liečbu obezity sme sa napríklad stretli s&nbsp;tým, že deti zvolávali na obed pokrikom: ‚Obezity, na obed!‘ To je, samozrejme, ponižujúce a&nbsp;je veľmi poškodzujúce takto deti označovať.“

Prístup lekárov (ale v&nbsp;podstate kohokoľvek) v&nbsp;štýle „najprv musíš schudnúť“ je ošemetný. Rýchle úsudky len utvrdzujú mylný dojem, že obezitu možno kontrolovať a&nbsp;rýchlo riešiť, čo býva v&nbsp;mnohých prípadoch scestná predstava. Obezita je v&nbsp;podstate chronické ochorenie, nie vždy spôsobené vlastnou lenivosťou a&nbsp;bohapustým prejedaním. Ale hoci tieto faktory sú často zásadné, ani tak nemožno očakávať, že príkaz „schudnite“ sa dá vyplniť priebehu pár týždňov či mesiacov. Samozrejme, celý „chudnúci priemysel“ vrátane rafinovanej inzercie, obrázkov „pred“ „po“ a&nbsp;sľubov, že po tejto diéte pôjdu kilá dole ako po masle, sa o&nbsp;tieto mylné predstavy rád opiera.

Lenže pokiaľ sa o&nbsp;tento priemysel neadekvátne opierajú aj odborníci, situácia je vážnejšia. „Lekár nemusí byť zábavný, ale nemal by v&nbsp;pacientoch vyvolávať strach. Pre mnohých obéznych pacientov môže byť interakcia so systémom zdravotnej starostlivosti doslova skľučujúca,“ vyhlasuje Kimberly Gudzunová, odborná asistentka na lekárskej fakulte v&nbsp;Baltimore, ktorá sa ako jedna z&nbsp;mála dlhodobo venuje výskumu skúseností obéznych ľudí s&nbsp;prístupom zdravotníkov.

„Moje doterajšie poznatky svedčia o&nbsp;tom, že lekári zaobchádzajú s&nbsp;pacientmi odlišne na základe viditeľných faktorov: s&nbsp;veľkou úctou k&nbsp;starším pacientom, väčšou verbálnou dominanciou pri pacientoch inej pleti a&nbsp;tak ďalej. Hmotnosť je podobne ako vek a&nbsp;rasa ďalšia viditeľná vlastnosť. Keď pacient vojde do dverí, lekár automaticky usudzuje, aký je ako človek.“&nbsp; Štúdia vedkyne, opierajúca sa nielen o&nbsp;situáciu v&nbsp;USA, ukázala, že lekári spájajú obezitu s&nbsp;takými negatívnymi atribútmi, akým je nedostatočná hygiena, lenivosť či nepoctivosť. „Tento typ postojov je, bohužiaľ, všadeprítomný a&nbsp;týka sa lekárov po celom svete...“

K&nbsp;ďalším závažným poznatkom patrí, že prípade pacientov s&nbsp;obezitou sa lekári významne menej snažia vybudovať vzájomný vzťah, čo vedie k&nbsp;obavám pacientov opäť ich ordináciu navštíviť. „Vyhýbanie sa lekárskej starostlivosti alebo jej odďaľovanie je u&nbsp;obéznych pacientov veľmi časté,“ tvrdí Kimberly Gudzunová. „V&nbsp;prieskumoch 55 percent obéznych pacientov priznalo, že niekedy zrušili lekárske vyšetrenie, pretože sa obávali váženia. Narazila som aj na priamu úmeru medzi obezitou a&nbsp;poskytovaním skríningového programu. Čím viac sa zvyšuje hmotnosť pacientky, tým viac sa predlžuje čakacia lehota na mamografiu či kolonoskopiu.“

Predpojatosť vo vzťahu k&nbsp;pacientom s&nbsp;obezitou je pritom zrejmá už aj medzi študentmi medicíny. „Tieto predsudky sú vyššie než u&nbsp;rasových menšín, gejov, lesieb či sociálne najslabších,“ vyhlásila doktorka Gudzunová. „Negatívnejšie než ľudia s&nbsp;obezitou sú medzi študentmi vnímaní iba užívatelia drog...“ Tieto informácie potvrdzuje aj nedávna štúdia z&nbsp;Harvardu, ktorá skúmala, ako sa v&nbsp;priebehu času menia rôzne predsudky. Výsledky naznačujú, že zatiaľ čo predpojatosť vo vzťahu k&nbsp;rase a&nbsp;sexuálnej orientácii klesá, implicitná predpojatosť vo vzťahu k&nbsp;ľuďom s&nbsp;vysokou hmotnosťou sa zvyšuje.

AUTOR: JUDITA BEDNÁŘOVÁ, TÝŽDENNÍK KVĚTY