redakcia

Schopnosť ospravedlniť sa niekomu alebo, naopak, ospravedlnenie prijať a&nbsp;odpustiť je prejavom silnej a&nbsp;vyrovnanej osobnosti. Psychológovia navyše preukázali, že takýto akt má pozitívny vplyv na naše zdravie.

„Ak dokáže v&nbsp;sebe človek, ktorému bolo ublížené, nájsť vnútornú silu a&nbsp;vôľu na odpustenie, zázračne mu to zmení život,“ hovorí modelka a&nbsp;finalistka Českej Miss z&nbsp;roku 2014 Veronika Kašáková. A&nbsp;dobre vie, o&nbsp;čom hovorí. Len vďaka naozaj veľkému úsiliu dokázala po mnohých rokoch odpustiť rodičom, že ju s&nbsp;bratom odložili do detského domova a&nbsp;následne dali súhlas na jej adopciu… Smutnú úlohu v&nbsp;príbehu dvoch malých detí, ktorých sa ich rodičia zriekli, hralo násilie, alkohol aj drogy. O&nbsp;neľahkom životnom osude Veronika napísala autobiografickú knihu Spoveď: Z&nbsp;decáku až na prehliadkové móla, navyše založila nadáciu, ktorá podporuje deti v&nbsp;detských domovoch, aby neboli stratené a&nbsp;po dosiahnutí plnoletosti boli pripravené na vstup do života.

„Prvý míľnik, kedy som si povedala, že by som rodičom chcela odpustiť, bolo uvedomenie si, čo odpustenie môže znamenať pre mňa samotnú. Vtedy som pochopila, že to neznamená ospravedlňovať činy ľudí, ktorí nám nejakým spôsobom ublížili, ale zbaviť sa pocitu hnevu, krivdy a&nbsp;ublíženia, ktoré veľmi nepríjemne ubližujú nám samotným. Inými slovami: odpustenie je pre mňa liečivý duševný proces sám o&nbsp;sebe, ktorý mi pomáha dostať zlosť a&nbsp;zášť niekam mimo seba, čím sa od nich vlastne oslobodzujem,“ opisuje Veronika Kašáková svoje pocity. Zároveň však pripomína, že takéto odpustenie trvá celkom dlho, niekedy aj celý život. Ale potom to naozaj stojí za to. „Vo chvíli, keď si spomeniete na osoby a&nbsp;činy, ktoré vám veľmi ublížili, a&nbsp;prvýkrát zistíte, že už k&nbsp;nim necítite zášť, pomstychtivosť ani zlobu, je to skutočne povznášajúce. Cítite ohromné ​​uľahčenie, uvoľnenie, vedomie, že už to prebolelo. Zrazu som skrátka cítila, že som proti tomu získala imunitu,“ dodáva.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Pri genocíde v&nbsp;Rwande v&nbsp;roku 1994, ktorá si iba za 100 dní etnických čistiek vyžiadala státisíce obetí, prišla Carine Kanimbovej o&nbsp;oboch rodičov. Zachránila sa len vďaka odvahe svojej tety a&nbsp;strýka, ktorí s&nbsp;ňou a&nbsp;jej päťročnou sestrou utiekli zo zeme a&nbsp;dievčatá si adoptovali. „Toho aprílového dňa som bola doma s&nbsp;rodičmi v&nbsp;rwandskej metropole Kigali. Otec dostal od priateľov varovanie, že nám hrozí nebezpečenstvo a&nbsp;chystal sa s&nbsp;nami utiecť. Z&nbsp;ulice sa ozvali hlasy, nech vyjdeme von, že nás odvedú do bezpečia, ale hneď ako sme vyšli na ulicu, začali po nás strieľať,“ rozprávala Carine, ktorá pozná príbeh cynickej vraždy svojich rodičov iba zo spomienok druhých, pretože mala vtedy iba rok. „Strýko a&nbsp;teta, ktorých som považovala za svojich biologických rodičov, mi všetko povedali až v&nbsp;čase, keď som dospela. Bol to pre mňa strašný šok, začala som sa hanbiť, že som adoptovaná aj že som prežila. Nedokázala som sa s&nbsp;tým vyrovnať, trpela som ťažkými depresiami a&nbsp;na smrť nenávidela vrahov svojich rodičov.“

Od terapeutov sa potom dozvedela, že hnev a&nbsp;nenávisť sú druhotnými príznakmi toho, že sa človek nedokáže vyrovnať so svojou minulosťou a&nbsp;vypudzuje pravdu o&nbsp;nej do podvedomia. V&nbsp;roku 2004 vznikol film Hotel Rwanda, inšpirovaný práve osudmi Carine i&nbsp;jej sestry, a&nbsp;rozprával aj o&nbsp;ich strýkovi, ktorý zachránil pred smrťou viac ako 1 200 ľudí. „Vďaka filmu sa celá zemeguľa dozvedela o&nbsp;jeho hrdinstve. A&nbsp;mne sa zmenil svet, pretože som stratila strach hovoriť o&nbsp;svojej minulosti. Jej zdieľanie vo mne znova prebudilo život. Pochopila som, že som prežila vďaka bezhraničnej obetavosti a&nbsp;odvahe ostatných ľudí a&nbsp;že nie som sama, kto si prešiel nejakou tragédiou,“ opísala Carine a&nbsp;pokračovala: „Prestala som seba, svoj príbeh a&nbsp;celý svet nenávidieť. Zrazu mi došlo, že aj ľudia, ktorí za genocídy vraždili, boli sami jej obeťami, a&nbsp;našla som v&nbsp;sebe silu im odpustiť. Nie preto, aby som ich strašné činy ospravedlňovala, ale aby som sa od nich vnútorne oslobodila...“

„Odpustenie je jedným zo základných pilierov kresťanstva, a&nbsp;tým aj celej našej kultúry. Je cestou k&nbsp;nájdeniu pokoja a&nbsp;porozumeniu medzi ľuďmi, ale predovšetkým je nevyhnutné pre porozumenie sebe samému a&nbsp;nájdenie pokoja v&nbsp;duši toho, kto odpúšťa,“ hovorí Hedviga Zimmermanová, farárka Cirkvi československej husitskej v&nbsp;Hrádku nad Nisou. Účelom takéhoto kroku nie je zmeniť druhého človeka, ale vlastný postoj, myšlienky a&nbsp;negatívne emócie tak, aby sme sa vyvarovali vlastným chybám a&nbsp;nedostali sa nabudúce do situácie, ktorá by následne vyžadovala ďalšie odpustenie.

„Odpustenie nám dáva silu zbaviť sa rán a&nbsp;traumy, čo sme utrpeli v&nbsp;minulosti. Ide o&nbsp;vedomé rozhodnutie neživiť v&nbsp;sebe ďalej pocity ublíženia, netrpieť starými krivdami, nežiť v&nbsp;zlobe a&nbsp;napätí a&nbsp;nevymýšľať pomstu. V&nbsp;okamihu, keď odpustíme, vydali sme sa na cestu, kde sa už nenecháme trýzniť ​​a&nbsp;ovplyvňovať tým, čo sa stalo, a&nbsp;kaziť si súčasnosť bolestivou minulosťou,“ dodáva farárka. Priznáva však, že si uvedomuje, že aj odpustenie má svoje hranice. Chápe preto ľudí, ktorých najbližším niekto ublížil a&nbsp;oni sa s&nbsp;tým vyrovnať jednoducho nedokážu.

Slová ako pokora alebo odpustenie sa v&nbsp;našich mysliach najčastejšie asociujú so základmi kresťanskej morálky, americkí psychológovia však po dôkladnej analýze upozornili na skutočnosť, že tieto pojmy sú v&nbsp;najrôznejších konotáciách základom všetkých náboženstiev. Zároveň vykonali klinickú štúdiu, ktorá dokázala, že ľudia, ktorí sú schopní sa ospravedlniť druhým za vlastné chyby a&nbsp;odpustiť chyby ostatným, získavajú vďaka tomu nielen mravné zadosťučinenie, ale aj konkrétne zdravotné benefity.

„Monitorovali sme telesné funkcie stoviek dobrovoľníkov a&nbsp;zistili, že pri procese odpustenia alebo ospravedlnenia sa dochádza k&nbsp;výraznému zníženiu vnútorného napätia a&nbsp;stresu, znižuje sa krvný tlak. Nielenže v&nbsp;tom prípade ide o&nbsp;výbornú prevenciu proti kognitívnym zmenám v&nbsp;starobe, ale odpustenie môže významne predĺžiť život a&nbsp;robiť ho harmonickejším a&nbsp;radostnejším,“ zdôrazňuje autor štúdie Loren Toussaint, ktorý prednáša psychológiu na Luther College v&nbsp;americkom štáte Iowa. „Na celom svete neexistuje náboženstvo ani žiadny iný kódex morálky, ktorý by nezdôrazňoval ochotu na odpustenie ako jeden zo základných mravných princípov. Bez schopnosti odpúšťať by sa totiž každá spoločenská skupina skôr či neskôr rozpadla,“ pokračuje Loren Toussaint.

Naopak, neschopnosť jednotlivca odpustiť podľa neho vyvoláva v&nbsp;tele aj mysli napätie, ktoré môže skôr či neskôr viesť až k&nbsp;poruchám osobnosti a&nbsp;vážnym ochoreniam. Ako základný návod, ako potlačiť hnev a&nbsp;pomstychtivosť voči druhým aj pocit „obete“, pripomína americký psychológ príslovie starých Toltékov: „Nikdy si neberte nič osobne.“

„Každá ľudská bytosť zažívajúca utrpenie niekedy čelila východiskám, situáciám a&nbsp;skúsenostiam, ktoré sa na prvý pohľad zdali neodpustiteľné. Všetky v&nbsp;nej prebudili obrovskú túžbu po odplate, po pomste. Dlhodobo vyrovnaný a&nbsp;zdravý život si však dokáže užiť iba ten, kto sa naučí odpúšťať,“ upozorňuje ďalej Loren Toussaint s&nbsp;tým, že kedykoľvek nám niekto ublíži alebo sa nespráva v&nbsp;súlade s&nbsp;tým, ako by sme chceli, sme plní výčitiek, zloby, odsúdenia. „Zaplietame sa tým do nepríjemného zovretia, pri ktorom sami sebe odoberáme energiu a&nbsp;ničíme sa zvnútra. Naštvaný, zhrozený a&nbsp;pomstychtivý človek je ako príliš nafúknutá lopta, ktorá môže ľahko prasknúť. Odpustenie je ako ventil, ktorý ho pretlaku zbaví. Stačí sa len odhodlať.“

Výsledky štúdie podľa profesora Toussainta iba exaktne potvrdzujú to, čo je už oddávna súčasťou najrôznejších náboženstiev. V&nbsp;tejto súvislosti cituje Antona Knera, bývalého nemocničného kaplána na Klinike psychiatrie a&nbsp;neurológie v&nbsp;nemeckom Untermarchtale: „Svet bude ľudskejší a&nbsp;život šťastnejší, ak sa budeme snažiť odpúšťať si, keď sme pochybili. Nie je nič horšie pre vzájomné spolužitie ako nedostatok ochoty na zmierenie.“