Chôdza je ten najlacnejší liek a pritom jeden z najúčinnejších. Treba si ho však ordinovať často a s potešením, najlepšie s rodinou alebo s priateľmi. Veľa ľudí na to prišlo aj zásluhou koronavírusu – aspoň nejaký kladný efekt teda tento zabijacký vírus má.

V osemdesiatke denne desať kilometrov

Čoraz viac expertov dáva svižnej či takzvanej indiánskej chôdzi prednosť pred behom, obzvlášť v prípade starších pánov a dám.

„Chôdza je prirodzená aktivita ľudského organizmu, a ako má svoju funkčnú stránku, teda že nám pomáha niekam sa dostať, tak má aj zdravotnú – pri chôdzi sa zlepšuje prekrvenie končatín, preventívne pôsobí proti vzniku hemoroidov a kŕčových žíl, pomáha tráveniu a podobne,“ hovorí doktor Schwarz. „Pri bežnej chôdzi nehrozia splašené, neprirodzené pohyby, predovšetkým rotačné, ktoré inak môžu veľmi rýchlo a ľahko spôsobiť zranenia. Dovolím si citovať aj svoju babku, ktorá ešte ako 80-ročná denne prešla okolo desať kilometrov: V pohybe je život.“

Zastaviť kolovrátok myšlienok

S tým určite súhlasí aj Jan Bím, muž s unikátnou profesiou. Dlhoročný outdoorový sprievodca totiž sprevádza ľudí „vyžmýkaných“ stresom a duševnou únavou na púťach každého druhu. „Chôdza, a to najmä dlhšia chôdza prírodou, má na psychiku veľký vplyv,“ hovorí. „Pravidelný striedavý pohyb nôh a s nimi rúk a celého tela prináša rovnováhu aj medzi mozgové hemisféry. Pri chôdzi telo intenzívnejšie dýcha a tým dochádza k lepšiemu prekrveniu mozgu. Vzpriamený, rovný chrbát umožňuje lepšie prúdenie energie telom. To dokopy prináša upokojenie, uvoľnenie a rozvoj kreativity. Pokiaľ sa kráča prírodou, pridáva sa vnímanie živej prírody a ešte hlbšie uvoľnenie, niekedy až radosť. Pozorovanie okolitej krajiny umožní zastaviť bežný ‚kolovrátok‘ myšlienok. Dlhá chôdza, napríklad aj niekoľko dní, prináša hlbokú redukciu trvalého stresu.“

O dôležitosti takejto púte svedčí aj poznatok pána Bíma z jeho aktuálnej „pandemickej“ činnosti: „Častejšie sa pri rozhovore s klientmi dotýkame témy strachu, predovšetkým strachu zo smrti.“ To, či má cesta výrazný cieľ, teda či vedie odniekiaľ niekam, pritom podľa pána Bíma nie je až také podstatné. „Dôležitejší je vlastný pohyb a pobyt v prírode. Pokiaľ však chcete výlet povýšiť na púť, potom treba pridať zámer. Páter Jan Peňáz, veľký pútnik, hovorí, že púť je cesta k chrámu. Pre mňa je to nielen cesta k vonkajšiemu chrámu (veľakrát som tak putoval napríklad k Chrámu svätého Jakuba v Santiagu de Compostela), ale predovšetkým k chrámu seba samého, k svojej duši.“

Pokračovanie na ďalšej strane...