redakcia

Beriem to ako svoje veľké životné šťastie. Autorka tohto textu sa o&nbsp;vnútorné dieťa nikdy príliš nezaujímala, nikdy si o&nbsp;ňom vlastne ani nič poriadne neprečítala. Párkrát o&nbsp;ňom niekde začula. Trochu jej o&nbsp;ňom rozprávala kamarátka. Tá mala o&nbsp;vnútornom dieťati už niečo načítané a&nbsp;rozhodla sa, že ho bude aktívne hľadať, pretože bola v&nbsp;živote s&nbsp;mnohými vecami nespokojná. Absolvovala kurz. Snažila sa k&nbsp;svojmu vnútornému dieťaťu hovoriť, hľadať ho, predstavovať si ho, nadviazať s&nbsp;ním vzťah. Bolo to ťažké a&nbsp;niekedy sa to zdalo až nemožné, ale po nejakom čase sa jej začalo dariť.

Autorke tohto textu sa vnútorné dieťa objavilo tento rok na jar. Vo sne. Najprv jej vôbec nedošlo, že by mohlo ísť o&nbsp;vnútorné dieťa. Sen to nebol vôbec pekný. Hlavnú úlohu v&nbsp;ňom zohrala matka a&nbsp;malé dieťa. Boli tam aj iní rodičia a&nbsp;ich deti a&nbsp;všetci sa spoločne chystali na výlet. Matka sa v&nbsp;jednej chvíli pozrela na zem a&nbsp;tam ležalo dieťa. Podvyživené, nahé, položené na dlažobných kockách, vracalo. Prvá myšlienka matky bola, že dieťa umiera. A&nbsp;druhá myšlienka… že to nevadí, pretože ona má predsa ešte dve ďalšie deti. Potom sa z&nbsp;ničoho nič k&nbsp;ležiacemu dieťaťu naklonila, pohladila ho, pomohla mu. Na záver sna začala plakať.

Jej prvé myšlienky po prebudení boli, čo je to ona vlastne za matku, keď nad umierajúcim dieťaťom prednesie, že to nevadí a&nbsp;má ešte dve ďalšie?! Nakoniec sa ukázalo, že to ležiace nemohúce dieťa bolo jej vnútorné dieťa. A&nbsp;napokon sa ukázalo aj to, že zásadným momentom celého tohto snového výjavu bolo to, keď sa k&nbsp;nemu naklonila. Jej dieťaťu sa dostalo prvej pomoci a&nbsp;záujmu. Konečne si ho všimla a&nbsp;rozhodla sa, že sa oň musí postarať. Po pár dňoch nasledoval ďalší sen. Opäť s&nbsp;dieťaťom, ktoré už tentoraz sedelo v&nbsp;kočíku, bolo oblečené a&nbsp;bezpečne pripútané. Matka sa niekam ponáhľala, ľudia na ulici sa jej prihovárali a&nbsp;zdržiavali ju. Ona všetkým stále dookola opakovala, že na nich nemá čas, a&nbsp;utekala preč. Nato v&nbsp;tom zhone kočík s&nbsp;dieťaťom prevrátila. Našťastie bolo pripútané pásmi, tak nevypadlo. Nebolo oň ešte postarané najlepšie, ale už to bolo lepšie ako v&nbsp;prvom sne…

Nebudem sa púšťať do podrobného opisu toho, ako veľmi sa zmenil môj život po tomto zážitku, ale zmenil sa poriadne. Zmizlo veľké množstvo strachov, prišla väčšia dôvera v&nbsp;seba samu, dostavila sa určitá málo viditeľná životná spokojnosť a&nbsp;tiež vďaka, že sa niečo také ako stretnutie s&nbsp;vnútrom stalo bez môjho veľkého pričinenia. Beriem to ako malý zázrak. Odvtedy určite nie je všetko ideálne a&nbsp;zaliate slnkom, ale je to oveľa lepšie ako predtým.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Do psychoterapie priniesla pojem vnútorného dieťaťa Alice Millerová. Narodila sa v&nbsp;roku 1923 v&nbsp;Poľsku, vyštudovala filozofiu, sociológiu a&nbsp;psychológiu v&nbsp;Bazileji a&nbsp;viac ako dvadsať rokov pracovala ako psychoanalytička. Napísala mnoho kníh, v&nbsp;ktorých skúmala detstvo. Svetovým bestsellerom sa stala jej kniha Detstvo je dráma, vydaná v&nbsp;roku 1981. V&nbsp;tejto publikácii sa venuje prejavom detskej traumy: píše sa v&nbsp;nej o&nbsp;strate lásky v&nbsp;detstve, depresii, vnútornom väzení, začarovanom kruhu pohŕdania, potlačovaných spomienkach a&nbsp;o&nbsp;tom, ako sa traumy z&nbsp;detstva následne prejavujú, keď vyrastie­me.

Na Alicu Millerovú nadviazal Američan John Bradshaw, ktorý myšlienku vnútorného dieťaťa oživil a&nbsp;prišiel s&nbsp;prístupom, podľa ktorého my sami dokážeme svoje vnútorné dieťa vyliečiť. Sám študoval filozofiu, teológiu a&nbsp;psychológiu a&nbsp;vo svojej tvorbe sa zaoberal fenoménom zraneného dieťaťa vplyvom narušeného rodinného prostredia. Čerpal aj zo svojej vlastnej skúsenosti s&nbsp;otcom alkoholikom. Bol presvedčený, že to sme my sami, ktorí svojmu vnútornému dieťaťu môžeme dať to, čo sa nám nedostalo, keď sme boli malí. Bradshaw priniesol „návod“, ako komunikovať s&nbsp;dieťaťom v&nbsp;nás a&nbsp;ako ho uzdraviť. Koncept vnútorného dieťaťa – zjednodušene povedané – pracuje s&nbsp;tým, že v&nbsp;našom detstve existuje niekoľko vývojových fáz a&nbsp;v&nbsp;každej z&nbsp;nich by sa mali naplniť určité potreby. Medzi základné potreby patrí pocit bezpečia, lásky a&nbsp;starostlivosť. Pocit, že nám rodičia venujú pozornosť. Pocit, že nám rodičia rozumejú. Pocit, že sme ako deti pochopení, že nás rodičia berú do úvahy.

„Musíme si uvedomiť, že dieťa sa rodí s&nbsp;určitým detským narcizmom a&nbsp;chápe samo seba ako stredobod vesmíru. To je dôležitý pocit, pretože tým získava pocit zakorenenosti, istoty, dôvery v&nbsp;život, sebadôveru,“ vysvetľuje terapeut Lukáš Karas. Dieťa sa tak cez rodičov učí dôverovať svetu a&nbsp;z&nbsp;toho vzniká jeho osobnosť. „Ak sú tieto potreby nejako zanedbané, tak ‚dom‘, ktorý potom v&nbsp;dospelosti stavia na tomto ranom pocite dôvery k&nbsp;svetu, nestojí na pevných základoch,“ pokračuje Lukáš Karas. V&nbsp;okamihu, keď nie sú detské potreby naplnené, je dieťa skľúčené a&nbsp;tento stav pretrvá aj v&nbsp;dospelosti.

Jeden z&nbsp;najhorších mysliteľných scenárov nastáva, keď si predstavíte dieťa v&nbsp;dojčenskom ústave, kde vyrastá bez blízkej osoby. „Tieto deti po čase v&nbsp;ústave prestávajú plakať, pretože k&nbsp;nim, hoci plačú a&nbsp;niekoho k&nbsp;sebe volajú, často dlhé minúty alebo hodiny nikto neprichádza. Prestanú sa ozývať, pretože nikto ich potreby nenapĺňa,“ vysvetľuje terapeut. Ľudia, ktorí strávili detstvo v&nbsp;ústavnej starostlivosti, potom v&nbsp;dospelosti často nevedia, čo majú od života chcieť, dávno už rezignovali, neveria, že im svet môže niečo ponúknuť. Majú rovnaký pocit, ako keď boli nemluvňatá – nikto o&nbsp;nich nemal záujem, nikto ich nevidel ani nepočul. „Je to hlboká depresia, ktorá prestupuje celým ich bytím,“ vysvetľuje Lukáš Karas.

Bez vyliečenia svojho vnútorného dieťaťa tak často – a&nbsp;podvedome – žijeme v&nbsp;starých programoch a&nbsp;dookola opakujeme scenáre, ktoré sme sa naučili alebo, naopak, nenaučili v&nbsp;detstve, a&nbsp;to napriek tomu, že už ako dospelí by sme mohli svoj život žiť inak. To, čo spôsobila oná prázdnota v&nbsp;detstve, si možno predstaviť podľa Karasa takto: Dieťa je ako zasiate semienko, z&nbsp;ktorého má vyrásť strom. Za bežných okolností rastie strom rovno. Každá narušená vývojová fáza a&nbsp;náš nedostatok si môžete predstaviť tak, ako keby ste pred vyrastajúce semien­ko dali kameň. A&nbsp;tento kameň potom musí semien­ko obísť, vyhnúť sa mu, pokriviť sa. 

Tak sa symbolicky deformuje aj naše ja. Príkladom môže byť to, keď sa vám ako malým nedostáva bezpodmienečná láska. Musíte si ju miesto toho nejako zaslúžiť. Dieťa sa teda naučí, že lásku dostane, keď napríklad urobí niečo pre mamu. A&nbsp;tak sa v&nbsp;dieťati postupom času vytvára vzorec služobníka a&nbsp;záchrancu. Vzniká vzorec: „Keď niečo urobím, dostanem lásku.“ Z&nbsp;toho sa však môže v&nbsp;dospelosti ľahko stať vzorec manipulátora. Manipulátor chce lásku, ale zároveň presvedčí sám seba, že to, čo robí, nerobí pre seba, ale pre ostatných. Vmanipuluje teda svoje okolie do toho, že potrebujú jeho pomoc. A&nbsp;on im pomáha, je ich záchrancom a&nbsp;dostáva sa mu láska. „A&nbsp;tak sa to na seba vrství a&nbsp;vzniká stavba ‚domu‘, nášho života, kde je na každom poschodí nejaká pokrivenosť,“ dodáva Lukáš Karas.

Keď nájdeme svoje vnútorné dieťa a&nbsp;naučíme sa s&nbsp;ním komunikovať, môžeme začať uzdravovať svoje jadro, teda seba samého. Techník, ako na to, je niekoľko. Spomínaný John Bradshaw využíva spôsob, keď najprv zisťujeme pomocou dotazníka, ktoré potreby u&nbsp;nás neboli v&nbsp;detstve naplnené. Následne píšeme svojim rodičom listy, v&nbsp;ktorých spomíname na rôzne fázy svojho detstva. Podrobne všetko Bradshaw rozpísal v&nbsp;knihe Návrat domov – ako sa starať o&nbsp;svoje vnútorné dieťa.

Za povšimnutie stojí aj kniha od nemeckého psychoterapeuta a&nbsp;filozofa Mathiasa Junga s&nbsp;názvom Malý princ v&nbsp;nás. Ten používa techniku, v&nbsp;ktorej si dospelý človek prezerá svoje fotky z&nbsp;detstva a&nbsp;pomocou nich sa snaží vlastným rozprávaním a&nbsp;spomínaním dostať k&nbsp;tomu, ako sa cítil a&nbsp;čo prežíval ako malý. Ako konkrétne funguje toto „uzdravovanie“? „Tu by som odkázal na gestalt,“ komentuje Lukáš Karas. Gestalt terapia je zážitkový a&nbsp;psychosomatický smer v&nbsp;psychoterapii. Jej cieľom je dosiahnuť zjednotenie tela, citov a&nbsp;rozumu.

Vyrovnanosť nastáva, keď vonkaj­šie prejavy, teda vedomie – vyjadrovanie, správanie, vzhľad a&nbsp;činy –, súhlasia s&nbsp;vnútornými pocitmi, čo je naše podvedomie – emócie, pohnútky, pudy. V&nbsp;gestalt terapii každá psychická energia má svoju intenciu, a&nbsp;ak sa nedosiahnu jej ciele, zamrzne. Ak sa však človek zameria na doplnenie svojich potrieb, ktoré doplnené neboli, nechá túto energiu dorásť tam, kam má. „Strom sa postupne narovnáva a&nbsp;dosahuje svoj prirodzený tvar, ktorý má mať,“ hovorí Lukáš Karas. Keď svoje vnútorné dieťa začnete počúvať, povie vám, čo mu chýba, a&nbsp;vy mu to potom – respektíve sebe – môžete dať.

Objavenie vnútorného dieťaťa a&nbsp;toto „narovnávanie“ môže teda znamenať mnohé: nové začiatky, príval energie, inšpiráciu, vnútornú spokojnosť, lásku k&nbsp;sebe. Práca s&nbsp;vnútorným dieťaťom smeruje najmä k&nbsp;tomu, aby človek prijal seba samého takého, aký je. Pochopí, že taký, aký je, je v&nbsp;poriadku. Že to, čo cíti, je v&nbsp;poriadku a&nbsp;nemusí robiť nič viac, nič navyše. Nie je potrebné, aby sa rôzne „krivil“ preto, aby mu svet dal to, čo potrebuje. Pretože on si to dokáže dať sám.

Ruka v&nbsp;ruke s&nbsp;tým prichádza ďalší bonus: Keď budete do vzťahu vstupovať s&nbsp;tým, že viete, kto ste a&nbsp;čo chcete, bez skrytých bolestí a&nbsp;nenaplnených potrieb, vaše vzťahy začnú byť zdravšie. Prestanete hrať hry, nemusíte ľuďmi manipulovať, niečo si vynucovať. Pozor si podľa Lukáša Karasa máme dať na to, aby sme sa v&nbsp;procese hľadania vnútorného dieťaťa sami znova nestali dieťaťom. Skôr je potrebné, aby ste k&nbsp;nemu pristupovali ako rodič, ktorý sa o&nbsp;svoje vnútorné dieťa stará. A&nbsp;dôležité je si uvedomiť ešte jednu vec. Nie vždy je to tak, že naše potreby, keď sme boli deti, zostali nenaplnené pre zanedbanie či zo zlého úmys­lu vlastných rodičov. „Ak sa napríklad narodíte ako introvert a&nbsp;vaši rodičia sú extroverti, ťažko môžu nasýtiť vaše potreby introverta,“ uvádza Lukáš Karas.

Zaujímavý je v&nbsp;tomto ohľade koncept kulturologičky Kamily Němečkovej, ktorá sa zameriava na štúdium spirituality a&nbsp;pracuje s&nbsp;takzvanými duchovnými rodičmi. Vychádza z&nbsp;myslenia Carla Gustava Junga, švajčiarskeho lekára, psychoterapeuta a&nbsp;žiaka Sigmunda Freuda. Jung sa preslávil svojou prácou s&nbsp;archetypmi – čo je označenie nevedomých prvkov v&nbsp;duševnom živote človeka, ktoré majú všeobecný charakter, to znamená, že sú spoločné všetkým ľuďom. Podľa Junga – a&nbsp;Kamila Němečková na neho nadväzuje – existuje archetyp matky a&nbsp;archetyp otca, teda niečo, čo reprezentuje ideál otca a&nbsp;matky. Vo vzťahu k&nbsp;nám ako dieťaťu ide o&nbsp;to, čo sme od svojich rodičov očakávali, ale oni nám možno niečo z&nbsp;toho neboli schopní ponúknuť.

„Dnes sami na seba často ako rodičia kladieme veľké nároky, chceme byť dokonalí, chceme dať svojim deťom všetko. Máme predstavu, že sa musíme stať stelesnením dokonalosti rodičovstva, čo môže byť ohrozujúce,“ myslí si Lukáš Karas. V&nbsp;tomto ohľade to určite mali jednoduchšie staroveké civilizácie, pretože verili, že svet spravujú bohovia, medzi ktorými by sme našli materské aj otcovské postavy, a&nbsp;my ako rodičia sme iba ich prostredníkmi.

Chcete mať zdravšie vzťahy? Skôr ako nebudete vedieť TOTO, do vzťahu nevstupujte

redakcia

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás

Chcete mať zdravšie vzťahy? Skôr ako nebudete vedieť TOTO, do vzťahu nevstupujte

redakcia

Súvisiace články

Pozor! „Pivný pupok“ nie je prežívajúca pofidérna ozdoba, ale výrazné zdravotné riziko

MUDr. Martin Haluzík o obezite: Ako sa k nej človek dopracuje a aké sú metódy jej liečby?

Super tipy, ktoré vám zaručia „mladosť“ aj vo vyššom veku

Plus TV

Celoživotná bitka: Peter Petras vdýchol Rainerovej chate život. Z čoho má obavy?

Zuzana Plačková usporiadala vianočný večierok pre svojich zamestnancov.

Nové vydanie týždenníka ŽIVOT už na vás čaká! V predaji od štvrtka 12. decembra 2024

Výber pre vás