redakcia

Novinárka Barbora Dvořáková Hatráková napísala knihu o&nbsp;paliatívnej medicíne, ktorou búra stereo­typnú predstavu, že tomuto lekárskemu odboru svojho blízkeho zveríme doslova už len zomrieť. Ako vraví, keby o&nbsp;paliatívnej medicíne vedela skôr to, čo vie dnes, jej brat nemusel toľko trpieť a&nbsp;možno by aj dlhšie žil. Barborina kniha poodhaľuje prostredníctvom jej skúseností tento menej známy lekársky odbor v&nbsp;novom svetle.

Napísali ste knihu, ktorá čitateľom približuje paliatívnu medicínu. Prečo práve tento „smutný“ lekársky odbor, ktorý sa zaoberá smrťou?

Na príbehu mnohých mojich blízkych som zistila, že je to veľmi dôležitá špecializácia, ktorá dokáže neuveriteľne pomáhať. Aj ja som si kedysi myslela, že paliatívna medicína rovná sa smrť a&nbsp;umieranie, no nie je to tak. Mám dve kamarátky, ktoré sa na paliatívnom oddelení v&nbsp;Bratislave na Klenovej vrátili do života. Je však dôležité, aby sa tam pacienti dostali včas a&nbsp;neodkladali návštevu práve pre strach. Prípadne ak majú veľké problémy, aby sami požiadali svojho onkológa minimálne o&nbsp;konzultáciu s&nbsp;paliatológom. Nie je to totiž samozrejmosť, že ich za ním pošle sám od seba. Lebo nielen laici, ale aj mnohí lekári majú predsudky, prípadne o&nbsp;tom, čo všetko paliatívna medicína dokáže, vedia veľmi málo. Aj to bol jeden z&nbsp;dôvodov, prečo som sa rozhodla napísať knihu, aj keď som sa musela vrátiť k&nbsp;bolestivým spomienkam. Dúfam, že to pomôže osvete. A&nbsp;veľmi by som sa potešila, keby zaujala aj zdravotné poisťovne, prípadne politikov, aby si tému vzali za svoju. Pretože na Slovensku je paliatológov stále veľmi málo a&nbsp;ich pomoc zďaleka nedostane každý, kto ju potrebuje.

Ale prirodzenou reakciou väčšiny z&nbsp;nás je pri vážnom ochorení zabojovať, hľadať všetky dostupné možnosti liečby. Nie pripravovať sa na koniec...

Keď smrteľne ochorel môj 46-ročný brat, aj my sme boli nastavení za každú cenu bojovať, operovať neoperovateľné. Bohužiaľ, len sa mu tým zväčšilo jeho trápenie. Škoda, že som vtedy nevedela to, čo viem dnes, že v&nbsp;niektorých prípadoch život skôr predĺži konzervatívna liečba. Náročný operačný výkon vyčerpaný organizmus ešte viac oslabí a&nbsp;pripraví o&nbsp;zvyšok síl. Ak sa však paliatívni lekári primárne zamerajú na zlepšenie kvality života ťažko chorého, často sa automaticky predĺži aj jeho prežitie. A&nbsp;v&nbsp;najťažších prípadoch, kde už choroba naozaj dospela do terminálneho štádia, sa postarajú, aby bola smrť pokojná, bezbolestná a&nbsp;dôstojná.

Pokračovanie na ďalšej strane...

Odkiaľ ste sa dozvedeli, že by sa váš brat mohol obrátiť na paliatológa? Poslal ho za ním jeho ošetrujúci lekár?

Paradoxne nie. Hoci ho liečili v&nbsp;Národnom onkologickom ústave na Klenovej, kde je paliatívne oddelenie –&nbsp;čo zďaleka nie je v&nbsp;našich nemocniciach samozrejmosť&nbsp;–, jeho onkológ mu túto možnosť vôbec nespomenul. Pritom od začiatku vedel, že bratov stav je nevyliečiteľný a&nbsp;nemá mu čo ponúknuť. Najviac mu zazlievam, že ho nechal napospas bolestiam. Keď sme už boli celkom zúfalí, že sa o&nbsp;jeho utrpenie nikto poriadne nezaujíma, kamarátka mi poradila, aby som sa obrátila na primárku paliatológie Andreu Škripekovú. Okamžite sa ho ujala a&nbsp;po ich prvom stretnutí mi Kubko poslal esemesku: „Škripka je úžasná.“ Konečne sa mu niekto naozaj venoval, všetko vysvetlil, povedal, čo sa dá ešte urobiť, no hlavne už na to nebol sám.

Pomohli mu na paliatívnom oddelení nejako inak, než by to dokázali na onkológii?

Áno, pretože hneď začali naozaj riešiť jeho bolesti. Brat mal už celkom zdevastovaný tráviaci trakt, takže lieky, ktoré mu ordinoval onkológ, ním len prefrčali ako potrubím a&nbsp;neúčinkovali. Musel strašne trpieť. Bohužiaľ, do opatery Andrey Škripekovej a&nbsp;jej tímu sa dostal veľmi neskoro, vtedy sa už pre neho veľa urobiť nedalo, len minimalizovať utrpenie. A&nbsp;vyplnili mu želanie, že chce umrieť doma a&nbsp;nie v&nbsp;nemocnici. Dochádzala za ním sestra z&nbsp;mobilného hospicu a&nbsp;jeho žena ho vďaka tomu mohla držať v&nbsp;náručí, keď nastala tá chvíľa.

Podľa definície WHO má paliatívna starostlivosť zlepšiť kvalitu života pacienta a&nbsp;zmierniť nielen jeho utrpenie, ale aj jeho rodiny. Dialo sa to vo vašom prípade?

Určite, pretože ak nie­kto trpí porovnateľne so smrteľne chorým, sú to jeho najbližší. Keď som svoju knižku, ktorá rozpráva príbeh slovenskej palia­tívnej medicíny, nazvala Aby to tak nebolelo, mala som na mysli nielen bolesťpacientov, ale aj ich rodín. Lebo na boj s&nbsp;fyzickou aj psychickou bolesťou sú paliatológovia machri.

Spomínali ste kamarátky, ktoré na paliatívnom oddelení vrátili do života. To však búra predstavu, že pre pacientov ide o&nbsp;„konečnú“ stanicu.

Paliatívni lekári sa starajú aj o&nbsp;takzvaných surviverov, teda pacientov, ktorí prežili vážne onkologické ochorenie, nemajú už nádor, no náročná liečba im spôsobila rôzne problémy –&nbsp;s&nbsp;pohybovým aparátom, so zažívacím traktom, srdcom... Takisto to môže ohrozovať život, no onkológovia, ktorí sa zameriavajú na liečbu konkrétnych nádorov, sprievodné javy operácií, chemoterapií či ožarovania nemajú čas riešiť. Je to však v&nbsp;kompetencii paliatológov. Kamarátka Eva napríklad pre karcinóm prišla pred viac než dvanástimi rokmi o&nbsp;celý žalúdok a&nbsp;potrebuje špeciálnu výživu, ktorú majú na Klenovej pod palcom. Aplikuje si ju doma a&nbsp;na oddelenie už chodí hlavne na kontroly. Ďalšia kamarátka Brigita dostala po operácii sepsu a&nbsp;skoro zomrela. Našťastie sa dostala na paliatologické oddelenie, kde ju doslova vypiplali. Kade chodí, tade na ich opateru spieva chvály a&nbsp;ostatných chorých, ktorých tam liečia, povzbudzuje, že sú v&nbsp;tých najlepších rukách.

Po tom, ako ste spoznali prácu paliatológov, máte nejaké rady či odporúčanie pre nás ostatných, pokiaľ ide o&nbsp;tento medicínsky odbor?

Aby ste, ak treba, zbytočne neodkladali návštevu paliatívneho lekára. Čím skôr sa o&nbsp;vás začne starať, tým viac vám môže pomôcť. Ako v&nbsp;boji s&nbsp;bolesťou, tak s&nbsp;predĺžením života. Zoznámenie s&nbsp;paliatívnou medicínou zmenilo aj môj pohľad na eutanáziu. Vždy som bola jej prívržencom, myslela som si, že keď toto milosrdenstvo môžem dopriať svojmu psovi, prečo nie trpiacemu človeku? Stále si síce myslím, že by to tak malo byť, no pochopila som, že dôležitejšie než právo na eutanáziu je právo na paliatívneho lekára. Práve v&nbsp;Národnom onkologickom ústave som sa presvedčila, že málo­ktorý pacient chce naozaj urýchliť svoju smrť, a&nbsp;ak, tak zo strachu, že jeho umieranie bude trýznivé. Inými slovami, všetci chceme najmä to, aby to tak nebolelo. A&nbsp;práve to dobrý paliatológ dokáže.

Autorka: Martina Palovčíková, <a rel="noopener" href="https://zdravie.pluska.sk/" target="_blank">Zdravie</a>

Aby to tak nebolelo: Niekedy už medicína nedokáže vyliečiť, no môže významne pomôcť

redakcia

Výber pre vás

Aby to tak nebolelo: Niekedy už medicína nedokáže vyliečiť, no môže významne pomôcť

redakcia

Súvisiace články

Poklad tradičnej medicíny: Poznáte výhody čierneho cesnaku?

Naučte sa správne sedieť: Pomôžete tak nielen chrbtu, ale aj tráveniu

Pruh ohrozuje život: Ak máte čo len podozrenie, choďte čo najskôr na vyšetrenie

Výber pre vás