Keď sa zo západu Ameriky pred 165 rokmi začala do sveta šíriť správa o nových náleziskách zlata, s vidinou rýchleho zbohatnutia tam hneď zamierili desaťtisíce ľudí. Vypukla ZLATÁ HORÚČKA.

Píše sa začiatok roku 1848, ktorý sa bude spájať v budúcnosti predovšetkým s vlnou národných revolúcií. Zachvátia prakticky celú Európu, trvalý úspech však nedosiahnu a mapa kontinentu si na zásadnejšie zmeny ešte bude musieť počkať.

To na opačnej strane zemegule je situácia iná, mení sa tam podoba Spojených štátov amerických. Od prijatia Deklarácie nezávislosti uplynulo bezmála 72 rokov a ich územie sa stále rozširuje. V januári 1848 tvorí USA 29 štátov, zatiaľ posledný, Iowa, pribudol do únie pred vyše rokom. Americkým prezidentom je James K. Polk, muž, ktorého si dejiny zapamätajú najmä v súvislosti s pripojením nových teritórií. Získava ich aj vo vojne s Mexikom, ktorá prebiehala od roku 1846. Onedlho podpíšu oba štáty mierovú zmluvu a na jej základe definitívne pripadne USA, okrem iných, aj územie Kalifornie. No a práve tu dochádza k udalosti, ktorá bude mať na vývoj Ameriky zásadný vplyv.

Dejinné okamihy sa niekedy začínajú vcelku banálne a tak to bolo aj koncom januára 1848 v dnešnej Colome, vtedy ešte na mieste nazývanom Sutter’s Mill.

Čo sa to tam ligoce?

John Sutter (pôvodne Johann August Suter) prišiel do Ameriky v polovici tridsiatych rokov 19. storočia. V rodnom Švajčiarsku bol neúspešný obchodník, ktorý viac míňal, než dokázal zarobiť, a tak musel do zámoria ujsť pred veriteľmi a väzením. Cez New York, St. Louis a Westport v Oregone pricestoval v lete 1839 do Kalifornie, ktorá ešte patrila Mexiku, žilo v nej približne 30-tisíc domorodcov a asi tisícka Európanov. Predstavoval sa ako kapitán Švajčiarskej gardy a od guvernéra získal nielen povolenie na pobyt, ale aj nárok na pôdu s rozlohou takmer 200 štvorcových kilometrov. Severne od San Francisca založil poľnohospodársku a obchodnú kolóniu, ktorú nazval Nueva Helvetia (Nové Švajčiarsko), no keďže bola opevnená, začali ju všetci volať Fort Sutter (Sutterova pevnosť). Svoje aktivity nerozvíjal iba tam, ale aj v okolí a v lete 1847 začal na brehu riečky American v pohorí Sierra Nevada stavať pílu.

John Sutter

Zamestnal tam Jamesa Marshalla, ktorý okrem toho, že bol tesár, mal dohliadať na výstavbu a neskôr aj na prevádzku. Pílu mal poháňať vodný mlyn, krátko pred jeho dokončením však Marshall zistil, že náhon na privádzanie a odvádzanie vody je príliš plytký a treba ho prehĺbiť. No a načo sa namáhať, keď to môže urobiť príroda. Otvoril teda stavidlo, aby riečny prúd z kanála vyplavil piesok a zeminu. Ráno ho potom zatvoril a skontroloval, o koľko sa náhon prehĺbil. Takto to robil niekoľko dní.

Pôvodný Sutterov mlyn okolo roku 1850.

Aj 24. januára 1848 ráno Marshall zatvoril stavidlo a zostúpil do koryta. Prešiel niekoľko metrov, keď si všimol, že sa na dne čosi ligoce. „Zdvihol som jeden či dva kúsky, aby som sa lepšie pozrel, čo to je. Nejaké znalosti o mineráloch som mal, ale v tej chvíli som si spomenul iba na dva. Mohol to byť pyrit alebo zlato. Skúsil som po nich pobúchať kameňom a boli poddajné. Vedel som teda, že pyrit to nebude, ten je krehký a zlomil by sa,“ spomínal neskôr.

Musíme to utajiť!

S objavom sa vybral za Johnom Sutterom. „Jeho nečakaný príchod ma prekvapil, ale povedal, že prišiel kvôli dôležitej obchodnej veci. Keď sme v izbe zostali sami, ukázal mi niekoľko žltých kamienkov, spolu mohli vážiť asi tri-štyri unce (cca 100 gramov - pozn.), s tým, že to našiel na mieste, kde staviame pílu, a podľa neho je to zlato,“ zapísal si do denníka. Marshallovu domnienku potvrdil aj pokus s kyselinou a Sutterovi vystúpil na čelo studený pot. „Je to zlato najvyššej kvality, odhadujem, že aspoň 23-karátové,“ povedal. Potom sa na chvíľu odmlčal a rozhodným hlasom dodal: „Musíme to utajiť. Nechcem si ani predstaviť, čo by nasledovalo, keby sa ľudia dozvedeli, že v tých horách je zlato.“

James Marshall

Akoby tušil, čo onedlho nastane. James Marshall bol síce prvý, kto v koryte potoka objavil zlato, no zďaleka nie jediný. Robotníci sa namiesto stavby píly čoraz viac venovali hľadaniu vzácneho kovu a dopadlo to tak, že keď bola v apríli konečne hotová a Sutter chcel spustiť prevádzku, nemal mu tam kto pracovať. Všetci sa rozutekali po okolí a ryžovali zlato. To by však nebolo najhoršie. Problém bol, že chlapi si nájdené zlato chceli vymeniť za peniaze alebo ním platili.

„Kde ste to vzali?“ čudoval sa majiteľ jedného zo sanfranciských obchodov Samuel Brannan, keď mu viacerí z nich ponúkali za tovar zlaté zrnká. A bolo po tajomstve. Brannan totiž nebol iba obchodník, ale aj vydavateľ novín California Star a v nich vyšla 15. marca 1848 krátka správa: „V blízkosti píly, ktorú nedávno postavil kapitán Sutter, bolo nájdené značné množstvo zlata. Niet teda pochýb, že Kalifornia je bohatá na vzácne nerasty a je tu veľká šanca na zbohatnutie.“ Nie je ťažké si domyslieť, čo táto informácia spôsobila. San Francisco, ktoré malo v tom čase asi tisíc obyvateľov, bolo v priebehu niekoľkých dní doslova vyľudnené. Kto mal zdravé ruky a nohy, zamieril k Sutterovmu mlynu.

Na západ Spojených štátov prichádzali za vidinou rýchleho zbohatnutia desaťtisíce ľudí zo všetkých kútov sveta.

Ozajstné šialenstvo však vypuklo, keď správu o bohatých náleziskách zlata priniesli v auguste najväčšie americké noviny New York Herald a najmä po decembrovom vystúpení prezidenta Polka, ktorý v prejave pred Kongresom potvrdil, že v Kalifornii sa podarilo objaviť zlato.

Kto prv príde...

To, čo nasledovalo, môžeme smelo označiť ako sťahovanie národov. V priebehu siedmich rokov prišlo do Kalifornie za zlatom viac než 300-tisíc ľudí a napríklad San Francisco, v roku 1848 malý prístav s asi tisíckou obyvateľov, sa do roku 1852 rozrástol na 36-tisícové mesto. Zlatokopi prichádzali po súši (asi polovica z celkového počtu) i po mori, z celých Spojených štátov, no i z Latinskej Ameriky, Austrálie, Európy a Ázie, predovšetkým z Číny. V sanfranciskom prístave dlho kotvili desiatky opustených lodí, z ktorých zutekali do hôr celé posádky.

Zlatokop z obdobia kalifornskej zlatej horúčky.

Pravda, nie všetci zlatokopi uspeli. Najviac sa podarilo zbohatnúť tým, ktorí obsadili náleziská zlata hneď v roku 1848, prípadne v prvej polovici nasledujúceho roka. Práve takzvaní deväťaštyridsiatkári (forty-niners, prezývaní podľa roku príchodu) tvorili najväčšiu skupinu hľadačov. Ich výhodou bolo aj to, že v Kalifornii v tom čase panovalo takpovediac bezvládie. Mexiku oficiálne už nepatrila, Spojené štáty ju síce získali, ich zákony sa tam však zatiaľ neuplatňovali, nebolo treba platiť dane a, čo bolo z pohľadu zlatokopov najdôležitejšie, pozemky boli verejné. V praxi to vyzeralo tak, že zlatokop si napríklad zabral istú časť pôdy a tá bola jeho.

V mestách, no i v blízkosti zlatokopeckých osád vyrastali ako huby po daždi banky, v ktorých si úspešní hľadači mohli ukladať svoje poklady.

V prvej fáze zlatej horúčky nebolo ničím výnimočným, keď človek v priebehu šiestich mesiacov našiel zlato v hodnote rovnajúcej sa mzde za šesť rokov. Z tých, čo prišli neskôr, mal však takéto šťastie skutočne málokto. Okrem toho, kým prvým zlatokopom stačilo niekedy len pozorne hľadať a doslova zbierať zlato zo zeme, ich nasledovníci už museli tvrdo pracovať, aby vôbec nejaké získali. Piesok a zeminu bolo treba vybrať z dna rieky alebo potoka, premývať vodou, dôkladne prezerať a dúfať, že sa na dne ryžovacej misky či roštu zaleskne zlaté zrnko. Na to, že stoja celý deň po pás v ľadovej vode, si jednoducho museli chlapi zvyknúť. Techniky ťažby sa však postupne menili, čo záviselo aj od množstva zlata. Ryžovanie bolo čím ďalej tým menej účinné, a tak k slovu prichádzalo napríklad razenie štôlní alebo vymývanie svahov silným prúdom vody. Bolo to síce účinné, natrvalo sa tým však devastovala krajina. Lenže kto takéto niečo v polovici 19. storočia riešil...

Drsná realita

„Nedokážete si ani predstaviť, ako ťažko sa zlato hľadá a v akých podmienkach tu žijeme,“ písal v roku 1850 rodine jeden zo zlatokopov. Bol to naozaj drsný život. Ani nie tým, že prespávali v stanoch alebo neskôr v drevených zruboch, z ktorých vznikali celé tábory a osady. Doslova na dennom poriadku boli konflikty, absencia akejkoľvej zdravotnej starostlivosti viedla k mnohým úmrtiam a čoraz častejšie dochádzalo aj k lúpežiam a vraždám. Napokon, nie div, išlo „iba“ o zlato a nie každý mal chuť prácne ho dolovať. Tábory a osady lákali banditov, ktorí hľadačov zlata okrádali vo dne v noci. Stávalo sa, že spiaceho či opitého zlatokopa zabili a zobrali si všetko, čo mal. Podľa niektorých odhadov dokonca zomrel násilnou smrťou každý desiaty človek, ktorý prišiel do Kalifornie hľadať zlato.

Spôsob získavania zlata sa vyvíjal. Metóda, pri ktorej silnými prúdmi vody zmývali pôdu bola síce účinnejšia, no devastovala sa ňou krajina.

Často sa však o nadobudnuté bohatstvo pripravovali zlatokopi sami. V osadách, ktoré v blízkosti ryžovísk a zlatých baní vznikli, totiž ako huby po daždi rástli nielen banky a obchody, ale predovšetkým saloony, kasína a herne, no a, pravdaže, nevestince. Tam všade zlatokopi hýrili a oslavovali, keď sa im podarilo niečo nájsť, a spravidla v nich svoje bohatstvo aj nechali, takže museli začínať odznova. Mnohí sa napokon domov vracali rovnako chudobní, ako boli na začiatku, prípadne len s minimálnym ziskom. Istý William Swain z Youngstownu v štáte New York napríklad odchádzal v roku 1849 do Kalifornie s predstavou, že tam zhromaždí aspoň 10-tisíc dolárov v zlate a potom sa vráti k rodine. Po viac než roku krutých skúseností, keď bol rád, že si zachránil holý život, písal manželke a deťom: „Mám tu toho už naozaj dosť. Krádeže, lúpeže, vraždy, ale aj incidenty s Indiánmi sú takmer na dennom poriadku. Balím sa a najkratšou cestou sa vraciam domov.“ Desaťtisíc v zlate si William Swain zo západu ani zďaleka nepriniesol. Jeho zisk bol minimálny. Zlatý prach, ktorý prácne vyryžoval, mal hodnotu asi 500 dolárov, a keď vrátil dlžoby, ktoré si aj v súvislosti s cestou do Kalifornie narobil, zostali mu asi dve stovky...

Trpký koniec objaviteľa

Zlatá horúčka v Kalifornii trvala prakticky do poslednej dekády 19. storočia. Zlatokopom a neskôr ťažobným spoločnostiam sa tam podarilo získať zlato v celkovej hodnote asi 50 miliárd dnešných dolárov. Výrazne tak prispela jednak k prudkému rozvoju celej americkej ekonomiky, a tiež sa vďaka nej podarilo veľmi rýchlo osídliť západné pobrežie USA. V septembri 1850 sa Kalifornia stala 31. štátom únie.

Dnes je Sutterov mlyn vyhľadávanou turistickou atrakciou. Je to však už iba replika a nestojí ani na pôvodnom mieste.

Aby sme však nezabudli na tých, ktorí stáli na počiatku tohto veľkého dobrodružstva. Aký bol ich osud? Ak si myslíte, že John Sutter alebo James Marshall na náleze zlata zarobili, veľmi sa mýlite. Prvým milionárom sa v súvislosti so zlatou horúčkou stal Samuel Brannan, ktorý správu o náleziskách rozšíril cez svoje noviny a ako obchodník začal zakrátko v oblasti otvárať nové prevádzky.

Sutterovo podnikanie sa, naopak, zrútilo ako domček z karát. Zlatokopi obsadili pozemky, na ktorých chcel ťažiť a spracúvať drevo, ale aj ďalšie, kde plánoval pestovať plodiny. Musel odtiaľ doslova ujsť a napokon sa utiahol na malú farmu, kde začal od nuly. Aj tá mu však v roku 1865 vyhorela, a tak odišiel do Washingtonu. Od vlády požadoval kompenzáciu za straty, ktoré mu spôsobila zlatá horúčka, no dočkal sa iba dôchodku vo výške 250 dolárov. Nevzdával sa, bojoval ďalej a v roku 1880 to vyzeralo, že by mohol konečne uspieť. V júni mal Kongres na programe zákon, ktorým by štát Johnovi Sutterovi priznal 50-tisícové odškodné. Nedočkal sa ho. Dva dni po tom, ako kongresmani rokovanie prerušili, zomrel.

Keď ľudia drahý kov vyťažili, zbalili sa a odišli, pretože inú obživu v okolí nenašli. Zostali po nich opustené domy osady, ktoré dodnes Američania prezývajú mestá duchov.

James Marshall po krachu plánov s pílou opustil Kaliforniu, po niekoľkých rokoch sa však vrátil, kúpil vinice a a skúšal šťastie v tejto sfére. V tvrdej konkurencii však neuspel, a tak sa nakoniec aj on vrhol na hľadanie zlata. Bolo však už neskoro. Ťažobná spoločnosť, ktorej spoločníkom sa stal, po niekoľkých rokoch skrachovala, pretože otvorila málo výnosnú baňu. Marshall zostal na mizine a štát Kalifornia mu priznal aspoň symbolický dôchodok za jeho úlohu v dôležitom období histórie. Objaviteľ zlatej žily prežil posledné obdobie svojho života v zrube neďaleko miesta, kde sa začiatkom roku 1848 začala písať jedna z najdôležitejších kapitol amerických dejín. V ňom napokon ako 74-ročný aj zomrel.