Hoci Rómeo a Júlia boli fiktívne postavy, talianske mesto Verona na milostnej tragédii zarába veľké peniaze. Státisíce turistov sem mieria, aby videli slávny balkón, na ktorom čakala Shakespearova hrdinka na svojho milého.

Láska ako obchodný artikel by mohla pomôcť aj na prvé počutie neznámej dedine Ostrá Lúka, ktorá sa nachádza dvanásť kilometrov od Zvolena.Práve v tunajšom kaštieli sa údajne stretávala predstaviteľka miestnej šľachty Adela Ostrolúcka s naším najvýznamnejším národovcom Ľudovítom Štúrom. Dodnes je ich vzťah navzdory nevôli historikov opradený mýtmi a legendami.

V Ostrej Lúke, kde žije tristo obyvateľov, v príjemnom vidieckom tichu, nás vítajú vynovené sťa maľované domy so zachovalou pôvodnou architektúrou a verejné priestranstvá s udržiavanou zeleňou. Celú scenériu dotvára dominantný kaštieľ, ktorý patril rodu Ostrolúckych. Tu žila Adela, údajná veľká láska Ľudovíta Štúra.

Obec však v súvislosti s touto stavbou dnes nezažíva žiadnu romantiku, skôr naopak. V minulosti ho kúpili od štátu za požičané peniaze, a to za viac ako 50 000 eur. Pôvodný zámer vytvoriť z kaštieľa oslavné miesto lásky nášho národného buditeľa im však nevyšiel.

Dnes sú prinútení chátrajúcu stavbu núkať na predaj a dúfať, že nový majiteľ bude mať na zreteli nielen zisk a komerciu, ale aj slávnu minulosť obce spojenú s takým atraktívnym menom, ako je Štúr.

Barokovo-renesančný kaštieľ, ktorý v rokoch 1636 až 1641 postavil z kameňa Abrahám Arzt z Banskej Štiavnice na žiadosť Melichara Ostrolúckeho, veruže prežil všakovaké historické otrasy.

Možno ho pred vpádmi Osmanov či ničivou hrôzou dvoch svetových vojen ochránila aj kamenná doska s vytesaným latinským nápisom – Nech stojí dom tento, pokiaľ mravec všetky morské vody nevypije alebo korytnačka neprejde naprieč celým svetom. Predsa len došlo aj na túto dvojpodlažnú stavbu.

„Po 2. svetovej vojne štát majetok skonfiškoval. Lenže vtedajší mocipáni nevedeli, ako nehnuteľnosť využiť, tak ju vrátili vtedy žijúcemu poslednému potomkovi Ostrolúckych. Predal ho niekoľkým rodinám, ktoré sa k nám presunuli, pretože v ich pôvodnom domove v Lešti vytvorili vojenský obvod.

Presídlenci si časom postavili vlastné domy, kaštieľ opäť osirel a dostal sa pod správu štátu. Roky sa tu nachádzal archív, potom nám ho ponúkli na predaj. A komu by malo viac záležať na histórii obce ako práve nám miestnym,“ približuje starosta Juraj Jelok (41).

V Ostrej Lúke už majú skúsenosti s tým, ako sa prichádza o architektonické skvosty. Koncom 2. svetovej vojny im ustupujúca nemecká armáda bombardovala vežu kostola. Pod oltárom bola rodinná hrobka Ostrolúckych. Dnes sa zachoval už len pôdorys svätostánku, uprostred sa nachádza, našťastie, neporušené miesto večného odpočinku slávneho rodu.

Iba hŕba skál ostala z druhého kaštieľa, ktorý tiež postavila rodina Ostrolúckych. Bývali v ňom správcovia majetku, zamestnanci a služobníctvo. Bohužiaľ, stihol ho osud ako desiatky iných slovenských kaštieľov, kúrií, keď sa k moci dostali komunisti.

Ich spupnosť nezniesla nič, čo zaváňalo triednymi rozdielmi, architektonicky príťažlivé nehnuteľnosti museli znášať nevhodné stavebné zásahy, alebo jednoducho len chátrali a padali ako domčeky z karát.

„V roku 2012 sa preto obecné zastupiteľstvo zhodlo, že kaštieľ, ktorý slúžil ako letné sídlo rodiny Ostrolúckej, kúpime od štátu aj napriek tomu, že sme sa zadlžili na desať rokov. Na rekonštrukciu sme chceli využiť peniaze z eurofondov.“

Volení predstavitelia samosprávy mali jasno, cieľom bolo oprášiť zašlú slávu a lesk významného šľachtického rodu, ktorý bol spriatelený s Ľudovítom Štúrom.

A možno by v príjemnom vidieckom sídle vybudovali okrem múzea aj epicentrum lásky, tak ako to urobili nadšenci v Banskej Štiavnici v rodnom dome Maríny, kde sa zrodila láska medzi meštianskou dcérou a básnikom Andrejom Sládkovičom. Plány však zmarili komplikované vlastnícke vzťahy.

„Kúpili sme totiž len päť šestín, jednu šestinu vlastnila súkromná osoba, ktorá s nami odmietla ísť do projektu. Svoj podiel nám chceli predať za viac ako 30 000 eur. Náš ročný rozpočet bol vo výške 70 000 eur, čerpať ďalší úver bolo vylúčené.“

Dnes obec s nádejou hľadá nadšenca, ktorý by sa ujal národnej pamiatky. Situácia sa zmenila aj v prípade spomínanej šestiny kaštieľa.

Padla do rúk exekútora, teraz ju vlastnia dve fyzické osoby, ktoré sa chcú s obcou dohodnúť. Samospráva má za sebou už druhé kolo verejnej súťaže predaja a problémom sú opäť peniaze.

„Je to obecný majetok, predávame ho v súlade so zákonom. Podľa znaleckého posudku má hodnotu 336 000 eur. Za túto cenu sme ho ponúkali v prvom kole, v druhom sme išli dole na 295 000 eur. Záujemcovia si u nás síce podávali kľučky, nikto však neprišiel s konkrétnym projektom. Cena bola pre každého privysoká, aj pre súčasných majiteľov jednej šestiny, hoci majú vážny záujem o kúpu.“

Dejiny rodu Ostrolúckych sú známe od druhej polovice 13. storočia. Kráľ Ladislav IV. Kumánsky daroval za verné služby na dvore svojmu trubačovi a píšťalkárovi Zimanovi majetok v Ostrej Lúke a udelil mu šľachtický titul. Mal štyroch synov a jeden z nich, Ján, začal používať prídomok de Ostroluka. Už od svojho počiatku to bol veľmi pokrokový rod. Druhý syn Michal mal totiž päť dcér, ktoré žiadali, aby aj ženským príslušníčkam rodu vyčlenili majetky. Konvent im vyhovel.

Z rodu Ostrolúckych stojí za zmienku Baltazár, syn Melichara, ktorý dal v Ostrej Lúke postaviť kaštieľ. Ako 7-ročný oslepol, napriek tomu vynikal v umení, hudbe a latinčine. Dožil sa dospelosti a zabezpečil pokračovanie rodu. Adelin brat Gejza spôsobil na tie časy čosi nevídané, neslýchané – rozviedol sa po desiatich rokoch, pretože manželstvo bolo bezdetné. S druhou manželkou splodil troch synov a jednu dcéru. Najstarší z nich, Mikuláš, bol posledným majiteľom kaštieľa v Ostrej Lúke. Nikdy sa neoženil, zomrel ako 80-ročný v bratislavskej nemocnici, pochovali ho v rodinnej hrobke ako posledného člena rodu.

Za monarchie bol županom Zvolenskej stolice, poslancom Uhorského snemu a predsedom Lutherovej spoločnosti. Rád sa prechádzal po dedine a každému sa po slovensky prihovoril. Po vojne rozpredal miestnym ľuďom zvyšok polí a pastiev, ktoré mu zostali po pozemkovej reforme, za rozumnú cenu. Jeho mladší brat Gejza bol vzdelaný agronóm a trenčiansky župan. Zomrel päť rokov po Mikulášovi a pochovaný je v Zemianskom Podhradí. Potomkovia Ostrolúckych žijú v Budapešti.

Do prázdneho kaštieľa sa už zahlodáva zub času, vonku sa obšmietajú zlodeji, ktorí stihli rozkradnúť odkvapy a zvody. Obec už ani neosadzuje nové, dažďovú vodu odvádzajú za pomoci plastového potrubia.

Predsa len, zdá sa, že socialistický systém bol k stavbe vcelku zhovievavý. V interiéri sa ešte zachovali napríklad maľby na stropoch s podobizňami jednotlivých členov rodu, medzi nimi aj Adely.

Dokonca kráčame po veľmi zachovalých pôvodných dubových podlahách. Naopak, tie parkety, ktoré tu osadili už v novodobej histórii, sa pod našimi nohami nebezpečne vlnia. Všetko to má na svedomí strecha deravá ako rešeto.

Sneh a dažďová voda narobili najviac šarapaty vo veži severného krídla, v niekedy útulnej Adelinej izbe. Nachádzala sa tu napríklad jej osobná knižnica v tvare polkruhu.

Keď sa rozprávame o najslávnejšej členke rodu, starosta ju mimovoľne spomína ako Adelku. Miestni na sčítanú, inteligentnú a veľmi vzdelanú ženu, ktorá však zomrela v mladom veku ako 28-ročná, nedajú dopustiť. Je to ich Adelka, ich pýcha.

Celkovo sa rod Ostrolúckych po celé stáročia tešil veľkej úcte miestnych. Boli jedným z najstarších rodov vo Zvolenskej stolici, patrili k strednej šľachte. Čo sa týka majetku, nebola to veľmi bohatá aristokracia, toto meno však nosili veľmi sčítaní, uvedomelí, vzdelaní a inteligentní jedinci.

Mali blízky vzťah k umeniu, mnohí študovali právo, zastávali najvyššie posty vo Zvolenskej a v Trenčianskej stolici, boli medzi nimi poslanci Uhorského snemu. O svoje dediny sa veľmi vzorne starali, boli donormi či už v oblasti kultúry, náboženstva, alebo vzdelania.

„V našom erbe máme pelikána s rozprestretými krídlami, symbolizujú ochranné krídla Ostrolúckych.“

Po Adele tu pomenovali v susednej Budči základnú školu, osem obcí, ktoré sa združili do mikroregiónu, si tiež prepožičali meno miestnej členky šľachtického rodu.

Na jej počesť v Ostrej Lúke každý druhý rok organizujú Kultúrnu jar Adely Ostrolúckej. Na festivale okrem iného divadelníci stvárňujú vzťah Adely a Štúra, samozrejme, ako osudovú a nehynúcu lásku.

Podľa legendy sa Štúr vyznal zo svojich citov Adele na plese v bratislavskom Grasalkovičovom paláci. Na základe mnohých monografií od rôznych autorov sa tak Adela dostala do histórie a životopisu Štúra ako jeho veľká životná láska.

Najznámejším dielom v tomto prípade je Jar Adely Ostrolúckej od Ľuda Zúbka. Ideu o romantickej láske živia celé roky aj v Ostrej Lúke. Vychádzajú hlavne z korešpondencie, ktorú Štúr adresoval Adelinej matke a nikdy nezabudol na dodatok – pozdravte slečnu Adelu.

„Veríme, že medzi nimi niečo bolo, nikto nám to nevyhovorí. Možno to bola veľká osudová láska, možno iba náklonnosť a sympatie. Príbeh o ich láske sa u nás prenáša z generácie na generáciu ako ľudová slovesnosť,“ s úsmevom a veľkým presvedčením hovorí starosta.

Ich utkvelej predstave nahráva do karát ďalšie knižné dielo, ktoré vyšlo iba vlani. Michaela Ella Hajduková napísala román pre ženy, v ktorom tiež opisuje vzájomný vzťah Adely a Štúra na pozadí historických udalostí ako čistú lásku. Samozrejme, ide o fikciu, nadšení obyvatelia Ostrej Lúky aj tak plánujú autorku pozvať na návštevu.

V roku 2014 osadili v dedine na budove miestneho múzea tabuľu venovanú Adele. V snahe zbytočne neprovokovať exaktných historikov, volili diplomatické slová v prípade jej lásky k nášmu národnému buditeľovi.

„Vznešená a mimoriadne vzdelaná žena Adela Ostrolúcka, ktorú spájala hlboká vzájomná náklonnosť a úcta s hlavným predstaviteľom národného hnutia,“ stojí vyryté v kameni. Tak bola to láska alebo nie?

Historička Beáta Mihalkovičová, ktorá sa zaoberá práve osobnosťou, životom a dielom Ľudovíta Štúra, jednoznačne tvrdí – žiadna láska medzi nimi nebola.

„Ľudovít Štúr udržiaval kontakty s mužskými príbuznými Adely, najmä s jej otcom Mikulášom a so strýkom Gustávom. Boli jeho patrónmi a mecenášmi. Podporovali aj jeho mladšieho brata Samuela.“

Táto odborníčka dokonca prichádza s úplne novými indíciami. „Zatiaľ nevieme presne povedať, akú mali Ostrolúcki na túto podporu motiváciu. Nazdávame sa, že v tom bola politika. V poslednom období sa vynárajú náznaky, že Štúr ani po revolúcii nezavrhol myšlienku na osamostatnenie Slovenska od Uhorského kráľovstva, ale v rámci rakúskej monarchie.

Krajina by potom mala nejakú formu monarchie alebo kniežatstva a šľachta by v nej hrala vedúcu úlohu. Zatiaľ však nemáme exaktné dôkazy, aby sme mohli túto verziu potvrdiť, ešte je potrebné podrobne preštudovať archív Ostrolúckych a iné dostupné písomné pramene.“

Povedané dnešným slovníkom, Adela a Štúr boli iba známi. Historici dnes nie sú zajedno, kedy a kde sa tieto dve osobnosti prvýkrát stretli. Existuje verzia, že to bolo u strýka Gustáva v kaštieli v Zemianskom Podhradí, v tejto dedine slúžil ako kaplán aj Samuel, brat Štúra.

Iní odborníci dokonca tvrdia, že noha Štúra nikdy do Ostrej Lúky nevkročila. Beáta Mihalkovičová hovorí, že Adela spoznala nášho národného buditeľa v čase, keď bola ešte dieťa. Narodila sa v roku 1824, bol medzi nimi deväťročný vekový rozdiel.

„Štúr sa dostal do rodiny Ostrolúckych už v 30. rokoch. Pôsobil vtedy v Bratislave a tu študoval aj Gejza, Adelin brat. Ten bol dokonca členom Štúrovej Spoločnosti česko-slovenskej. Ostrolúcki mali v Bratislave dom, Štúr ich v tom čase pravdepodobne navštevoval.“

Vtedajšie zvyklosti a mravy prísne upravovali spoločenské vzťahy medzi mužmi a ženami.

„Štúr sa nemohol len tak stretávať s Adelou, nepatrilo sa to. Do úvahy treba brať aj spoločenskú hierarchiu. Štúr nemal až také vysoké postavenie ako jeho hostitelia, o to viac musel dodržiavať dekórum. Rodina ho prijímala v salóne, rozhovory viedol s mužmi a Adelinou matkou. Ak sa aj stalo, že sa ocitol v jednej miestnosti s Adelou, vždy tam s nimi bol ešte niekto iný.“

Predsa len do užšieho kontaktu sa títo dvaja dostali v porevolučných rokoch, Štúr niekoľko mesiacov učil mladú Adelu.

„Mohlo ísť len o krytie toho, že mu Ostrolúcki poskytovali finančné príspevky, hoci on sa jej krátko naozaj venoval. Adela ovládala päť jazykov, no po slovensky, na rozdiel od matky, ktorá bola národnosťou Maďarka, dobre nevedela. Štúr sa snažil, aby sa zorientovala v slovenskej a slovanskej literatúre, dával jej zoznamy kníh, ktoré by si mala prečítať. To bolo na prelome rokov 1851 a 1852.“

O rok nato v marci vo Viedni Adela zomiera na týfus alebo reumatickú horúčku, išlo o náhle ochorenie. Pochovaná je v rodnej Ostrej Lúke. Ľudovít Štúr napísal po jej smrti báseň, vynárajú sa dohady, že z veľkého smútku za stratenou láskou.

„Bola to jediná báseň, ktorú jej venoval. Vyjadruje zármutok, empatiu, ľudskosť nad stratou mladého človeka, ktorý bol na dôvažok vzdelaný. Verejne vyjadril smútok aj po smrti dvoch svojich žiakov, Benjamína Pravoslava Červenáka a Sama Vozára, ktorí zomreli mladí.“

Odchod mladého človeka z tohto sveta je bezpochyby veľkou tragédiou. A hoci to vyznieva veľmi drsne, zdá sa, že si rodina Ostrolúckych bola vedomá, že Adelina osudová kniha sa zatvorí veľmi skoro.

„Po celý život bola chorľavá, neduživá a veľmi bledá. Rodičia ju vôbec nepripravovali na manželstvo, hoci v týchto kruhoch to bola ich povinnosť. Radšej ju nechali, nech sa venuje svojim záľubám a vzdelaniu.

Musel existovať veľmi vážny dôvod, prečo sa nikdy nevydala, zrejme to bol jej zdravotný stav. Byť totiž manželkou bolo v tom období a v jej kruhoch náročné. Musela by sa starať o veľké hospodárstvo, viesť služobníctvo, rodiť deti a dbať o ich dobrú výchovu.“

Adela bola teda veľmi vzdelaná a sčítaná. V tomto sú historici zajedno. Keď však príde na pretras jej krása, odborníčka Beáta Mihalkovičová volí diplomatický slovník.

Existuje síce olejomaľba, z ktorej sa pozerá mladá žena s ušľachtilou tvárou, so súmernými črtami a s uhrančivými očami. Obraz nepochybne krásnej ženy dokresľuje štíhly labutí krk. Namaľoval ho vo viedenskom ateliéri János Vidéki.

„Je to však portrét, ktorý dala rodina zhotoviť 23 rokov po jej smrti. Venovali ho Adelinej matke, takže túto podobizeň treba brať s rezervou.“

Zachovala sa aj jej reálnejšia podoba, na nej pózuje dievča s bacuľatými lícami a veľkými očami upretými do neznáma. Veľmi podobná tvár sa na nás pozerá aj z maľby na strope kaštieľa. Hoci je vecou diskusie, či bola pekná, alebo nie, pravdou je, že posmrtný portrét je od reálnej podoby na hony vzdialený.

„Žiadne historické pramene ju neopisujú ako krásnu ženu. O jej fyzických prednostiach sa nikde nezmieňoval ani samotný Štúr. Naopak, v liste Hurbanovi po Adelinej smrti, o nej hovorí – bol to zvláštny tvor, viac duch ako telo...“

Iluzórnu krásu a faktami nepodloženú lásku nevdojak živia v Lesníckom a drevárskom mú- zeu vo Zvolene. V miestnosti venovanej slávnemu rodu dominuje koláž krásnej Adely a švárneho Štúra v životnej veľkosti. Mladí ľudia pózujú plece pri pleci, čo bolo vzhľadom na vtedajšie mravy viac ako nemožné.

Potom sa však už dozvedáme len samé fakty. Napríklad Mikuláš, Adelin otec, vo Zvolenskej stolici postupne zastával všetky najvyššie funkcie. Práve on loboval za Štúra, a to v budove, kde je dnes múzeum, aby sa stal poslancom Uhorského snemu, a veruže úspešne.

V múzeu sa ocitla časť zariadenia kaštieľa, medzi nimi je napríklad Adelin písací stôl, na ktorom si z každej prečítanej knihy písala rešerš. Potom je tu aj spinet a notové záznamy, Adela bola veľmi zdatná hudobníčka.

Zachovala sa aj časť knižnice Ostrolúckych, z takmer 6 000 zväzkov môžu návštevníci obdivovať dve tisícky. A práve pri knihách sa opäť objavuje červík pochybnosti pre romantické duše. Jediná publikácia v slovenskom jazyku, tak to je práve Náuka o slovenčine, ktorú samotný Štúr venoval Adele.

„Na památku od púvodce,“ stojí v knihe písané venovanie jeho rukou. Ide len o dar od snaživého a pre národ zapáleného učiteľa? Alebo je za tým zamilovaný muž, ktorý si nemohol pre konvencie zošnurovanej spoločnosti dovoliť napísať kvetnatejšie slová?

Starosta Ostrej Lúky si myslí, že historici by nám mali nechať popri faktoch aj priestor na snívanie. „Ak by Adela a Štúr žili v inom storočí, určite by bol z nich ideálny manželský pár.“

Keď sa oženil nádejný básnik a horlivý národovec Samo Chalupka, Štúr zastával názor, že zaspal v lone jednej ženy. Keď sa rozhodol pre manželstvo jeho blízky spolupracovník Jozef Miloslav Hurban, ešte tri dni pred svadbou sa ho snažil odhovoriť od ženby. Beáta Mihalkovičová však tvrdí, že to s naším slávnym národovcom, čo sa žien a rodinného života týka, nebolo až také vyhrotené, naopak, bol pripravený oženiť sa. Aj on podľahol čaru lásky, ženou jeho srdca však nebola Adela.

„Všetci štúrovci plánovali viesť slobodný život bez manželiek, no iba kým boli mladí. Stretávali sa na Devíne a iných miestach, horlili, ako zmenia svet, mali pred sebou veľké idey a plány, ženy v týchto predstavách akosi nemali miesto. Treba však brať do úvahy, že sa pohybovali len v mužskej spoločnosti, dievčatá vtedy neštudovali. Keď však skončili štúdiá, museli sa zaradiť do reálneho života a vtedy ich idea bezženstva postupne opúšťala, spoločnosť bola totiž vždy usporiadaná tak, že rodina je jej základom. Keď rozbehli národné hnutie, pochopili, že sa to nedá len v čitárňach a knižniciach, museli absolvovať aj spoločenské podujatia a bez žien sa to nedalo. Ich manželky sa ukázali ako veľmi praktické a schopné organizátorky, ktoré stáli verne po boku svojich manželov a podporovali ich.“

Dokonca samotný Štúr neskôr upustil od „nepriateľstva“ k ženám. Cestou domov zo štúdií z Halle navštívil rodinu svojho priateľa v Hradci Králové a zaľúbil sa do jeho sestry, 19-ročnej Márie Pospíšilovej. On mal vtedy 25 rokov. „Bola inteligentná, kultivovaná, vzdelaná, vedela sa rozprávať o politike, hoci sa v tom čase ženy nemiešali do takýchto záležitostí. Písala básne, hrala na klavíri a zároveň sa vedela postarať o domácnosť. Bola by pre neho ideálnou manželkou.“ Sen o láske sa však rozplynul po štyroch mesiacoch.

„Štúr sa dostal do podobnej situácie, aká sa dnes prihodí mnohým mladým ľuďom. Mal problém postarať sa o vlastnú existenciu, nieto ešte o rodinu. Keď sa vracal z Halle, bol plný nádeje, pretože počítal s tým, že získa miesto profesora na lýceu v Bratislave. Vtedy išlo o celoživotnú funkciu a slušné materiálne zabezpečenie. Všetko však bolo inak, zmenila sa politická situácia, prácu nedostal, naopak, prenasledovali ho a perzekvovali. Uvedomil si, že potrvá roky, kým sa to zmení a nechcel Máriu viazať. Vydala sa o štyri roky neskôr za nemeckého lekára a prežila šťastné manželstvo.“

Ľudovít Štúr zomrel tri roky po Adele Ostrolúckej, mal iba 40 rokov. Nešťastnou náhodou sa smrteľne zranil na poľovačke. Posledné roky prežil v Modre, mohol sa cítiť osamelo, istotne mu chýbala blízka duša a opora, akú mu priatelia poskytnúť nedokázali. Znášal to veľmi ťažko.

Báseň, ktorú Ľudovít Štúr venoval Adele Ostrolúckej po jej smrti:

Uvädnul si prenáhlo, kvet,

ty pekný kvet Hrona,

v duši tej svet opúšťala

v láske, viere k svojim stála,

zbožná Antigona.

Ani ten kvet rodné kraje

nezreli, keď vädol,

ani tvor svoj ušlechtilý

do náručia nestúlili,

keď uvädlý padol.

A v srdci tom toľká láska

horela k tým krajom,

že sa mnela v jejich lone,

tam na živom šumnom Hrone,

otočená rajom.

A k rodom ich koho srdce

Krásna, vzdelaná a milovaná Štúrom? Historici sa s nadšencami zhodujú iba na Adelinom intelekte

Výber pre vás