Veľkosť vzducholode, ktorú zostrojili v roku 1935 a pomenovali po ríšskom prezidentovi Paulovi von Hindenburgovi, nebola prekonaná dodnes. Dokonca aj najväčšie dopravné lietadlo súčasnosti Airbus A380 je v porovnaní s ňou takmer triapolkrát menšie. Dĺžkou 245 metrov vzbudzoval tento obrovský lietajúci stroj údiv všade, kde sa objavil. Gigantickým vzdušným korábom sa, pochopiteľne, najviac pýšil nemecký národnosocialistický režim. Výrazné hákové kríže na smerových kormidlách nemali nikoho nechať na pochybách o technickej vyspelosti tretej ríše.

Veľkosť však bola len časťou toho, čo robilo vzducholoď Hindenburg jedinečnou. Pasažieri mali na nej k dispozícii maximálne pohodlie a luxus. V porovnaní s predchádzajúcimi vzducholoďami necestovali v gondole zavesenej pod trupom lode, ale v jej útrobách. Vďaka tomu tu mohli stavitelia umiestniť nielen 25 dvojlôžkových kabín, ale aj priestrannú jedáleň, niekoľko salónikov či promenádovú chodbu, z ktorej sa vďaka šikmým oknám naskytoval cestujúcim vtáčí pohľad na zem. Pre luxus prirovnávali Hindenburg dokonca k legendárnemu parníku Titanic. Vzducholoď mala vlastnú kuchyňu, v ktorej jedlá pripravovali renomovaní šéfkuchári a servírovali ich na pozlátenom porceláne. V jednom zo salónikov bol dokonca klavír, ktorý, aby mal nižšiu hmotnosť, vyrobili z hliníka a cestujúci sa na palube mohli aj osprchovať, čo sa v tom čase považovalo za unikát. Ďalším bol fajčiarsky salón, ktorý tu zriadili napriek tomu, že vzducholoď držalo nad zemou 200-tisíc kubíkov vysokohorľavého vodíka. Aj tým chceli demonštrovať, že Hindenburg je najbezpečnejšou dopravnou loďou na svete.

Písal sa 4. marec 1936, keď táto vzducholoď vyrazila z Friedrichshafenu na svoj premiérový, i keď oficiálne iba skúšobný let. S 85 ľudmi na palube (55 bolo členov posádky a 30 cestujúcich) prekonal Hindenburg vzdialenosť 180 kilometrov a po 3 hodinách a 6 minútach letu pristál opäť vo Friedrichshafene. O pätnásť dní neskôr zaradili tento najväčší vzdušný koráb pod registračným číslo LZ 129 do flotily nemeckej transatlantickej služby Zeppelin-Reederei.

Hindenburg bol určený v prvom rade pre lety do zámoria a premával na dvoch linkách - z Frankfurtu nad Mohanom alebo Friedrichshafenu do New Yorku, resp. do Rio de Janeira. Práve do Brazílie vyštartoval 31. marca 1936 na svoj prvý medzikontinentálny let, ešte predtým však absolvoval propagandistický let, keď celé tri dni krúžil nad Nemeckom ako súčasť predvolebnej kampane nacistickej strany. Podobné mimoriadne lety absolvoval aj neskôr, napríklad pri príležitosti otváracieho ceremoniálu letnej olympiády, ktorá sa v auguste 1936 konala v Berlíne.

Za prvý rok prevádzky nalietala najväčšia vzducholoď viac než 300-tisíc kilometrov a na prevažne transatlantických linkách prepravila vyše 2 800 cestujúcich a 170 ton poštových zásielok. Samozrejme, ak niekto chcel týmto gigantom cestovať, musel siahnuť veľmi hlboko do vrecka. Jednosmerný lístok na dvojdňový let z Nemecka do USA stál 400 až 450 dolárov, teda asi toľko, koľko by ste vtedy zaplatili za nový automobil! Za spiatočný sa platilo 720 až 810 dolárov. Napriek tomu nemal Hindenburg o zákazníkov núdzu.

Do svojej druhej sezóny vstúpil 3. mája 1937 letom na linke Frankfurt – Lakehurst, prvom z osemnástich, ktoré mal naplánované v tom roku medzi Nemeckom a USA. Z frankfurtského letiska štartovala vzducholoď poloprázdna, na palube mala 36 cestujúcich, a tak ako vždy 61 členov posádky. Plne obsadený mal byť však spiatočný let, kompletne zarezervovaný pre návštevníkov korunovácie britského kráľa Juraja VI. Let do Spojených štátov prebiehal pokojne, jedinou nepríjemnosťou bolo niekoľkohodinové zdržanie spôsobené silným protivetrom. Posádka pod velením jedného z najskúsenejších nemeckých pilotov kapitána Ernsta Lehmanna však situáciu zvládala. Cestujúci trávili čas zväčša na promenádovej palube alebo v salónikoch. Americké pobrežie dosiahol Hindenburg 6. mája. Keď prelietal nad New Yorkom, cestujúci z otvorených okien mávali nadšeným zvedavcom, zhromaždeným na terase mrakodrapu Empire State Building. Na základni v Lakehurste, kde mal Hindenburg zosadnúť, zatiaľ vzbudzovalo obavy nepriaznivé počasie a najmä blížiaca sa búrka. Pristátie najväčšej vzducholode sveta, na ktoré sa prišli pozrieť stovky ľudí, museli preto o niekoľko hodín odložiť. Krátko po 19. hodine sa konečne Hindenburg objavil. „Pláva majestátne okolo nás, je to skutočná pýcha leteckého priemyslu a vedy,“ komentoval pristátie v priamom rozhlasovom prenose americký reportér Herb Morrison. Zrazu však skríkol. „Ale čo to je?! Objavil sa dym, loď naráža na zem! Hrôza, toto je najhoršia svetová katastrofa! Ó, ľudstvo,“ kričal do mikrofónu.

Čo sa vlastne 6. mája 1937 večer v Lakehurste stalo? Keď posádka Hindenburgu spustila zo šesťdesiatmetrovej výšky laná, ktorými mal pozemný personál pripútať vzducholoď ku kotvovému stožiaru, objavil sa v jej zadnej časti záblesk a vzápätí výbuch. Trup lode okamžite vzbĺkol a pred očami stoviek zhrozených divákov padal k zemi. Všetko to trvalo veľmi krátko. Od výbuchu ubehlo 32 sekúnd, keď na zemi zostala ležať už len zdeformovaná, obhorená kovová kostra najväčšej vzducholode sveta.

Príslušníci pozemného personálu sa okamžite rozbehli k vraku a snažili sa z neho vytiahnuť čo najviac ľudí. Napriek ich ohromnému úsiliu a okamžitému zásahu si však katastrofa vyžiadala 36 obetí. Zahynulo 13 cestujúcich, 22 členov posádky vrátane kapitána Lehmanna a zomrel aj jeden člen amerického pozemného personálu, ktorého zasiahli padajúce trosky.

Okamžite bola vytvorená špeciálna vyšetrovacia komisia, ktorá mala príčiny havárie Hindenburgu objasniť a do vyšetrovania sa pustila aj FBI. Záver napokon znel, že výbuch vodíkovej náplne a následný požiar vzducholode spôsobila iskra statickej elektriny, ktorá preskočila z mokrého lana alebo z kotvového stožiara. Nemci s tým nesúhlasili a tvrdili, že proti tomu bola loď zabezpečená. Po vojne sa verejnosť dozvedela, že jednou z teórií bola aj sabotáž, na priamy zásah Hermanna Göringa sa ňou však vyšetrovatelia prestali zaoberať. Pre nacistický režim by vraj bolo neprijateľné, keby sa dokázalo, že jeho pýcha a symbol bol zničený takýmto spôsobom. Skutočná príčina havárie teda zostávala neznáma. Až do roku 1998. Americký profesor Van Horst vtedy vyhlásil, že Hindenburg skutočne zničila iskra z kotvového stožiara. Zistil totiž, že poťah vzducholode bol napustený zmesou, ktorá mu nielenže dávala krásny strieborný lesk, ale bola aj mimoriadne výbušná...

<strong>VIDEO: Havária Hindenburgu (pôvodný spravodajský film z roku 1937)</strong>

Katastrofa Hindenburgu mala pre ďalšiu existenciu vzducholodí fatálne dôsledky. Vzápätí po nej Nemecko, ktoré bolo v tejto oblasti dopravy veľmocou, zastavilo všetky komerčné lety a už sa k nim nevrátilo. Nedôvera verejnosti k lietajúcim „cigarám“ bola veľká a výrazne k nej prispeli jednak filmové zábery, no aj priamy rozhlasový prenos z katastrofy v Lakehurste. Vrak najväčšej vzducholode sveta napokon prepravili do Nemecka a kovový materiál použili na výrobu bojových lietadiel. Rovnaký údel čakal aj všetky ostatné vzducholode.

Legendárna vzducholoď najprv šokovala svet svojou veľkosťou a napokon aj tragickým koncom

Výber pre vás